Politická hlúposť či nezrelosť, alebo nekriticky veľké sebavedomie až bezohľadná arogancia. Čitateľ nech si vyberie. Aj keď je ešte ďalšia možnosť ‒ kombinácia toho všetkého. Aj keď nerešpektovanie zvrchovanosti štátu pred vlastnými politickými cieľmi či zámermi niekoho iného, ktoré presadzujeme v jeho mene a na jeho prospech, ospravedlňovať hlúposťou by bol v podstate gól do vlastnej bránky.
Najprv treba pripomenúť, že vodca Progresívneho Slovenska nedal novozvolenej a zostavenej vládnej koalícii po slobodných a demokratických voľbách nieže sto dní, ako sa to uznáva všade vo svete i donedávna u nás rešpektovaného „pokoja zbraniam“ medzi novou opozíciou a novou koalíciou. On novej koalícii nedal ani sto sekúnd a začal páliť zo všetkého, čo mal, a zvolával každý týždeň protestné zhromaždenia svojich verných, na ktorých sa odvrieskalo toľko surovosti, podlosti, lží a hrubostí, koľko tu za celé volebné obdobie doteraz neprezentovala nijaká ‒ ani „matovičovská“ kamarila. Slovensko sa zrejme malo stať súčasťou novej majdanovej jesene, ktorú kdesi naplánovali na rok 2024 pre „ideologicky nepoddajné štáty bývalého „Východu“, nepoddajné voči terajšej militaristickej atmosfére a stupídne sankčnej strategickej línii Bruselu. Napokon, predseda progresívcov sa touto tematikou vraj „vedecky“ zaoberal už počas štúdií na Oxforde. Šimečkove protesty pod transparentmi „Ruky preč od“ či „Nemôžu mať všetko“ a najmä ich účastníci a podporovatelia mali jasný zámer – odstrániť demokraticky zvolenú vládnu koalíciu a odstrániť tak z cesty „komusi“ aj prekážky proti pokračovaniu vojny na Ukrajine a jej neustálemu vyzbrojovaniu či lepšie eurovojne proti Rusku. U nás v podobe vlády Roberta Fica a v Maďarsku v podobe Viktora Orbána. Napokon, svoje o tom vie aj prezident Srbska Vučić, ktorého od atentátu tiež nedelilo až tak veľa okolností. To, že zrazu v tom istom období tragicky zahynul prezident Iránu, iba podopiera domnienku, že sa tu spustila akási kampaň proti „nie nepriateľom“ Ruskej federácie.
Nuž, a k tým sto dňom Michala Šimečku. Je fakt, že s tým prišiel po atentáte na premiéra ako prvý politik. Je fakt, že pri prezentácii tohto „návrhu“ zmiernil kadenciu slov, inak zvyčajne veľmi podobnú štekotu samopalu bez bodky na koncoch viet. Zároveň je tak isto fakt, že ponúkol ultimátum či vydieral. Inakšie sa totiž Šimečkov návrh na zmier s priaznivcami tábora postreleného premiéra nazvať nedá. Návrh totiž „skromne a pokorne“ obsahoval aj čosi o tom, že vláda teraz nebude robiť nijaké kroky, ktoré by pánovi Šimečkovi a jeho skalným nevyhovovali. A nemá ich robiť sto dní. Chýba tomu logika! Niekto, kto sa netají sympatiami k Progresívnemu Slovensku a jeho protestným aktivitám, takmer zabije predsedu vlády a Progresívne Slovensko za trest žiada, aby vláda takmer zabitého premiéra sto dní iba svietila a kúrila. V tom návrhu je toľko jedu a falošnosti, toľko nenávisti a progresívnej chladnokrvnosti, až sám osebe mrazí. Ako toto vôbec môže zaradiť civilizovaný človek do sledu minút, počas ktorých sa rozhoduje o živote či smrti predsedu vlády? To je taký vykalkulovaný cynizmus, ktorý má obdobu hádam iba v období politickej bezcitnosti v druhej svetovej vojne.
Niečo významné napovedá aj skutočnosť, že prezidentka si „nenašla čas“ ani za týždeň od atentátu na návštevu o život bojujúceho premiéra štátu, na čele ktorého ešte pár dní bude stáť. To je absolútna celosvetová anomália. Iba na margo ‒ majiteľa Teplárne išla s plačom vyobjímať okamžite. Treba pripomenúť, že predseda vlády je pri vedomí a komunikuje. V takomto svetle vôbec neprekvapí, že je to prezidentka, ktorá bola pred nástupom do úradu na podpredsedníckom poste progresívcov. A to asi hovorí za všetko.
Ivan BROŽÍK