Normalizačný travex, povoľovanie a uťahovanie skrutiek
Poštmajstrov syn z Radzoviec pri Lučenci Ján ČOMAJ (1935 – 2020) bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia jeden z najvýraznejších žurnalistov. Na dvadsať rokov ho z novín vyradil „normalizačný travex“, ako nazval obdobie perzekvovania, keď mu nedovolili vykonávať obľúbenú profesiu, nemohol si ani škrtnúť a bol „zberačom“ fotofilmov vo výrobnom družstve Služba... Rovnaký osud postihol aj nedávno zosnulého spisovateľa Antona HYKISCHA (1932 – 2024). Za nekonformné názory stratil po roku 1968 redaktorské miesto, vylúčili ho zo spisovateľskej i novinárskej organizácie a na dve desiatky rokov literárne umlčali. Kto poznal týchto dvoch tvorivých charizmatických mužov, musí žasnúť nad ich eruptívnou pracovitosťou, keď sa verní celoživotnej literárnej láske usilovali po zmene spoločenských pomerov stratené roky dobehnúť... Ich vzájomný rozhovor mnohé napovie a je aj holdom ich pamiatke.
- Vstúpili ste do literatúry v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia (znie to hrozne dávno!) už ako zrelý mladý talent. Neštudovali ste však nijaký literatúre blízky odbor, naopak, promovali ste ako inžinier ekonómie. Nelákali vás predtým ako banskoštiavnického či pukanského stredoškoláka múzy ‒ alebo aspoň jedna z nich, tá literárna?
Nie. Lenže vášnivo som čítal. To bol ešte čas, keď nejestvovala televízia. Ako študent som najviac hltal akčné príbehy. Najprv verneovky, mayovky, foglarovky, neskôr vedecko-fantastické romány, ktorých nebolo veľa. Chcel som byť novinárom. Ako gymnazista som so spolužiakom na písacom stroji starého otca, ktorý mal maloobchod, vydával časopis pre mládež Hurá. V jedinom exemplári. Kamarát ho ilustroval, ja som písal poviedky o letoch na Mars. Požičiavali sme ho najbližším kamarátom. Potom sme prestali, lebo za minulého režimu za vydávanie nepovolených tlačovín hrozila basa. Neskôr som rád čítal eseje, trebárs Machiavelliho knihu Vladár, požičanú od strýka. A knihy o dejinách.
- Akoby znenazdajky ste sa stali príslušníkom mladej nastupujúcej generácie slovenských prozaikov. Istotne nevymenujem všetkých, ktorí sa v tom čase prejavili poviedkami, novielkami a pokusmi o román. Zväčša sú to dnes zvučné mená ‒ Ján Lenčo, Ján Johanides, Jaroslava Blažková, Peter Jaroš, Peter Balgha, Anton Hykisch, aj o čosi mladší Vincent Šikula. Boli ste programovou skupinou, mali ste spoločné ciele ‒ alebo to bola iba zhoda okolností, že približne v jednom čase vošli do povedomia ľudí toľkí mladí spisovatelia?
Spájali nás dve veci. Jednak sme boli všetci mladí, z rôznych kútov Slovenska. Išli nám na nervy nekonečné príbehy o vojne, často jednostranné, o hrdinstve partizánov. Chceli sme vyjadriť svoje pocity, stretnutia, zoznámenia, nádeje, lásky. Milovali sme súčasnosť, napätie nových dní, spoznávali sme život. Jednou z mojich prvých prác, uverejnených v tlači, bola recenzia ľúbostného románu vtedy populárnej mladej Francúzky Françoise Saganovej. Druhým spojivom bol nový mesačník Mladá tvorba, ktorý začal vychádzať v búrlivom roku 1956. Preto nás niektorí označujú ako Generácia 1956. Názory sme však nemali spoločné. Niektorí úprimne písali o sebe, iní napodobňovali vzory zo sveta (francúzsky „nový román“), v každom prípade sme sa všetci pokúšali o niečo nové. Písali sme o obyčajných ľuďoch okolo nás. Videli sme svet inak ako vtedajší vládnuci byrokrati. Tým sme vyjadrovali aj tichý nesúhlas s pomermi. Moju ľúbostnú novelu Naďa o láske vysokoškoláčky k zatrpknutému knihovníkovi som prešpikoval citátmi z filozofov, najmä nemarxistických. Ľudia túžili po takých nekonvenčných knižkách.
- Vašu prvú knižku zošrotovali. To nebol práve povzbudzujúci začiatok. Ako sa to odohralo a s akými následkami pre vás? Napriek všetkému, ako vieme, neumlčali vás.
Môj prvý román som napísal o vysokoškolákoch, ktorí končia školu a dostávajú sa na prvé pracoviská do praxe. Tam zistia, že všeličo je inak, ako ich učili v škole. Ich šéfovia zvyčaje vysokú školu nemali, len stranícke legitimácie. Mnohí boli hlúpi a zákerní. Román som nazval Krok do neznáma. „Ako môžete tvrdiť, že mladý človek u nás v socializme ide do neznáma? Očierňujete našu súčasnosť,“ rozčuľoval sa súdruh na Ústrednom výbore KSS. „Dávate zbraň do rúk našim nepriateľom.“ Kniha už bola vytlačená a pripravená na expedíciu. Štátna bezpečnosť však mala záznamy, že som sa ako gymnazista pokúsil o útek do západného Nemecka. Tak si ma predvolali – aj keď som nebol straník – na najvyšší orgán vládnej strany. Nepomohlo zmeniť názov románu, nepomohli škrty. Povereník vnútra dal celý náklad zošrotovať. Jeden exemplár zachránila redaktorka vo vydavateľstve – mimochodom, kvôli tej knihe stratila miesto – druhý zachránili tlačiari v Banskej Bystrici. A mňa poslali „za trest“ písať reportáže do strojární v Žďári nad Sázavou, aby som videl, ako sa naša robotnícka trieda nadchýna za socializmus. Medzitým sa však v politike pohli ľady, prišli prvé rehabilitácie. Moja kniha, dokonca s pôvodným názvom, vyšla o štyri roky – v roku 1964. Písanie bolo v tých časoch veľmi dobrodružné povolanie. Ako na hojdačke. Raz hore – raz dole.
- Spomínam si na vaše roky v bratislavskom rozhlase, hoci – ak je o vás reč – sa obyčajne na vaše rozhlasové pôsobenie zabúda. Myslím si, že ho treba pripomínať, lebo to obdobie bolo osožné pre vás, ale najmä pomohlo rozhlasu.
Po neblahých skúsenostiach s podnikmi a ekonomikou som sa dostal ako mladý autor do rozhlasu. Vtedy existoval len jeden – štátom kontrolovaný – rozhlas, vplyvné médium. Pracoval som v redakcii rozhlasových pásiem. Dnešní poslucháči si ani nevedia predstaviť, že každé slovo, ktoré odznelo do éteru, muselo byť vopred napísané na predpísanom formulári, schválené a podpísané vedúcim redakcie, potom šéfredaktorom a nakoniec muselo mať malú zelenú pečiatku cenzúry: STD ‒ správy tlačového dozoru. Iba vtedy ho mohol hlásateľ či herec prečítať! Ale i tak sa mladým a odvážnym tvorcom – ako trebárs Ernestovi Weidlerovi s jeho reláciou Na modrej vlne ‒ podarilo do éteru dostať pravdivé relácie o mládeži, o slovenskej minulosti, o cudzích zakazovaných svetoch. Pamätám sa na rozhlasové pásma, ktoré som vytvoril o ceste do Paríža, o svetovej výstave v Kanade a podobne. Presadil som sériu relácií vysielaných naživo – to bola úplná revolúcia. Vtedy boli zavedené voľné soboty a reláciu sme nazvali Konečne sobota! Vysielala sa v sobotu dopoludnia a moderovali ju populárne hlásateľky Hana Rendeková a Dana Hermanová. Za nimi v štúdiu musel sedieť šéf, aby zasiahol, ak by sa boli nejako nečakane „utrhli“.
- Pre všetkých nás, čo sme boli vtedy mladí a mohli sme aspoň na margo aj nejaké slovko utrúsiť, boli šesťdesiate roky až do začiatku tvrdej normalizácie čosi úžasné, opojné a neopakovateľné. Vy ste navyše aktívne pôsobili v činorodom Klube mladej inteligencie. Tam ste sa dožadovali nielen väčšej voľnosti v umeleckej tvorbe, ale zahrali ste sa s ohňom. Žiadali ste, aby sa súčasťou demokratizačného procesu našej spoločnosti stala aj zásada politickej plurality. Zrátali vám to. Ako ste pretrpeli tých dvadsať rokov?
Šesťdesiate roky! Dobre ste ich vystihli. V tých časoch každý pokus o zmenu pomerov v spoločnosti musel ísť cez oficiálne povolené médiá. Najviac voľnosti si vybojovali kultúrne týždenníky. V Prahe Literární noviny, na Slovensku Kultúrny život. Vychádzali v dnes v nepredstaviteľných nákladoch – niekoľko desaťtisíc exemplárov. Z denníkov na Slovensku prím mala mládežnícka Smena s fantastickou víkendovou prílohou Smena na nedeľu. Tlač vtedy nahradzovala politické strany, predstavovala politickú opozíciu...
Rok 1968 bol vyvrcholením reformného procesu. Vtedy vznikol Klub mladej inteligencie. Združoval mladých odborníkov z rôznych oblastí vedy a techniky, a to bez ohľadu či boli komunisti, alebo nestraníci. Organizovali sa diskusné večery, každý mohol povedať svoj názor.
Na jar Dubček zrušil predbežnú cenzúru. Vtedy som v Kultúrnom živote uverejnil sériu článkov, kam asi smeruje naša spoločnosť, či je udržateľný monopol jednej strany, o zastúpení nestraníkov v živote spoločnosti. Dokonca som vyslovil pochybnosti, či sa dá socializmus celkom zreformovať, či sa bude dať vybudovať politický systém, kde sa doteraz vládnuca strana dobrovoľne zriekne moci a bude sa v slobodných voľbách uchádzať o moc.
Takže po invázii „bratských armád“ nám to všetkým zrátali. V komunistickej tlači spustili normalizátori štvavú kampaň (niektorí sa skrývali pod pseudonymom), aké sme antisocialistické živly, akí sme zločinci. Každé ráno som so strachom otváral nové číslo Pravdy, aký článok sa tam o mne objaví. Môžete si predstaviť, s akými pocitmi som išiel do práce, aký vplyv to malo na rodinu, manželku, deti. Musel som opustiť rozhlas, neskôr ma vylúčili zo zväzu spisovateľov, zo zväzu novinárov, nakoniec zakázali publikovať čo i len jediné slovko. Dostal som sa do veľkých zdravotných ťažkostí, nervove som sa zrútil. A nebol som sám.
Za pomoci dobrých priateľov som tie dve desiatky rokov akosi prečkal. Najprv vo vedeckej knižnici ako knihovník. Potom ma niekto udal a znova ma začali prešetrovať, hoci som bol nestraník. Nakoniec som zakotvil v Diele. Robil som tam sprvu plánovača v umeleckých dielňach, neskôr som s partiou montoval výstavy umelcov, pripravoval katalógy či pozvánky. Vcelku si však na roky v Diele rád spomínam. Spoznal som veľa zaujímavých ľudí, spriatelil som sa viacerými výtvarníčkami a výtvarníkmi. Posedenia s takým Albínom Brunovským a jeho priateľmi mi dodávali silu a optimizmus.
Neprestal som písať. Som rebelant, ale nie som typ absolútneho disidenta. Ako chlapec som zažil brutalitu moci. Vo vyšetrovacej väzbe po pokuse o útek som prešiel osem väzníc. Zažil som šrotovanie vlastnej knihy a cenzúrne mrzačenie, keď mnohí dnešní kvázi demokrati sa ešte vyhrievali na postoch štátostrany. Počas normalizácie som už nemohol a nechcel riskovať otvorenú konfrontáciu s mocou. Čakal som na príležitosť, kým povolia skrutky. V najhorších časoch som sa obrátil k histórii. Veľa som čítal, študoval. Počas normalizácie som napísal – podľa kritiky – svoje najlepšie historické romány. V osemdesiatych rokoch, v období Gorbačova, došlo k istému uvoľneniu a mohol som znova publikovať.
- Po novembri 1989 ste nastúpili načas za riaditeľa vtedajšieho vydavateľstva Mladé letá, ale onedlho vás zlanárila politika. Boli ste poslancom, keď sa lámal chlieb našej samostatnosti. Vaše postoje i udalosti v zákulisí politických strán a parlamentu odráža memoárová kniha Ako chutí politika. Ako chutí?
Príchod Novembra 1989 mnohých ľudí prekvapil. Mnohí sme si mysleli, že v Česko-Slovensku po krachu roka 1968 sa už nikdy nedožijeme väčšej slobody. V najlepšom prípade sme si mysleli, že maximum úspechu bude nejaká reforma, zlepšenie pod velením troška obrodenej zmúdrenej strany.
Na prelome rokov1989 ‒ 1990 sa ukázalo, že príval slobody prelomil hrádze reformy vysnívanej v roku 1968. Črtala sa celkom nová spoločenská štruktúra, parlamentná demokracia s rôznymi politickými stranami. Mohlo sa začať od nuly.
Úlohy, pred ktoré nás postavila zmena v roku 1989, boli obrovské. Bolo treba zmeniť politický systém diktatúry jednej strany na pluralizmus parlamentnej demokracie. Bolo treba prebudovať celú hospodársku sféru z príkazovej, plánovanej, centrálne riadenej na slobodnú trhovú ekonomiku. Bolo treba napraviť krivdy, vrátiť neprávom vyvlastnené, ukradnuté majetky pôvodným vlastníkom. Čakala nás zásadná zmena vlastníckych pomerov. Odštátnenie. Vtedy niektorý ekonóm vo svete o procese zoštátnenia podnikov vyslovil sentenciu, že z jednotlivých vajec sa dá ľahko urobiť praženica. Z praženice však získať späť vajíčka – to je problém. Ten problém sa nazýva privatizácia. Trápime sa s ňou už desiatky rokov, a stále nie sme na konci!
Na Slovensku sa však po roku 1989 objavil aj ďalší veľký nedoriešený problém: štátoprávne usporiadanie česko-slovenského štátu, emancipácia Slovenska. Táranie o bratskej jednote a rovnoprávnosti dvoch národov, z ktorých jeden o polovicu prevyšuje druhého, nám už nemohlo postačiť. Búrlivo sa hľadali nové riešenia: konfederácia, zväzok štátov, samostatné štáty...
V rokoch 1990 ‒ 1992 som niekoľkokrát inicioval vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky. Mal to byť prvý krok. Nešlo o zákon, išlo iba o prejav vôle, že Slovensko chce vystupovať v Európe pod svojím menom – deklaráciu, povzbudenie, naznačenie smeru. Dva roky sme sa handrkovali s českými partnermi. Vyplytvalo sa veľa energie a k ničomu sa nedošlo. Vládnuca koalícia na čele s vtedajším KDH mohla vyhlásiť suverenitu Slovenska, získať náskok a viesť krajinu k pokojnému rozdeleniu a do Európskej únie. Prepásla sa jedna šanca.
- Nasledovalo nezvyčajné a mimoriadne zodpovedné obdobie vášho života – roky diplomatickej činnosti. Boli ste veľvyslancom mladej Slovenskej republiky v Kanade. Ako hľadíte na tie roky?
Strávil som v Kanade temer päť rokov. Boli veľmi ťažké. Osamostatnené Slovensko bolo v časti sveta nechceným dieťaťom. Kanada má štátoprávne problémy s frankofónnym Quebecom, ktoré sa značne podobali problémom česko-slovenského súštátia. Kanadským federalistom sa nepáčila separácia Slovenska. Mohla pôsobiť ako model pre ich separatistov. Ako slovenský diplomat som sa mnohokrát ocitol v ťažkej pozícii. Mal som sa čo oháňať.
Dnes je postavenie samostatného Slovenska podstatne lepšie. Naučili sme sa hospodáriť sami, včlenili sa medzi vyspelé svetové spoločenstvá. Mladí Slováci ovládajú cudzie reči, sú dynamickí a myslia globálne. Na druhej strane by nemali prestať byť vlastencami, hrdými na svoj štát.
- Ste autor bestselleru Milujte kráľovnú, úspešného historického románu Čas majstrov...
Nedávno som dokončil zbierku najúspešnejších poviedok zo sveta i z domova pod názvom Sám v cudzích mestách. Na knižné pulty sa dostal aj historický román Spomeň si na cára. Zobrazuje osudy kuriózneho bulharského cára Ferdinanda Coburského, ktorý veľkú časť života trávil na Slovensku v kaštieľoch vo Svätom Antone a Prednej Hore na Muráni. Môj dávno mŕtvy strýko bol u neho dlhé roky osobným tajomníkom... Úlohou literatúry, a umenia vôbec, nie je iba zabávať. Dobrá literatúra musí v knihách zanechať svedectvo o minulej dobe, o jej ľuďoch, čo si mysleli, čo prežívali, proti čomu museli bojovať a čo milovali. Môžu sa meniť informačné technológie, nosiče informácií. Knihy – tieto najstaršie a najspoľahlivejšie schránky na uchovanie vedomostí a pocitov ľudí ‒ žijú i naďalej. Slovenský spisovateľ je povinný i teraz pridať svoje svedectvo. Ak by zanikli knihy, zanikla by aj pamäť. A národ bez pamäti by sa postupne premenil na masu bezmenných a ohlúpnutých konzumentov.
Zhováral sa JÁN ČOMAJ