Slovenská veda na kolene a neraz i na kolenách

Matematik a vedec, ale aj prozaik a dramatik  Andrej FERKO o slovenskej vede. Veda a umenie majú na Slovensku veľa spoločného. Prinajmenšom v tom, že sa u nás snúbili múzy technických vied a umenia pomerne často. Príkladom je určite aj matematik, ktorý istý čas pracoval v zahraničí, vysokoškolský pedagóg, ale aj prozaik, dramatik a publicista Andrej FERKO. Jeho fundované názory a prehľad o slovenskej vede nás inšpirovali k pripravovanému seriálu o úspešných slovenských vedcoch, o ktorých sa v bežných médiách nič nedozviete.   

• Podľa väčšiny médií vrátane verejnoprávnych sa zdá, že slovenská veda je okrajovou záležitosťou.

Náš kultúrny kapitál sa skladá z viditeľného a neviditeľného. Vidíme vnútorným zrakom i na papieri odpovede a otázky a medzi nimi – hranicu viditeľného poznania. Nevidno postupnosť našich skutkov ani ich význam.  Ako vravieva podľa mojej skromnej mienky náš najvýznamnejší žijúci mysliteľ pán profesor Vincent Šabík, jediným zdrojom kultúrneho kapitálu je autor. Súhrn autorských aktivít ekonómi označujú ako kreatívny priemysel a jeho podiel na svetovej produkcii predstavuje sedem percent, jeho rast v OECD dosahuje až dvadsať percent.

Kratučko sa zamyslím nad vzťahom slovenskej mediálnej a politickej moci k vede a ku kultúre, k autorovi. Koniec kratučkého zamyslenia – zamyslieť sa nebolo o čom.

• Teraz sa u vás prejavila vaša autorská časť prozaika, dramatika a satirika. Ale vráťme sa k slovenskej vede.

Podľa bežných médií a bežných politikov slovenská veda neexistuje, dokonca neexistuje dvojako. Jednak mnohí neuznávajú pojem slovenská veda a jednak o nej mlčia. Ani najvýznamnejšie podujatia slovenskej vedy mediálno-politickú dvojmoc nezaujmú a slovenské nobelovky sa udeľujú bez nich. Žijeme teda v dvojitom kráľovstve krivých zrkadiel a nalejme si čistého vína. Slovenská veda každoročne dosahuje významné úspechy na medzinárodnej úrovni. Skúsme narovnať aspoň tie dve najkrivšie zrkadlá a priniesť pod pomyselný nedávny vianočný stromček solídny kus radosti. Nedobrovoľne a nanútene máme k nej každoročne aj pachuť vinobrania. Vychádzam nie zo slova  víno, ale zo slova vina. Mediálna i politická moc zavinili, že sme vo financovaní vedy a kultúry na všetkých možných chvostoch. Národný umelec Karel Gott či vynálezca Rubikovej kocky priniesli kedysi svojej vlasti viac devíz ako niekoľko fabrík. Učím na dlhodobo najlepšej fakulte v dlhodobo najhoršom štáte. Je nás o tretinu menej ako v roku 1989 a za všetkých v zahraničí sme ako štát nedostali ani halier refundácie. Žiak pomocnej školy Jozef Dubec mi raz na tréning džudo priniesol básničku: Slovákov je moc, chodievajú slabším štátom na pomoc...

• Takže pramalý mediálny záujem o našu vedu nie je len špecifickým trendom ostatných rokov, keď sa aj kedysi seriózne periodiká bulvarizujú?

V pojme slovenská veda mnohí a radi šípia nezdravý izolacionizmus, a tak vravia radšej o vede na Slovensku, čím sa však slovenskosť deklasuje na geografické vymedzenie. Nič nové. Za nadvlády proletárskeho internacionalizmu a boja proti takzvanému  slovenskému „buržoáznemu nacionalizmu“ a počas normalizácie existovala stranícka smernica a vydavateľská prax, že sa takto premenovávalo – napríklad slovenská gotika na gotiku na Slovensku, slovenský šport na šport na Slovensku. Prívlastky československý či maďarský sa však z neinternacionálnych dôvodov ponechávali… V tomto rozhovore používam pojem slovenská veda v kompromisnom zmysle. Do pokladnice svetovej vedy prispievajúcu vedeckú tvorbu v tímoch so sídlom na Slovensku – SAV, Matica slovenská, univerzitný a firemný vývoj a výskum.  Podľa Slovenskej akadémie vied, nie Akadémie vied na Slovensku.

• Spomenuli ste Slovenský literárny fond. Ten je periodicky tŕňom v oku rôznych politických subjektov ako nenáležitý, ba priam protiprávny.

Literárny fond bežné médiá označujú za prežitok socializmu. Niekdajší a, bohužiaľ, už nebohý pán prezident slovenského PEN-klubu Ladislav Ballek k tomu poznamenal, že prvý litfond založila ruská šľachta a bez štipendií by nevznikli diela okrem iných aj Turgeneva a Gogoľa. Keď riaditeľ fondu, dobrý duch slovenskej autorskej komunity JUDr. Ladislav Serdahély chce opraviť ďalšie klamstvá, bežné médiá nemajú priestor, jeho text je iba na internetovej stránke Litfondu. Hlavné výrobky bežných médií, všetky tie farmárky a čudesní politickí kaukliari z rôznych kútov Slovenska majú viac priestoru a času ako všetci slovenskí autori dokopy. Nasleduje ďalšia vedecká syntéza vo forme básničky: Slovenská veda nemá tvár, aj preto z nej býva nemá tvár. V roku 1845 založil Samuel Jurkovič Gazdovský spolok v Sobotišti ako prvý v Európe. Možno aj preto nás v tom čase prezývali Angličanmi Uhorska – ako najpodnikavejšie etnikum. Členské bolo tridsať grajciarov. Umelecké fondy spravujú peniaze za šírenie voľných diel aj diel žijúcich autorov a nechýbalo veľa, aby postupne zanikli. Zrušenie fondov po českom vzore by viedlo k obohateniu zopár indivíduí. Jedno také indivíduum predalo české vydavateľstvo Supraphon za deväť percent trhovej hodnoty aj s autorskými právami generácií českých muzikantov. Po Čechách sa vtedy koncerty začínali minútou ticha. Dáme si minútku ticha za české fondy? Bežní analytici píšu Slovensko s malým s, čo ich zneisťuje. Vyšla im v ústrety verejnoprávna oná a vyriešila dilemu tým, že namiesto S zaviedla dvojbodku. Tá sa však ťažko vyslovuje, no videl som už často, ako sa o to najodvážnejší bežní analytici hrdinsky pokúšajú. Preto namiesto Slovensko, naša vlasť razia pojem táto krajina, skrátene ták. Najbežnejší analytici asi radia prezidentovi.

• Aký je teda skutočný stav slovenskej vedy v zrkadle médií?

    Keď už slovenská veda medzinárodne zahviezdi, médiá sa nenadchnú. Slovenský autor získal európsku cenu za vedeckú knihu s dotáciou stodvadsaťpäťtisíc „evár“ Fernando Gil International Prize. Kontrolná otázka: viete o tom? Ak nie, môžu za to médiá, nie slovenské médiá. Úspech môjho kolegu na matfyze prof. Ladislava Kvasza medializovali české médiá... Médiá na Slovensku, aby sme boli presní, utajujú, či relativizujú slovenské úspechy. Pôsobia tu záujmy, ktoré si neželajú slovenskú vedu, nemedializujú, neprídu ani na pozvánku a tlačovú správu šup do koša. Vo svetových databázach citačného ohlasu (SCI) každodenne pribúdajú položky, o ktoré sa opiera prémia Literárneho fondu za vedecký ohlas. Nedávno Vlado Černý spočítal svoje citácie na jediný článok o simulovanom žíhaní – 750 SCI; máme majstrov ako Vlado Bužek s tisíckami citácií, Tomáš Vinař je najmladší autor, ktorý publikoval v Nature, Marek Buchmann je najmladší autor, podľa ktorého pomenovali asteroid, vyhodnocujú sa ocenenia Slovak Gold, evidujeme patenty, odovzdávajú sa chudobné štátne vyznamenania, udeľujú sa ceny, prekladajú sa najvydarenejšie diela do svetových jazykov, mladí vedci vo svete súťažia a víťazia, na našej fakulte máme jednu stenu  plnú zlatých medailí, presnejšie zlatých diplomov. Spravuje ju fenomenálny tréner informatickej reprezentácie  RNDr. Michal Winczer. Našim fyzikom na čele s pánom profesorom Sitárom teraz  – povedané jazykom bežných médií –  hrozí Nobelova cena. Hm... Mal som tú česť večerať s profesorom Osherovom. Nositeľ Nobelovej ceny slovenského pôvodu Douglas Osherov sa sem prišiel stretnúť s mladými vedcami a namiesto od novinárov dostal od jednej dievčičky rozkošnú, až priam úchvatnú otázku: Aký je to pocit dostať Nobelovu cenu? Lebo ja by som odpadla.

• Takže slovenská veda sa neteší zodpovedajúcemu záujmu médií?

Pre bežné médiá je nezaujímavá. Slúžil som ako porotca vo svetovej súťaži mladých vedcov, ktorá bola v Bratislave. Tam som si vyslúžil ten nečakaný bonus osobne sa stretnúť s nobelistom. Prišiel k nám kvôli mladým vedcom, ktorí pre bežné médiá neexistujú, ani keď sa rozpošlú pozvánky na Festival vedy a techniky, ktorý tradične parádne organizuje Amavet na Prírodovedeckej fakulte. V slobodnej krajine v Rakúsku sa vysiela každý podvečer o vede a v Nemecku každý deň o kultúre, u nás majú v tom čase svoju reláciu Kriminoviny, teda organizovaný zločin, ktorý práve cez tento svoj mediálny kanál dokonca oznámil vypísanie odmeny na hlavu ktoréhosi svedka...

Veda na Slovensku? Iba týždeň do roka. Týždeň vedy. Plus jedna Noc – Noc výskumníkov. Len na priateľstvo so Sovietskym zväzom sme mali kedysi viac – celý mesiac. A celoročnú strechu na podujatia... Publikum a mienkotvorbu by teda mohlo obohatiť ročne okolo sto elitných tvorivých ľudí, ktorí práve zažiarili a radujú sa, na rozdiel od opozeraných  zabávačov, naozaj. Reálne sa tešia z vedeckej úrody a sú MÚDRI. No médiá na Slovensku ani múdrych ľudí, ani ich myšlienky a úspech nechcú, ani keď im dávajú Krištáľové krídlo ako pred časom prof. Daniele Ježovej. O múdrosť nie je záujem, lebo by mohla prispieť k pocitu hrdosti. Vo verejnej mienke nemá vzniknúť dojem, že slovenská veda napreduje a má úspechy. Ideálom médií je, jemne povedané, bulvár. Hodnotový systém bežných médií prof. Matúš Kučera tipuje na dve položky – závisť a nenávisť.  Nie je pravda, že nieto peňazí.  Mozgy vyháňame nielen von, ale aj dnu. Najvýznamnejší žijúci dramatici – Peter Jaroš a Osvald Záhradník, sa už dvadsať rokov nedožili premiéry, učitelia márne štrajkujú, často politicky zneužití, a vzdelaní mladí ľudia postupne odchádzajú do firiem či po privýrobkoch. Z ktorého chudobou a biedou rozptýleného učiteľa vyrastie náš najslávnejší učiteľ ako Aurel Stodola? Pred storočím mu ďakoval Albert Einstein... Vinu za vyháňanie mozgov oboma smermi nesie tupá dvojmoc, bežné médiá a bežní politici, bez rozdielu obchodných značiek.

• Takže ako môžeme vnímať budúcnosť slovenskej vedy, jej oprávnené miesto na horných priečkach nielen našej mediálnej scény?

Našim politikom, nevraviac o majiteľoch médií, chýba štátnické a prioritne zdravé národné myslenie.  Vo filme našu diagnózu presne pomenovala Jana Dudková, umenovedkyňa zo Slovenskej akadémie vied.  Je to sebakolonizácia, autori v disidentskom postavení, veda neraz na kolene i na kolenách, tímy podhranične podvyživené. Stav vedy a kultúry vizualizuje osud poslednej strechy – umelci sú teraz bezdomovci, bez Moravian a Budmeríc, vedci majú Smolenice. Zatiaľ. Milan Rúfus by napísal: Horí ohník, horí, my tu pri ňom chorí. Nevidím to čierno-bielo, je to celé čierne. Kde teraz nájsť v tejto dvojtemnote záblesk radosti?  Našťastie, máme aj svoj vnútorný svet. Významný vedec svetovej histórie vedy René Descartes, ktorý sa pre svoju kariéru vedca rozhodol práve tu u nás – ako najatý vojak, žoldnier pri obliehaní Nových Zámkov –, rozdelil našu skúsenosť na res extensa a res cogitans. Máme v sebe jednotlivú aj kolektívnu silu, ktorá jediná prekonáva aj smrť, silu tvorivosti a silu pamäti. Na tomto okršleku, ako by možno povedal Mináč, náš dnes už vari zakázaný autor, na tomto okršleku nám srdce hupká vozvysok, ako by zaspieval Hviezdoslav, náš už takmer neznámy národný básnik, dnes by sme povedali, nie srdce hupká vozvysok, ale endorfín, tu sme doma. Nie ešte „naoko“, ale zatiaľ skutočne. A jednu z najdôležitejších úloh pri návrate vecí do riadnych koľají môže a musí zohrať aj Matica slovenská.

Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: archív SNN