Spomienky na Roháč

BESEDNICA

Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko-humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskov­ského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko-humoristickej literárnej osobnosti.

Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chý­bať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša... Nejednému sloven­skému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnu­teľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase pre­klínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a do­nekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho!

Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nos­talgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa po­kusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedô­verou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slo­vensku je to tak! Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dob­rou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zele­nú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech.

Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh: Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, naprí­klad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kva­litný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie.

Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky oriento­vaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Sloven­sku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme po­trebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre ná­rodovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovuoživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru!

A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi pa­rametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vy­mierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by zna­menal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumen­tov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespo­mínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a maj­strovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?

 Milan KENDA