Aj po osemdesiatke by sme nemali sedieť so založenými rukami
Časť jeho spolužiakov zo strednej školy už nie je medzi živými. Iní si užívajú zaslúžený dôchodok. Len on stále pracuje, píše a publikuje o rodnom Záhorí. Reč je o PhDr. Mojmírovi BENŽOVI, PhD. (1941), známom slovenskom etnológovi, rodákovi zo Senice. Etnológiu študoval v rokoch 1960 až 1966. Prvé dva roky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium však dokončil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Absolvoval s diplomovou prácou o brazílskych Indiánoch kmeňa Bororo, čím sa podľa vlastných slov stal prvým slovenským mimoeurópskym etnológom...
Pozrela som si vašu personálnu bibliografiu, a ako z nej vidno, po odchode do dôchodku ste sa publikačne rozbehli. V krátkom slede za sebou ste publikovali niekoľko knižných monografií. V roku 2015 to bola elektronická encyklopédia Tradičný odev Slovenska, obsahujúca tritisíc hesiel, a tlačená monografia pod rovnakým názvom Tradičný odev Slovenska; v roku 2017 to bol Tradičný odev Záhoria, v roku 2019 Tradičný odev Turca, v roku 2020 práca Záhorie a staré lexikóny. Aby toho nebolo málo, v roku 2021 vyšla ešte monografia Záhorie na začiatku 20. storočia, ktorú ste pripravili spolu s Dagmar Kusendovou a Richardom Stanekom. Navyše v máji 2024 vám vydavateľstvo Signis vydalo ďalšiu monografiu Tradičná kuchyňa Záhoria. Ako ste sa dostali k téme tradičnej kultúry Záhoria, veď takmer celé profesijné obdobie ste sa venovali najmä celoslovenským projektom?
Na Záhorie som myslel už od začiatku deväťdesiatych rokov, ale vždy do toho prišla iná úloha alebo povinnosť. V tom čase ma na jednom odbornom stretnutí oslovila vtedajšia riaditeľka Záhorského múzea v Skalici PhDr. Viera Drahošová s poznámkou: „Pán kolega, vy sa vždy hrdo hlásite k Záhoriu, že ste Záhorák, ale veľa ste toho o Záhorí nenapísali.“ Poznámka ma zamrzela. Začal som sa Záhoriu intenzívnejšie venovať. Opäť mi však do toho niečo vošlo. Oslovili ma totiž staré uhorské topografické lexikóny. Hľadal som v nich údaje o etnicite obyvateľstva Slovenska. V každom lexikóne boli však aj ďalšie údaje o každej obci v Uhorsku. Začal som preto z lexikónov excerpovať údaje o obciach na Záhorí. Mnohé z údajov sú veľmi zaujímavé a doteraz neznáme. Postupne tak vznikal podklad na moju prácu Záhorie a staré lexikóny. Trvalo však takmer tridsať rokov, kým zhromaždené údaje dostali podobu knihy.
Práce, ktoré ste ostatné roky publikovali, majú dôsledne regionálny charakter, sú venované Záhoriu. Prečo ste sa takto rozhodli?
V súčasnosti už takmer každá obec na Záhorí má vlastivednú monografiu. Chýbajú však práce, ktoré by sa venovali zvolenej téme na celom Záhorí. Záhorie má tú smolu, že vždy bolo rozdelené medzi dva administratívne celky, stolice, župy. Aj v súčasnosti je rozdelené medzi dva samosprávne kraje. Záhorie však tvorí jeden prirodzený geografický región ‒ s vlastnou históriou, kultúrou, spôsobom života i nárečím. Treba ho konečne tak aj prezentovať. V jeho obyvateľoch treba budovať pozitívne regionálne povedomie. To sa dá však len vtedy, keď budú svoj región poznať. Aby ho takto spoznali, musia mať k tomu aj pramene.
Zaujalo ma, že medzi prácami o Záhorí sa objavila práca Tradičný odev Turca. Prečo práve Turiec a obliekanie v ňom?
V Turci, konkrétne v Martine, som prežil šestnásť rokov života. Boli to roky pekné i menej pekné. Do Martina som prišiel pracovať mladý, ešte som bol len študent pred absolvovaním. Monografiou som sa chcel poďakovať za tie pekné roky, strávené prácou v Slovenskom národnom múzeu. Súčasne som chcel dokázať, že aj o takej odpísanej téme, akou je v Turci tradičný odev, dá sa pri veľkej trpezlivosti zhromaždiť dostatok materiálu na napísanie dobrej monografie. Myslím si, že sa mi to podarilo.
Čo vás viedlo k tomu, že vy, ktorý ste sa venovali tradičnému odevu vždy z celoslovenského hľadiska (napríklad to bola stála expozícia v SNM v Martine: Človek a odev, kapitola v Etnografickom atlase Slovenska: Odev a obuv alebo monografia Tradičný odev Slovenska), ste sa pustili do regionálnej monografie Tradičný odev Záhoria?
Každý človek sa niekde narodí. Má svoju rodnú obec a svoj rodný kraj. Pre mňa je rodným mestom Senica a rodným krajom Záhorie. Niet pre mňa krajšej časti Slovenska, ako je Záhorie. Svoj kladný vzťah k rodnej obci, k rodnému kraju by sme nemali vyjadrovať len slovami, ale najmä činmi. Každý z nás, ktorí sme sa na Záhorí narodili a v živote sme niečo aj dosiahli, ale v jeho prospech sme doteraz veľa neurobili, by sme mali mať voči nemu pocit spoločenského dlhu, ktorý máme vždy šancu ešte splatiť. Mojím pokusom aspoň sčasti splatiť svoj dlh voči Záhoriu je táto monografia, ktorá je venovaná tradičnému odevu. Tradičný odev patrí k profilujúcim témam môjho päťdesiatročného profesijného života. S väčšími či menšími prestávkami som sa mu venoval vyše štyridsať rokov. Od samého začiatku svojho záujmu som sa usiloval vnímať tradičný odev nie v regionálnych, ale najmä v celoslovenských súvislostiach. V tomto prípade som sa pokúsil pozrieť na tradičný odev nie z celoslovenského, ale z regionálneho hľadiska, pretože monografia o tradičnom odeve Záhoria chýbala.
Aký to bol podnet, že ste sa spolu s ďalšími dvoma spoluautormi – Dagmar Kusendovou a Richardom Stanekom ‒ podujali zostaviť na Slovensku neobyčajný regionálny demografický atlas Záhorie na začiatku 20. storočia?
Všetci traja máme blízky a úprimný vzťah k Záhoriu. Dokonca dvaja z nás ‒ ja a R. Stanek, sme rodáci zo Záhoria, jeden zo Senice a druhý zo Závodu. Považujeme si preto za povinnosť prispieť svojimi znalosťami k lepšiemu poznaniu obyvateľov svojho rodného kraja. Hlavným a jediným prameňom poznatkov, na ktorom publikácia vznikla, sú publikované výsledky uhorského sčítania ľudu, ktoré sa uskutočnilo v roku 1910. Svojou prácou chceme odbornej verejnosti tiež pripomenúť jeden dôležitý, ale často vo vlastivednej literatúre obchádzaný vedecký prameň, akým sú výsledky pravidelných sčítaní ľudu, neskôr sčítania osôb, domov a bytov. Veľa obcí na Slovensku má vydanú svoju vlastivednú monografiu. Pokiaľ ide o demografické údaje, najčastejšie je v nej prezentovaný len počet obyvateľov, prípadne etnické alebo náboženské zloženie obyvateľov obce, nič viac. Sčítania však vypovedajú aj o vekovej skladbe, profesijnej štruktúre, od druhej polovice 20. storočia aj o vzdelanostnej štruktúre obyvateľstva, veku domov a bytov, o ich vybavení. Spolu tak vytvárajú odlišný, ale rovnako zaujímavý obraz obyvateľstva nielen obce, regiónu alebo celého Slovenska od obrazu, ktorý prinášajú historické alebo etnologické monografie.
Čo spôsobilo, že sa medzi vašimi prácami zrazu objavila pre vás nezvyčajná téma, akou je tradičná kuchyňa ‒ strava, jedlo?
Téma tradičného stravovania ma oslovila sama od seba. Navyše si myslím, že je to nevyčerpateľná a večná téma. Svojím spôsobom je to aj náhrada za pôvodne uvažovanú tému tradičného staviteľstva na Záhorí, ktorej som sa chcel venovať po spracovaní tradičného odevu, ale obmedzenia počas pandémie covidu mi značne skomplikovali možnosti štúdia v archívoch a dokumentačných fondoch. Tak som tradičné staviteľstvo odložil na neskoršie. Všetky doteraz publikované práce, ktoré sú venované tradičnému stravovaniu na Záhorí, pristupujú k jeho spracovaniu z pohľadu základných potravín, z ktorých sú jedlá uvarené. Ja sa zaujímam o tradičné jedlá nie z hľadiska potravín, ktoré boli pri ich varení použité, ale z hľadiska príležitostí, keď sa jedli. Hovorím preto o jedlách všedných i sviatočných dní, o jedlách počas cirkevných sviatkov i na rodinných oslavách.
Zaujalo ma, že v mnohých svojich prácach využívate alebo spomínate využitie kartografickej metódy. V čom je táto metóda pre vás zaujímavá a prínosná?
Kartografická metóda je vedecký postup založený na mapovaní priestorového rozloženia skúmaných javov. Využívajú ju viac prírodné ako spoločenské vedy. Ja som sa pre ňu rozhodol preto, lebo jej hlavným prínosom je najmä to, že dokáže z veľkého množstva rozptýlených, hoci drobných informácií vytvoriť veľmi konkrétny a priestorový obraz o skúmanom jave. Navyše vás núti urobiť si poriadok s údajmi skôr, ako začnete zostavovať mapy a následne text. Mapy sú vždy pre mňa neoceniteľnou pomôckou pri koncipovaní odborného textu.
Pokiaľ ide o Záhorie, o jeho tradičnú kultúru, vychovali ste si svojho nástupcu, pokračovateľa, ktorý sa bude o ňu zaujímať a písať o nej?
Nevychoval som si nástupcu, ale som ho, vlastne ju, nevdojak dostal. Myslím tým Mgr. Ditu Andruškovú, PhD., odbornú pracovníčku Záhorského múzea v Skalici. V múzeu nepracuje dlho, ale už sa uviedla dvoma zaujímavými výstavami zo Záhoria – Ľudový odev na Záhorí (2017) a Rodina v tradičnej ľudovej kultúre Záhoria (2020) s rozsiahlymi publikovanými sprievodcami. Navyše pridala knižnú monografiu Rodina v ľudovej kultúre Záhoria (2020). Jej odborná pracovitosť a zanietenosť je mi veľmi sympatická.
Pretože ste stále aktívny, zaujíma ma, či máte ešte nejaké plány do budúcnosti?
Vzhľadom na vek ‒ mám osemdesiattri rokov, ťažšie sa už spriadajú plány na ďalšie roky. Ak budem mentálne v poriadku, iste nebudem sedieť so založenými rukami a čakať na odvoz do krematória. Keď požijeme – uvidíme. Som však optimista.
Zhovárala sa Eva ČULENOVÁ ‒ Foto: archív autora