KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Sedemnásteho novembra sme si pripomenuli tridsaťtri rokov od Novembra 1989, a to je už dobrý dôvod na rekapituláciu. Aké boli naše očakávania a kde sme sa za ten čas dostali? Zrejme každý tuší, že zásadným problémom Slovenska sú jeho politické „elity“. Po ostatných voľbách je úplne zjavné, že na Slovensku nevládnu ľudia, ktorí majú predstavu o tom, kam posunúť našu spoločnosť. Nie sú to ľudia, ktorí by prešli nejakým výberom v silnej odbornej konkurencii. Zväčša sú to náhodne pozbieraní ľudia, ktorí sa do politiky dostali úplnou náhodou. Stačilo, že stretli v lese niekoho, s kým sa dali do reči alebo si v správnom čase a na správnom mieste sadli na schody istej budovy. Absolútna absencia prípravy na politiku. Totálne absentujúca vízia či predstava, kam smerovať našu spoločnosť. To všetko vedie k hlbokému marazmu, v ktorom sa nachádzame. Slovensko v ostatných rokoch už takmer prestalo konvergovať, približovať sa najvyspelejším štátom Európskej únie a zakrnelo na nejakých sedemdesiattri až sedemdesiatšesť percent priemeru HDP Európskej únie.
Slovensko je dnes krajina bez snov. V roku 1989 sme mali mnoho snov. Tým najzásadnejším bolo, že v priebehu piatich či desiatich rokov sa dostaneme medzi najvyspelejšie štáty sveta. Dnes vidíme, že sa tak nestalo. Ale mali sme aj iné sny. K tým prvým určite patril aj sen o tom, že budeme žiť v slobodnej spoločnosti. A naozaj, deväťdesiate roky boli plné negatív, ale sloboda diskusie, hlásania názorov a otvorenej verejnej debaty bola v porovnaní so súčasnosťou výrazná. Prešli sme si bolestnou a krajne nespravodlivou ekonomickou transformáciou, ktorá nám vytvorila hladové doliny a obrovskú nerovnosť. Prežili sme nástup brutálnej hrubokrkej mafie, rozpad právneho štátu a mnoho ďalších pohrôm. Boli však aj pozitívne míľniky. Iste najväčším úspechom našej generácie bolo zavŕšenie národno-emancipačného procesu a vznik našej štátnosti. Postupne sme sa dostali aj do OECD, Európskej únie, pre niekoho bola výhra aj členstvo v NATO. Sme súčasťou Schengenu, aj keď vinou súčasného problematického ministra vnútra Romana Mikulca to dnes nepociťujeme.
Čo je však dnešnou víziou súčasnej politickej triedy. Aký sen, akú víziu dnes „lídri“ Slovenska ponúkajú svojim občanom? Ešte pred pár rokmi to možno bolo dobudovanie infraštruktúry, konkrétne prepojenie diaľničnej siete a spojenie východu a západu republiky. Dnes vieme, že niečo také triviálne bolo a je nad sily všetkých politických garnitúr počas dnes už dlhých tridsiatich troch rokov. A, samozrejme, aj ak by sa to podarilo, je to vízia veľmi chabá a fragmentárna, i keď veľmi potrebná. Úroveň politickej rozpravy je krajne úbohá, vybíja sa v trápnych osobných útokoch, je veľmi plytká, znechucujúca a nezaujímavá.
Každý súdny človek však vie, že pôvodná stratégia dobiehania najvyspelejších štátov fatálne zlyhala. Dogmatickí, nijako nie kreatívni pseudoexperti ponúkajú stále ten istý a dnes zjavne zlyhaný koncept založený na vysoko disciplinovanej, vysoko kvalifikovanej a veľmi nízko platenej pracovnej sile. Letmý pohľad na naše stále viac sa prehlbujúce zaostávanie jasne ukazuje, že toto je cesta do pekla. Ak by sme mali pomenovať, čo je najväčšou intelektuálnou a politickou výzvou dneška, tak je to vymanenie Slovenska z pasce strednopríjmových krajín. Teda štátov, ktoré nie sú celkom chudobné, ale ktoré sú a dlhodobo ostávajú semiperifériou, ktoré robia servis tým najvyspelejším, ale z naozajstnej prosperity dostávajú len omrvinky.
Čo teda chýba Slovensku? Politickí lídri s víziou. Schopnosť politikov načúvať a inšpirovať sa najvzdelanejšou elitou. Schopnosť dať im priestor na realizáciu, a predovšetkým schopnosť dohodnúť sa na dlhodobej vízii rozvoja Slovenska, na akejsi štátnej doktríne, teda zásadných prioritách, ktoré sa na dlhé desaťročia nezmenia bez ohľadu na to, kto bude vládnuť. Iste, letmý pohľad do parlamentu jasne ukazuje, že s tým „materiálom“, ktorí ho dnes okupuje, je čokoľvek podobné nerealistické. Napriek tomu je potrebné vytvárať intelektuálny software, ktorý si možno nejaká budúca koalícia osvojí.
Musíme veriť, že súčasná garnitúra o najneskôr šestnásť mesiacov skončí a Slovensko bude mať šancu znova sa nadýchnuť. Náprava bude neľahká a dlhá, ale na začiatku každej vízie musí byť pomenovanie príčin zlyhania a vízia, ako stav napraviť. A práve o to sa treba snažiť. Potom je nevyhnuté odstaviť politické pseudoelity, ktoré objektívne ťahajú Slovensko na dno, a ponúknuť víziu, ktorá je reálna, a pre jej naplnenie získať podporu ľudí.