SPOZA OPONY
Veľká noc sa začína pre každého inak, ale aj keď dátumy môžu byť rôzne, vždy ide o to isté. O nepretržitý, vekmi neoslabený význam sviatkov, ktoré vyvrcholia zmŕtvychvstaním. Keď tisícové masy v pravoslávnom kostole Krista Pána v Moskve na oznámenie kňaza Christos voskrese! z plných hrdiel zvolajú Christos voistinu voskrese! – Kristus naozaj vstal z mŕtvych!, je to len jedna podoba z tisícov iných chrámov iných náboženstiev, podoba nezlomnej viery nielen náboženskej, ale prirodzene ľudskej, že zánik nie je večný, že je vždy nádej vo VZKRIESENIE. Pre tú nádej je Veľká noc najvýznamnejším kresťanským sviatkom.
O moskovskom chráme hovorím z jediného jedného dôvodu. Je symbolom toho, ako sa na šírej Rusi ničili chrámy. „Báťuška“ Stalin nechal chrám aj s pamätnými tabuľami mien vojakov, ktorí porazili v roku 1812 Napoleona, zrútiť a na jeho mieste uprostred Moskvy postaviť bazén. A keď tu opäť stojí chrám, v ktorom možno oznámiť radostnú zvesť, že Kristus vstal z mŕtvych, je to symbol vzkriesenia. Rovnako ako keď to zaznieva v starých drevených gréckokatolíckych chrámoch na východe Slovenska, ktoré veriaci udržali až do dnešných čias a časť z nich je medzi pamiatkami UNESCO.
V duchu sa pripájam k zvolaniu Christos voistinu voskrese!, lebo medzi mnohými je to dodnes po tieto dni aj pozdrav. Pravda, je to aj kus možno meniaceho sa samého seba. Pretože ani u nás neboli najväčšie kresťanské sviatky samozrejmosťou. Boli osobitné školenia o tom, ako namiesto vianočných sviatkov používať bez výnimky všade slovné spojenie Sviatky mieru a namiesto Veľkej noci Sviatky jari. Sviatky jari nasilu a všade mali vytlačiť názov Veľká noc z prevýchovných, politických dôvodov nového ateistického náboženstva. V popredí bola materiálna stránka sviatkov. Na Vianoce, ako aj Veľkú noc bolo „posilnené“ zásobovanie pracujúcich. V masovej vlne obstarávania a úsilia o únik do hôr, na sneh pochopiteľne ťažko presadiť, aby sa rodina sústredila na to hlavné – teda na Veľký pôst. Ten pôst symbolizoval nielen telesnú, ale duševnú prípravu na veľké sviatky, sústredenie sa na symbolické civilizačné významy, ktoré robia Veľkú noc veľkou. Bojovalo sa, po celý rok vo vtedy monopolných jedálňach vo fabrikách, v školách úradoch a reštauráciách, kde chodili milióny ľudí, sa zaviedol bezmäsitý štvrtok, aby sa potlačil cirkevný zákaz jedenia mäsa v piatok. Išlo o prevýchovu, odvykanie celých generácií nielen preto, že mäsa nebolo dostatok.
Prevýchova sa týkala všetkého, vysokoškolákov mali brigády zblížiť s robotníckou triedou a pochopiť význam fyzickej práce. Úspešne som to absolvoval v Jelšave a v Lubeníku, kde sa ešte dnes vyrábajú magnezitové tehly. Z možného výberu som sa prihlásil do kameňolomu a na vykládku práškového nehaseného vápna, dodnes na to s uspokojením spomínam. Pretože robotnícka trieda, zastúpená miestnymi zodretými mužmi, čo naháňali výkon, sa rehotala. Lebo ani z vápna a ani z rozbíjania balvanov desaťkilovým kladivom tak, aby nepoškodili drvičku, ktorú s najlacnejšou cigaretou Detva a úsmevom v kútiku úst obsluhovala robotnícka trieda, si zarobiť nemohli. A tak sme ušetrili spolužiaka Svetozára Stračinu a jeho ruky, ktoré potreboval pre klavír a skladanie. Boli mu nad zlato, ako aj nad všetku skúsenosť vedieť, ako ťažko je pracovať fyzicky. Dnes, keď ho niet, ale medzinárodný rozhlasový festival folklórnej hudby nesie meno Svetozára Stračinu, tlieskam odušu mojimi kedysi vypracovanými dlaňami. Folklór žije, tradícia žije, identitu sa nepodarilo potlačiť. A to sa stane aj teraz, keď je všetkého taká záľaha.
Noviny namiesto o pôste píšu o tom, ako zdravo jesť. Wellnessy sa pretekajú v tom, ako možno Veľkú noc stráviť s pôžitkami všetkého druhu. A myslia tým naozaj pôžitky a najmä všetky. A tak Veľká noc je veľkou nielen pre ten symbol vzkriesenia, ale aj nádeje v životaschopnosť takej identity, ktorú neprevalcuje ani globalizácia, zbrojenie, vojny horúce a vytváranie nových hraníc v Európe v terajšej vojne studenej.
Dušan D. KERNÝ