SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Je prelom rokov a jedno je jasné: vzťahy Čechov a Slovákov nie sú problémom. Nielenže nie sme v nijakej vojne, ale ani nie sme v nijakých sporoch. Naopak.
A predsa, trvalým úsilím na Slovensku je hovoriť o veciach, ktoré nás odlišujú od Čechov. Názorové rozdiely sú výraznejšie ako rozdiely etnické. Nie sme len iný národ, sme aj iný politický národ. Napriek dlhým politicky i ľudsky prepleteným dejinám zaoberať sa našimi dejinami a dejinami Slovenska znamená jedným dychom aj hovoriť o odlišnom slovenskom politickom národe.
Svedčia o tom voľné debaty v uzavretých spoločnostiach. Sú ukážkou odlišnosti. Ukazujú priepasť medzi tým, čo sa hovorí navonok a čo si ľudia myslia. Na Slovensku prevláda kritické odmietanie tzv. „českej kavárny“. A vedno s tým aj odmietanie spisovateľov či herečiek zo Slovenska, vynášaných do neba v českých médiách. Vyúsťuje to do kritického odmietania „českej kavárny“ nielen dnes, ale aj kedysi.
Hovorilo sa to pri predstavovaní najnovšej knihy o Alexandrovi Dubčekovi. Rázne sa odmietal český mantinelizmus či českí mantinelisti nielen tí dnešní, kaviarenskí, ale aj ich predchodcovia. Tí, ktorí to hnali v roku 1968 do prudkej konfrontácie, na ostrie noža so sovietskou veľmocou. Hovorili to obete režimu, nastoleného po okupácii v auguste 1968. Hovoril medzinárodne známy autor. Desaťročia mal zákaz publikovania. Bol roky odsúdený na život v sivej zóne. A predsa dnes označuje známy text 2000 slov za vyslovene nebezpečnú, nemiestnu provokáciu. Ba dokonca zrušenie cenzúry v marci v roku 1968 považuje za predčasnú provokáciu sovietskeho režimu. Postihnutí hovorili priam o vine českých mantinelistov, ktorí dostávali Dubčeka do neriešiteľných problémov. Do konfliktov a ostrej konfrontácie tak s Moskvou, svetovou veľmocou, ako aj so všetkými ostatnými režimami, ktoré mali možnosť zasahovať do záležitosti nášho štátu. Pritom od Západu nemohli čakať nijakú pomoc.
Všetko to, čo dnes patrí doslova ku kultovej českej politickej tradícii o roku 1968, títo ľudia s množstvom životných skúseností videli ako ak nie české zlyhanie, tak neuváženú politickú provokáciu. Výsledkom nebola len naša tragédia v roku 1968, ale najmä zahubenie jediného programu na svete, ktorý hľadal cestu na vytvorenie sociálneho štátu. Bol to originálny program, nebolo to len odmietnutie sovietskeho modelu, ale aj odmietnutie prevziať, bezhlavo kopírovať kapitalistický model. Hovorili nielen ľudia kedysi postihnutí, ale ľudia odmietajúci ľavicu. Ľudia, ktorí po roku 1989 nepatrili k ničomu, čo by ľavicou čo len páchlo. Ľudia s množstvom skúseností zo slovenskej i z medzinárodnej politiky.
Nebolo to brojenie proti Čechom. Bol to otvorený rozhovor o skúsenostiach. Na všetko sa treba zrejme pozerať s otázkou: Ako sa to týka nás Slovákov? To je kľúčová otázka v tom, ako mechanicky nepreberať názory iných, čo aj väčších či mocnejších.
V inej spoločnosti, takisto trvalo významnej a dlhé roky vplyvnej, sa so zadosťučinením hovorilo, ako to Putin poriadne ukázal tým Turkom. Nie zo sympatií k Moskve. Skôr v tom bol blen nesúhlasu so sankciami. Všetky sankcie voči Ruskej federácii dopadajú tvrdo nielen na Rusko, o Ukrajine už ani nehovoriac, ale najmä na štáty Európskej únie, a nijako nedopadajú na USA, na americkú ekonomiku a obchod. Preto treba sankcie v európskom záujme zrušiť.
Pri pohľade na naše okolie a terajšiu európsku politiku si treba znovu uvedomiť silu kultúrnej skúsenosti Čechov a Slovákov. Bez jedinej facky sme vedeli z jedného štátu vytvoriť dva štáty. Pravda bez toho, aby do toho zasahovala Európska únia alebo NATO. Urobili sme to bez zahraničného zasahovania. Táto spoločná slovenská a česká skúsenosť nie je v dnešnej Európe s dominanciou NATO oceňovaná. Podporujú sa prezidenti, predsedovia vlád, ktorí proti vlastným občanom posielajú bombardovacie lietadlá, tanky a delá... Podporuje sa tu násilná nová deľba Európy...