Poznámka Dušana D. KERNÉHO
Storočnica Trianonu sa odohráva v mimoriadnej situácii – dva z dvanástich štátov, ktorých sa priamo či nepriamo týkala, Maďarsko a Slovensko, sa nachádzajú v doteraz najlepších medzištátnych vzťahoch. Oba štáty sú dnes členmi najvýznamnejších svetových zoskupení – Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Sú prepojené v regionálnom združení Vyšehradskej štvorky. Cesta Slovenska aj následkom politiky maďarských vlád nebola do týchto združení jednoduchá. Dnes to však netvorí záťaž politických a diplomatických medzištátnych vzťahov. Storočnica je pre nás Slovákov mimoriadne silným podnetom uvedomiť si, čo všetko sme prekonali a prekonávame pri formovaní štátu. Jeho základy, práve tak ako aj národného maďarského štátu, formovala Trianonská mierová zmluva. Je to dôležité. K tejto poznámke ma vo štvrtok štvrtého júna o siedmej podnietila jediná veta ranného Rádiožurnálu: pred sto rokmi bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá „určila hranice medzi Slovákmi a Maďarmi“.
Asi som nepočul, že o pol druha hodiny neskoršie zaradia príspevok o dnešnom prístupe historikov a verejnosti k tomuto výročiu z roka 1920. Stručná veta sa mi zdala nielen málo, ale aj ma prekvapila zjednodušením. Zmluva totiž určila mnohé, ale to, čo neurčila, boli práve hranice medzi Maďarmi a Slovákmi, lebo v oboch štátoch zostali menšiny, v Maďarsku vyše štyristotisíc Slovákov. Zmluva sa podrobne zaoberala ich postavením, čo však maďarské vlády po roku 1920 nikdy nedodržali. Čo nám Slovákom táto skúsenosť hovorí ? Dnes po sto rokoch nejde len o to, ako sa k tomu stavia maďarská či slovenská politika, nehovoriac o tom, čo nám podsúva časť publicistiky, dnes nejde o etnickú hranicu. Presnejšie povedané, nejde o to, aby deliaca čiara išla po etnickej hranici, ale po hranici rešpektovania demokratických zásad a medzinárodných zmlúv, medzinárodných záväzkov. A to tak minulých, ale a tých, ktoré sme prevzali pri vstupe do Európskej únie. Na nich stojí, ale aj padá Európska únia, jej pomery pri rešpektovaní zásad právneho štátu. Deliacou čiarou osobitne dnes, v dnešnej Európskej únii, by teda malo byť to, ako pristupujeme k demokratickým zásadám právneho štátu, a nie podľa toho, ako ide etnická hranica.
Povedzme to priamo – Trianonská mierová zmluva určila pomery celej strednej Európy, okrem iného určila hranice česko-slovenského štátu, dnešné medzinárodne uznané hranice Slovenskej republiky. Zmluva presadením revolučnej zásady legálnosti a legitimity samourčovacieho práva národov, zásady, ktorú presadil prezident USA Wilson, sa vlastne stala základom moderného Slovenska.
Dnešným jazykom môžeme povedať jednoznačnejšie, že Slovensko sa Trianonom, ktorého jedným zo signatárov bol podpredseda Slovenskej ligy v Amerike Dr. Štefan Osuský, rozhodlo pre Západ. Rozhodlo sa opustiť zaostalý štát s obmedzeným volebným právom, štát, ktorého monarchistická politická elita nenašla, až do nástupu Mussoliniho a Hitlera k moci, nijakých partnerov v USA a v európskych parlamentných demokraciách.
Rozhodli sme sa vtedy, v roku 1920, jednoznačne pre Západ, a nie pre polofeudálny zaostalý štát s tvrdou odnárodňovacou politikou, zaťažený pri vzniku, čo Slovensko tvrdo zasiahlo tak červeným, ako aj bielym terorom. Štát, ktorého spoločnosť sa doteraz nevyrovnala s minulosťou. Nielenže sa nevyrovnala s Trianonom, ale ani s holokaustom a komunizmom.