SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Nedávno som sa ocitol vo veľkej zasadacej miestnosti Domu športu v Bratislave, kde nebolo ani jedného voľného miesta. Keďže za dlhým predsedníckym stolom bolo dosť voľno a ja som mal v rukách peknú bukrétu, sadol som si tam so samozrejmosťou, že tam patrím. Veľa vyslovených profíkov sa zišlo, aby si uctilo pamiatku najlepšieho riaditeľa televízie na Slovensku ‒ Jaroslava Hlinického. Tento titul po prvý raz zaznel do preplnenej sály pri výročí televízie z javiska Slovenského národného divadla. Vyslovila ho herecká a manažérska legenda Juraj Kukura. Ale musela prísť ďalšia profesionálna legenda, vynikajúca osobnosť obrazovky, hokejového manažmentu, dokumentarista a spisovateľ, autor detskej literatúry, Štefan Nižňanský, muž, ktorý sa výrazne zapísal aj do moderných politických dejín, aby sa slová o najlepšom televíznom riaditeľovi utrvácnili navždy vo veľkom príbehu slovenského televízneho manažmentu.
Prečo je to dôležité pripomínať? Nižňanský bol moderátorom hlavnej spravodajskej televíznej k relácie práve v kľúčových dňoch novembra 1989. Pracoval v slovenskej časti federálnej televízie, a to, že išlo o slovenskú časť, treba zdôrazniť. Lebo práve bratislavské štúdio ako prvé začalo vysielať naživo televízne besedy a priame prenosy z masových zhromaždení oveľa skôr, ako sa k tomu odhodlala Praha. Rozhodol o tom Jaroslav Hlinický. Bol to skutočný prelom a bol to Hlinický, svojrázna osobnosť, ktorý vedel, čo treba urobiť, čo vyžaduje doba ‒ a umožnil to aj ostatným.
Úloha televízie v prelomových novembrových dňoch bola kľúčová a smelosť Jaroslava Hlinického bola prirodzeným vyvrcholením jeho predchádzajúceho pôsobenia v slovenskom filme, známej Kolibe, ako aj v televízii. Filmár profesor Patrik Pašš, ktorého rukopis je na vyše tisícosemsto dielach, napríklad Perinbaba či Tisícročná včela, si srdečne vymenili poďakovania so Štefanom Nižňanským, lebo Pašš mohol prítomným rozpovedať príbehy známe iba najbližším, v ktorých hlavnú úlohu hrala manažérska schopnosť Jaroslava Hlinického, a to tak v „domácom“ prostredí, ako aj za hranicami, osobitne pokiaľ ide napríklad o zahraničný podiel a financie. Bez neho by tieto diela nevznikli alebo nevznikli by v takej podobe, ako ich dnes poznáme. Legendárny Laco Kraus, kameraman a pedagóg, ktorý sa o. i. podpísal pod také klenoty, ako je film Južná pošta, Sedím na konári a je mi dobre alebo naposledy zložil hold slovenským vojakom z čias prvej svetovej v Dolomitoch, nielen vysoko oceňoval pôsobenie Jaroslava Hlinického. Vecne a presvedčivo Laco Kraus na pôde seminára o Únii slovenských novinárov prišiel s návrhom vytvoriť pre mediálnych manažérov v Slovenskom literárnom fonde Cenu Jaroslava Hlinického. Nemali by sme zabudnúť ani na pôsobivý príspevok Ivana Pašku, v ktorom vysoko vyzdvihol práve Slovenské národné noviny, a osobitne Jána Čomaja za text o Jaroslavovi Hlinickom.
Uplynuli tri desaťročia, odkedy Hlinický otvoril štúdio pre prvú slobodnú necenzurovanú diskusiu na Slovensku a pre prvé priame prenosy z masových zhromaždení. V rokoch nového režimu si potom odsedel väzbu a väzenie za to, že vrchnosti, u ktorej toľko vybavoval, zapožičal z televízie vtedy nekaždodenné videorekordéry. Nižňanský podrobne zmapoval, ako za uväznením Hlinického stál mladý protežant Pavol Rusko, dnes známy najmä procesom v súvislosti s Kočnerom okolo naťahovania o milióny zo zmeniek, o ktorých falšovanie na súde ide. To sa deje v situácii, keď najbohatší Čech kupuje päť televízií v strednej Európe, okrem českej Novy, najpočúvanejšej a reklamne najvýnosnejšej, aj „slovenskú“ Markízu, tá má najpočúvanejšie spravodajstvo a je jednotkou na reklamnom trhu s príjmom v prepočte 2,4 miliardy českých korún. Nejde len o proces Rusko ‒ Kočner, a to, ako to dnes vyznieva v porovnaní s Hlinickým. A aj to, čo sme s nimi ‒ Ruskom a Kočnerom dosiahli, keď obrovský mediálny, ekonomický a politický vplyv bude mať český miliardár, čo má najmenej šesťnásobne viac miliárd ako celá „slovenská“ Penta.