SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
V tej obrovskej mäteži horúčav, gréckej krízy, sporov o emigrantov či saganománie –nevídaného výkonu žilinského cyklistického zázraku na Tour de France – nám akosi uniklo, že do Bratislavy prišli výnimoční svedkovia prelomových udalostí. Bez nich by nebolo slovenského dneška. Za takmer úplného mediálneho ticha sa tu uskutočnila konferencia o Svetovom kongrese Slovákov. Bolo to v Historickej budove Slovenskej národnej rady na bratislavskom Župnom námestí. Udalosť sa neodohrala vo veľkej sále pamätnej budovy, ale v malej sále. Prečo nepritiahla viac pozornosti verejnosti a médií? Cieľ Svetového kongresu Slovákov od roku 1970 bol politický – dosiahnuť vlastnú slovenskú štátnosť. A to sa práve v tejto budove predsa splnilo. V tejto historickej budove kardinál Jozef Tomko v prvom verejnom prejave vatikánskeho a cirkevného predstaviteľa na slovenskej parlamentnej pôde od roku 1945, na pôde Slovenskej národnej rady citoval o. i. vtedy už odstaveného Vladimíra Mináča, a tým dokumentoval historickú väzbu slovenskej národnej myšlienky na začiatku novej epochy. A to bez delenia na katolíkov, luteránov, partizánov, antifašistov a hlinkovcov či ľudákov, komunistov alebo demokratov.
To, že kardinál zaradil mináčovský citát, citát vtedy už bez dôstojnosti detronizovaného predsedu Matice slovenskej, bolo osobitné. Veď práve Mináč vo finále, v poslednom ťažení bývalého režimu, keď bol ešte vo funkcii, osobným listom odmietol ponuku Svetového kongresu Slovákov ako nezlučiteľnú s Maticou, pravda, vtedajšou. A predsa tento list nemohol pre kardinála Tomka prekryť to, čo Mináč napísal napríklad v diele Tu žije národ – v knihe, ktorá mohla vyjsť, ale bol zákaz recenzovať ju. A, nakoniec, aj na fasáde tejto historickej budovy je pamätná tabuľa s mináčovským citátom. Pamätníkom pripomína okrem iného aj historickú chvíľu, keď tu aj Mináča citoval vo svojom vystúpení kardinál Tomko...
Ale toto je akoby novopamäť z udalostí na prelome rokov po udalostiach 1989. Vedecká konferencia o Svetovom kongrese Slovákov v roku 2015 bola prvá tohto druhu! Slová Jozefa M. Rydla v referáte o Vzniku Svetového kongresu Slovákov: „Nebojme sa emigrácie, ktorá nemlčala, keď doma museli len zatínať zuby,“ sa dajú považovať za naliehavé zvolanie! Je to upozornenie na nevyhnutnosť venovať pozornosť pamäti Slovákov, urobiť ju súčasťou slovenskej európskej pamäti súčasnosti. Veď súčasťou slovenského úsilia na medzinárodnej pôde je o. i. vystúpenie predstaviteľa SKS Eugena Löbla na posthelsinskej medzinárodnej konferencii o ľudských právach v Belehrade, na jednom z tých fór, kde SKS presadzoval práva Slovákov. Okrem pôsobenia E. Löbla v juhoslovanskom Belehrade, bolo to v sedemdesiatych rokoch, už samotná jeho prítomnosť bola šikovným a úspešným ťahom SKS. Vtedajšia diplomacia socialistického Česko-Slovenska bola donútená odvolať vedúceho svojej delegácie na tomto mimoriadne prestížnom medzinárodnom fóre, na ktorom vtedajšej Prahe, vtedajšej ČSSR, osobitne záležalo. S diplomatickým pasom sa tam totiž objavil muž, ktorý v procesoch v päťdesiatych rokoch proti sionistom a buržoáznym nacionalistom (samozrejme slovenským) vyšetroval, rozumej bil, tĺkol pri výsluchoch práve Eugena Löbla. Tento príbeh hovorí priveľa, na to aby nebol v našej pamäti. Nehovoriac o tom, že dokumenty a a ani monografia o SKS či o diele E. Löbla, ako sa konštatovalo na konferencii, po roku 1989 na Slovensku nevyšli. Pritom jeden z hlavných cieľov SKS pri vzniku v roku 1970 bolo dosiahnuť, aby slovenská otázka bola otázkou medzinárodnou a Slováci ako súčasť integrovanej Európy nevyhnutne dostali možnosť samostatne o tom rozhodnúť.