Únos alebo Trápna politická agitka

KOMENTÁR

Roman MICHELKO

Ukazuje sa, že natočiť politický thriller je veľmi ošemetná vec. Ak je film čistou fikciou, tak autori môžu fabulovať do  sýtosti, problém je, ak si ako námet či inšpiráciu zoberú udalosť, ktorá zásadným spôsobom zasiahla do spoločnosti, traumatizuje ju. Mnohé je dnes síce jasné, ale mnohé je aj nedopovedané... Preto, keď autori filmu siahli po takejto výbušnej téme, mali si vytýčiť za cieľ zobraziť ho plasticky a objektívne. Akýkoľvek iný prístup totiž znamená trápnu karikatúru, respektíve smiešnu politickú agitku. Poďme teda k zásadným výhradám.

Vybrať  v takto exponovanej téme ako hlavnú hrdinku fiktívnu postavu je skrátka fail prvej triedy. Postava  neohrozenej novinárky, ktorej naoko vzorný brat sa zaplietol s mafiou, čo sa však ako bývalá milenka viacerých mafiánov dozvie až na konci filmu, je niečo tak absurdné, že na to ani nemám komentár. Obzvlášť absurdný je začiatok, keď na umocnenie atmosféry doby sa na záhrade ich rodinného domu nájde odrezaná hlava jej brata a ona, chuderka, ani netuší, prečo a začo, a dozvie sa to až na konci, svedčí akurát tak o rapídnom nástupe Alzheimera u producenta, scenáristu a režisérky.

Poďme však k vážnejším výhradám. Tak predovšetkým, postava novinárky sa viac menej dá stotožniť s novinárom Petrom Tóthom, načo ta genderova premena? Ale aj to je detail. Najväčšie zlyhanie filmu je v spôsobe, akým je vykreslená druhá strana. Prezidentov synáčik Michal Kováč mladší je vykreslený ako introvertný intelektuál. Jeho vzťahy s podsvetím sú platonické a čisto náhodné. Ak si uvedomíme, že rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov a obchodných partnerov áno, tak nás asi majú tvorcovia filmu za totálnych hlupákov. Takmer  ani zmienka o tom, že mal na krku kauzu Technopol, kde išlo o podvod vysoko presahujúci dva milióny dolárov,  že dostal od svojho tatka amnestiu, že bol naňho vydaný medzinárodný zatykač. Takéto informácie by predsa mohli v divákoch vyvolať otázky, či to bol skutočne len boj dobra so zlom, alebo či celý príbeh nebol predsa len farebnejší.

Ak by autori filmu poňali príbeh komplexnejšie, tak by to už nebola prvoplánová politická agitka, ale o to tu predsa šlo. Ale poďme po poriadku. Dialógy prezidenta Kováča s premiérom Mečiarom sú až bolestne insitné, rovnako ako s exriaditeľom SIS Mitrom, ktorý  mimochodom navrhuje Kováčovi, že bude odpočúvať premiéra, čo však Kováč, „kladný správňak“,  odmietne. Vo všeobecnosti však dialógy vo filme  čerpajú z ľudovej tvorivosti, respektíve dobových legiend a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa neodohrali tak, ako sú vykreslené.

Dnes je už úplne jasné, že ideovým iniciátorom zavlečenia bol námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota. Lexa aj Mečiar samozrejme boli o tejto veci informovaní, ale exekutívu nad všetkým prevzal Svěchota. Vo filme o tejto kľúčovej osobe celej kauzy nie je ani zmienka a to je teda fatal error.

Potom sú tam ľahko overiteľné bludy. Tak napríklad Kováč mladší bol od  konca augusta v Rakúsku a keďže bol naňho vydaný medzinárodný zatykač, nesmel Rakúsko opustiť viac než pol roka. Celkom iste viem, že ešte aj Vianoce trávil v Rakúsku. Vo filme však už piateho septembra prepašoval Oskara F. do prezidentovej vily, kde sa  dohovárali, že ak bude svedčiť, zabezpečia mu financovanie jeho  exilu. Realita pritom bola taká, že do prezidentovej vily ho v kufri osobného auta prepašoval elitný advokát Ján Havlát. Načo tá prostoduchá nepresnosť? Asi aby zľahčovala pochybenie Kováča mladšieho a robila z neho bezúhonného človeka, čo teda ani náhodou nebol. A to už nehovorím o takých drobnostiach, ako bol prejav, ktorý odštartoval odvolanie Mečiara - ten sa nekonal v budove novej NR SR, ale ešte v starej budove na Župnom námestí.

Množstvo logických lapsusov, nepresností, chýb a nedomysleností je v tejto trápnej politickej agitke viac než dosť. Podstatou celého filmu totiž nebolo osvetliť celkový kontext doby a vysvetliť aj nepamätníkom, ako to bolo, ale plne v „najlepšej tradícii prokurátora  Urválka“ vykresliť celú kauzu jednostranne a odsúdiť vopred vybraných vinníkov. Ani v epilógu sa totiž nevyskytla správička, že Kováč mladší nebol mníchovským súdom oslobodený spod obžaloby, ale že jeho trestom bolo prepadnutie niekoľkomiliónovej kaucie.

Skúsme však rezumovať. Zavlečenie (nie únos – to je úplne iný trestný čin) bol veľmi zlý politický ťah Vladimíra Mečiara. Hlúpo a naivne si myslel, že zverejnenie skutočnosti, že prezidentov syn je dôvodne podozrivý z vážnej trestnej činnosti, povedie k jeho abdikácii, bolo viac než naivné. Naopak, tento čin extrémne spolarizoval politickú scénu na Slovensku a spôsobil, že sa Mečiar ako osoba stal pre väčšinu politického spektra neprijateľným.

Od filmu, ktorý sa zaoberá takou výbušnou politickou témou, som očakával, že podá o dobe a jej aktéroch komplexný obraz. To by ho však musela režírovať skutočná režisérska osobnosť, a nie trápna politická agitátorka Mariana Čengel Solčanská. Asi to cíti aj sama, lebo sa zapovedala, že už nikdy film podobného charakteru nenatočí. Treba len dúfať, že svoje odhodlanie nikdy neporuší.