Marián KUFFA: Nijaký národ nedokáže prežiť, ak zaprie svoju vlastnú minulosť. Obľúbený rímskokatolícky kňaz Marián KUFFA sa hrdo hlási k slovenskému národu a jeho histórii. Je presvedčený, že byť dobrým kresťanom nie je v rozpore so zdravým slovenským vlastenectvom a patriotizmom. Upozorňuje však, že ako Slováci musíme mať veľkú úctu a rešpekt k ostatným národom. Nielen o tom sme sa rozprávali v exkluzívnom rozhovore, ktorý poskytol pre matičný dvojtýždenník.
- Od roka 1994 nepretržite pôsobíte vo farnosti Žakovce. Vráťme sa však na úplný začiatok. Prečo ste sa rozhodli pre duchovnú službu?
Pôvodne som vôbec neplánoval ísť cestou kňazstva. Mal som úplne iné predstavy a záujmy. Veľmi rád som sa venoval jazdeniu na koňoch a streľbe z pušiek. Okrem toho som bol aktívny aj v karate a horolezectve. Ako väčšina mladých chlapcov som mal tiež svoje dievča a chcel som sa oženiť. Môj život však Ježiš Kristus úplne otočil naruby po úraze na Gerlachovskom štíte. Horskí záchranári ma trinásť hodín prevážali do popradskej nemocnice. Počas tejto náročnej záchrannej akcie som cítil, že mi Pán Boh dal druhú šancu. Sľúbil som mu preto, že ako zasvätený kňaz odplatím jeho veľkú dobrotu a milosrdenstvo.
- Práve v Žakovciach ste za toto obdobie vytvorili silnú komunitu ľudí, ktorí majú za sebou rôzne životné príbehy. Do akej miery bolo vaše rozhodnutie pôsobiť v tejto farnosti ovplyvnené vaším obrátením na Gerlachovskom štíte?
Rozhodnutie ísť do Žakoviec malo veľký súvis so sľubom Pánu Bohu po mojom zranení v Tatrách. Ako mladý seminarista som mal veľké šťastie na vtedajšieho pána biskupa Františka Tondru, ktorý ako spišský diecézny biskup mi v tomto smere veľmi pomohol. Dodnes si pamätám náš prvý spoločný rozhovor, keď som ho osobne požiadal, aby som po kňazskej vysviacke mohol pôsobiť v Žakovciach. S úsmevom mi odpovedal: „Naivný bohoslovček si pýta faru.“ Opýtal sa ma preto, akú faru chcem. Odpovedal som: „Faru v Žakovciach.“ Ešte v ten istý deň sme sa autom vybrali do Žakoviec. Z miestneho kopca sme sa spoločne pozerali na miestnu zdevastovanú budovu farského úradu. Spýtal sa ma ešte raz: „Naozaj toto chceš?“ Moja odpoveď bola stále rovnaká. Pán biskup Tondra mi však vzápätí povedal, že mi momentálne nemôže poskytnúť nijaké peniaze na opravu fary. Ja mu na to, že nič iné okrem jeho požehnania nepotrebujem. Takto sa začalo moje pôsobenie v Žakovciach.
- V tom čase ste boli ešte ako bohoslovec v kňazskom seminári. Akým spôsobom ste začiatok vášho pôsobenia v Žakovciach skĺbili so štúdiom?
Pán biskup Tondra mi sem zo seminára dovolil chodiť počas víkendov pracovať pod dvoma podmienkami. Po prvé ‒ bude kontrolovať moju nábožnosť. Toto bolo pre mňa veľmi ľahké, pretože sa rád modlím. Po druhé ‒ môj študijný prospech. Ako priemerný trojkár som napokon štúdium teológie zvládol na samé jednotky. Pán biskup pravidelne kontroloval môj index. Nikto z bohoslovcov nesmel mať auto v seminári. Ja som mal dve nákladné autá v jeho záhrade. Môžem preto povedať, že som mal naozaj šťastie na dobrého biskupa.
- Ako katolícky kňaz máte veľkú úctu k Bohorodičke. Čo pre vás osobne znamená úcta k Sedembolestnej Panne Márii ako patrónke Slovenska?
Z náboženského hľadiska sedmička v Svätom Písme znamená plnosť ‒ plná bolesti. Ako kresťania sme jej adoptívne deti. Sedembolestná Panna Mária pre náš národ znamená naozaj veľmi veľa. Som preto osobne veľmi hrdý, že sme si ju ako Slováci vyvolili za našu patrónku.
- Ako vnímate úctu k Sedembolestnej Panne Márii zo slovenského pohľadu? Aký to má pre slovenský národ symbolický význam?
Tým, že Ježiš Kristus tak nekonečne miluje svoju matku Máriu, nikdy z jej prosieb nič neodmietne, ak sú s súlade s Božou vôľou. Preto je dobré, že ako slovenský národ máme u Panny Márie „zvláštnu“ protekciu. S istotou môžeme povedať, že už vyše tisíc rokov počúva naše starosti a trápenia. Len vďaka jej orodovaniu sme ako Slováci dokázali prežiť náročné historické skúšky. Na toto nesmieme nikdy zabudnúť. Mariánska úcta má u nás dlhodobú tradíciu. Jej korene siahajú až do veľkomoravských čias.
- Náš dvojtýždenník spoluvydáva najstaršia celonárodná ustanovizeň Matica slovenská. Čo pre vás osobne znamená pojem národ a štát? Považujete spolu s kresťanskými hodnotami za dôležité aj pestovanie zdravého národného povedomia?
Jednoznačne áno. Jedno s druhým úzko súvisí. Pozrite sa, ako chce nejaký národ riešiť svoju budúcnosť, pokiaľ sa nepriznáva k svojej minulosti? Taký národ jednoducho zmizne zo zemského povrchu. Je však nepríjemnou pravdou, že tradícia sa dnes medzi nami až tak nenosí. Svätý Otec František vo svojom posolstve hovorí, že každý národ si spolu s dôstojnosťou musí zachovať aj svoju vlastnú historickú identitu. Presne tohto sa aj my Slováci musíme držať. Ako štátotvorný národ však musíme rešpektovať všetky ostatné národy a národnosti, s ktorými tvoríme náš štát. Toto je veľmi dôležité.
- V Preambule Ústavy SR sa píše, že Slovenská republika sa odvoláva na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy. Ako vy vnímate svätých solúnskych bratov Konštantína-Cyrila a Metoda?
K solúnskym bratom mám zvláštnu úctu, pretože nášmu národu priniesli pravú kresťanskú vieru v rodnom staroslovenskom jazyku. Veľmi ma teší, že aj Ústava SR sa na ich odkaz priamo odvoláva. Bohužiaľ, naši spolubratia liberáli by však toto chceli dať odtiaľ preč. Keď však odstránime z vedomia nášho národa túto historickú pamäť, nebudeme mať svoju budúcnosť. Toto si musíme všetci uvedomiť.
- Zastavme sa pri období slovenského národného obrodenia v 18. a 19. storočí. Veľkú zásluhu na tomto procese mali práve slovenskí katolícki kňazi. Ako si osobne vážite osobnosť Antona Bernoláka – kodifikátora prvej spisovnej slovenčiny?
Som hrdý, že z radov katolíkov sa našiel niekto, kto ako prvý vytvoril predpoklady na sformovanie Slovákov v moderný svojbytný národ. Anton Bernolák, ako aj ostatní slovenskí katolícki kňazi krásnym spôsobom skĺbili s kresťanskou vieru zdravé slovenské vlastenectvo.
- Ako hodnotíte podiel štúrovskej generácie v národno-emancipačnom zápase Slovákov, ktorá bola v prevažnej miere evanjelická?
Všetci sme Božie deti. Som veľmi rád, že aj z radov našich spolubratov evanjelikov sa našiel niekto, kto bojoval za zrovnoprávnenie Slovákov vo vtedajšom Uhorsku. Ich odkaz preberali aj nasledujúce slovenské generácie. Jeho zavŕšením je vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky.
- Do radov rímskokatolíckych kňazov patril i prvý predseda Matice slovenskej biskup Štefan Moyses. Ako nazeráte na túto významnú osobnosť našich moderných dejín?
Bol to výnimočný človek. Svojím intelektom a láskou k slovenskému národu dokázal krásnym spôsobom skĺbiť pravú Kristovu vieru s národovectvom. Jeho úsilím nebolo povýšiť Slovákov nad iné okolité národy. Ak by to urobil, porušil by tým kresťanskú morálku a zdravé slovenské vlastenectvo by premenil na šovinizmus. Jeho cieľom bolo na základe kresťanstva zrovnoprávniť Slovákov a všetky národy vtedajšieho Uhorska vo vzájomnej úcte a rešpekte. Bohu vďaka, že takáto výnimočná osobnosť stála za založením Matice slovenskej. Jeho odkaz musíme zachovať aj pre nasledujúce generácie.
- Ako osobne vnímate podiel ďalšieho katolíckeho kňaza Andreja Hlinku v procese zrovnoprávnenia Slovákov v prvej Československej republike?
Andrej Hlinka bezpochyby patrí do radov významných slovenských osobností našich moderných dejín. Aj v jeho prípade môžeme vidieť, aký podiel malo katolícke duchovenstvo v boji Slovákov za politické a národné práva či už v Uhorsku, alebo v Česko-Slovensku. Na tento fakt môžeme byť všetci hrdí. Je to dobrý príklad aj pre našich spolubratov liberálov, že keby nebolo nás katolíkov, ale aj evanjelikov nemáme dnes svoju vlastnú samostatnú a demokratickú štátnosť. Na toto sa dnes akosi zabúda. Spýtajme sa samých seba, čo bolo zlé na politickom programe Andreja Hlinku za Boha a národ? Prečo by som sa mal hanbiť za svoj národ a za to, že verím v pravého trojjediného Boha? Som Slovák a vždy Slovákom ostanem. Mám však veľkú úctu k ostatným národom. Všetci sme predsa Božie deti.
- Málokto si dnes zo súčasnej mladej generácie uvedomuje fakt, že veľa katolíckych kňazov muselo z národných a náboženských dôvodov odísť po druhej svetovej vojne do zahraničia. Ako vnímate slovenský katolícky exil a osobne biskupa Pavla M. Hnilicu?
Áno, veľa spolubratov kňazov muselo z rôznych dôvodov po druhej svetovej vojne opustiť rodné Slovensko. Máte pravdu, že to boli národné aj náboženské dôvody. A čo sa týka biskupa Pavla M. Hnilicu, je pre mňa veľkou osobnosťou. Pred niekoľkými rokmi som sa s ním stretol pri istej príležitosti v Lučenci. O mnohých veciach sme sa porozprávali. Okrem svojho intelektu mal aj veľkú odvahu robiť dôležité veci nielen pre slovenský národ, ale aj pre celý svet. Ako znalec fatimských zjavení si veľmi dobre uvedomoval nutnosť okamžitého zasvätenia Ruska (vtedy Sovietskeho zväzu) Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Po dohode s pápežom Jánom Pavlom II. sa vydal do Moskvy vykonať tento akt. A tak počas omše, ktorú tajne odslúžil 25. marca 1984 v bývalom chráme Usnutia Matky Božej v moskovskom Kremli, zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. A viete, čo je na tom to úžasné? Za účasti biskupov a kardinálov z celého sveta v rovnaký deň, síce bez výslovného menovania Ruska, Svätý Otec Ján Pavol II. toto isté urobil na Námestí sv. Petra v Ríme. Ako iste viete, o pár rokov sa rozpadol Sovietsky zväz a vláda komunistických strán v jeho satelitných štátoch postupne stratila svoje dominantné postavenie. Koľkí ľudia na Slovensku vedia o tom, že z duchovného hľadiska biskup Pavol M. Hnilica pomohol zvíťaziť v boji s ateistickou komunistickou ideológiou? Chýba nám aj v tomto smere istá národná a kresťanská hrdosť. Verím, že si po určitom čase začneme ako Slováci viac pripomínať jeho odkaz. Po celý svoj život bol verný Cirkvi a svojmu národu.
- Ako si ceníte fakt, že zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vykonal práve slovenský biskup?
To je úžasné, že si Pán Boh vybral na túto náročnú misiu niekoho od nás zo Slovenska. Môžeme byť na to naozaj neskutočne hrdí. Svedčí to o tom, že Pán Boh vníma nás Slovákov ako dôležitých partnerov v ochrane a šírení pravej kresťanskej viery. Zasvätenie urobil biskup Pavol M. Hnilica z lásky k národu a Cirkvi. Takýmto spôsobom to potom referoval aj Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. Pre mňa osobne bol veľmi odvážnym a statočným človekom. Mnohí neprajníci ho ešte počas života za to zatracovali a potupovali.
- Vo Vatikáne sme mali aj ďalšiu významnú osobnosť slovenského exilu ‒ nedávno zosnulého kardinála Jozefa Tomka.
Ako veľkého vzdelanca. Poznali sme sa aj osobne. Svojou prácou sa vypracoval do pozície vedúcej osobnosti Katolíckej cirkvi hneď po Svätom Otcovi. Nie nadarmo si získal prezývku „červený pápež“. A opäť je to niečo úžasné, že si Pán Boh vybral ďalšieho Slováka, ktorý pozitívnym spôsobom formoval smerovanie kresťanstva v druhej polovici minulého storočia. A čo ma naozaj dodnes veľmi teší, že si našiel čas a prišiel do Žakoviec navštíviť moje deti. Mnohé z nich dodnes spomínajú na tento krásny zážitok.
- Blížime sa k obdobiu vianočných sviatkov. Aký je ich skutočný odkaz?
Keď človek nenosí ducha Vianoc vo svojom srdci, tak vždy budú pre neho tieto sviatky iba akousi príťažou. Čo znamená nosiť vianočného ducha vo svojom srdci? Do našich sŕdc prijímame Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý sa nepoškvrneným počatím narodil pred vyše dvetisíc rokmi Panne Márii v Betleheme. Ježiš je zdrojom pokoja. Ak sa každý jeden človek zmieri s Bohom a dá ho vždy na prvé miesto, bude mať aj ducha Vianoc vo svojom srdci.
- Ako vnímate to, že v súčasnosti sú Vianoce väčšinou chápané skôr po materiálnej stránke ako po duchovnej?
Je to diablova taktika. Prostredníctvom nás všetkých sa snaží dehonestovať podstatu vianočných sviatkov tým, že do popredia nedávame ich duchovnú podstatu, ale materiálnu. Stále rozmýšľame, koľko vianočných darčekov dostaneme, na akú drahú dovolenku počas Vianoc pôjdeme alebo o koľko peňazí sme si za daný rok polepšili. Zabúdame však, že hlavnou podstatou Vianoc je narodenie nášho Spasiteľa a Vykupiteľa Ježiša Krista.
- Môže podľa vás istým spôsobom duch vianočných sviatkov aspoň na istý čas spojiť našu rozpoltenú spoločnosť?
Som presvedčený, že môže. Dôležité je však to, aby sme sa všetci vrátili k ľudskosti a vzájomnému rešpektu. Niekto by mohol namietať, že vediem proti ľuďom liberálneho zmýšľania nenávistnú kampaň. To však nie je pravda. Všetkých ľudí považujem za Božie deti. Som však proti ideológii, ktorá ide proti podstate pravej kresťanskej viery.
- Matica slovenská je dnes terčom útokov zo strany súčasného vedenia rezortu kultúry. Podľa jeho názoru jej poslanie nie je úplne v súlade s dnešnými „hodnotami“. Myslíte si, že môže byť napriek tomu Matica slovenská prínosom aj v súčasnom globalizovanom svete?
Som presvedčený že áno. Matičiari, nedajte sa znechutiť. Nedajte sa ani zlomiť liberálnym duchom. Vďaka tomu, že Matica slovenská stojí na národno-kresťanských základoch, je akousi protiváhou voči globalizmu. Jej úlohou je naďalej formovať zdravé slovenské národné povedomie, aby sme sa necítili pred okolitými národmi menejcenní. Na druhej strane musí viesť slovenský národ na základe kresťanského učenia k rešpektu k ostatným národom. Ak na týchto základoch bude Matica slovenská naďalej stavať, získa si naspäť stratenú úctu a rešpekt celej slovenskej spoločnosti.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒Foto: interent, mk