Dolu Dunajom už odvtedy pretieklo veľa vody, bolo to kedysi v deväťdesiatych rokoch, čo ma zavolal jeden známy, aby som mu pomohol s angličtinou. Veľmi som sa čudoval, veď to bol človek sveta skúsený. Na rozdiel odo mňa bol vyštudovaný angličtinár a pôsobil v Británii. Okrem iného pracoval pre BBC – novinársku inštitúciu s celosvetovým dosahom.
Ukázalo sa, že za žiadosťou o stretnutie so mnou stojí moja istá skúsenosť s americkou angličtinou, dotyky s americkým novinárskym prostredím. Môj známy zabezpečoval seminár s hosťom z USA a potrebovali rozlúsknuť význam jedného amerického slova a nájsť jedným slovom, jedným výrazom jeho ekvivalent v slovenčine. To slovo bolo whistleblower. Americký hosť – športovo formovaný tridsiatnik, nám pomáhal tým, že osvetľoval význam slova a celkovej praxe whistleblowerov. Sú to ľudia, spravidla zamestnanci či už súkromných firiem, alebo – a to najmä – vládnych inštitúcií, ktorí sa pri svojej práci stretli s niečím, čo považujú za nezákonné, ba dokonca za trestnú činnosť, a verejne na to poukážu. Otrocký preklad slova by bol pískať na píšťalke, samozrejme, o to nešlo. Išlo o to, že spravidla zamestnanec oznámi či doslova udá nekalú činnosť, zverejní ju takým spôsobom, aby jej zabránil. Priam obráti všetko hore nohami, aby znemožnil konkrétnej firme či vládnej inštitúcii alebo jej predstaviteľom či iným osobám nielen v nekalostiach pokračovať, ale verejne iniciuje prešetrenie takéhoto konania. Tak ako sme to všetko rozoberali, vychádzalo nám najprv, že vlastne pôjde o niekoho, kto donáša, udá niekoho, kto je informátor, donáša niekomu, je donášač...
Predstavte si atmosféru deväťdesiatych rokov, atmosféru médií a verejného jazyka plného pohonu na donášačov, informátorov inštitúcií bývalého režimu, v niektorých prípadoch priam poľovačky na niektorých, dá sa dnes povedať vybraných ľudí, osobitne v médiách. Ako radiť vedúcemu seminára pri preklade vystúpenia amerického hosťa na školení, aké slovo použiť? Donášač? Informátor? Samozrejme, podstatné meno udavač iste nie, skôr sloveso udávať, ale aj to neznie ktovie ako.
Osobne som sa cítil ako nahý v tŕní. Známy odborník a zároveň aj školiteľ odbornej angličtiny ma zavolal, lebo si myslel, že niečo viem. Slovo whistleblower z americkej angličtiny bolo pomerne nové. Objavilo sa, pravdaže, už vtedy v globálnom denníku New York Times nejaké dve desaťročia pred rokom 1989. Pred historickým zlomom, ktorý urobil okrem iného z angličtiny aj na Slovensku najrozšírenejší jazyk, rozšírený natoľko, že sa aj obávam povedať, či je to určite dnes pre mnohých cudzí jazyk, lebo sa mi zdá, že neraz je to najmä pre mladú generáciu akoby druhý materinský.
Ocitol som sa na stretnutí, kde sa toto slovo riešilo asi preto, že som sa vo vtedajších pomeroch médií bývalého štátu najväčšmi venoval prípadu Daniela Ellsberga, vládneho analytika, ktorému sa nepodarilo s nadriadenými dosiahnuť nápravu, a tak práve v New York Times zverejnil analýzu nezákonného vedenia americkej vojny vo Vietname počas vlády piatich prezidentov. To otriaslo Bielym domom a americkou verejnosťou. Dnes, pravda, oveľa väčšie otrasy spôsobili Julian Assange či Edward Snowden. No vtedy neschopnosť preložiť a nájsť výstižný slovenský výraz pre whistleblower otriasla zasa mnou. Najmä keď z celého rozhovoru vysvitlo, že treba vytvoriť novú spoločenskú atmosféru predovšetkým v médiách, a osobitne v nevládnych organizáciách, ktoré poskytnú oným ľuďom – oznamovateľom – verejné uznanie, podporu. Treba vytvoriť také zasieťovanie médií, a najlepšie nevládnych organizácií, aby oznamovatelia nemali strach, ale naopak získali verejné uznanie, stali sa vzorom a eventuálne získali aj zákonnú ochranu, vysvetľoval nám hosť z USA princípy formovania novej spoločnosti.
Pravda, vtedy sme nevedeli nájsť priliehavý preklad, slovo donášač znelo zle a oznamovateľ nepresne. Dnes si však myslím, že nejde len o jazyk. Ide o to, či naozaj v malom štáte, kde majú prednosť zákony Európskej únie, majú mať prioritu americké zvyklosti.
Dušan D. Kerný