O ČOM JE REČ?
Neuveriteľné: desiateho augusta sme si na Slovensku pripomenuli sto rokov od narodenia národného umelca Vladimíra Mináča, bývalého predsedu Matice slovenskej, kultúrnej osobnosti, ktorá sa naozaj narodí len raz za storočie. Kladenie venca na cintoríne v Slávičom údolí, seminár v Bratislave v Matici, odhalenie sochy v Rimavskej Sobote... Len rodná obec Klenovec ešte stále spí?! Dozvedel som sa, že sa tam vraj komusi nepáči, že bol komunista. Možno to vôbec nie je pravda! Lebo pre Mináča bol rodný Klenovec vždy miazgou jeho života, bol s ním zviazaný priamo pupočnou šnúrou. Odtiaľto odišiel do škôl, ale i do SNP – a často sa sem vracal. Nezmeškal nikdy, keď tu začali rásť hríby, poznal miesta v okolitých lesoch, odkiaľ sa vracal domov s plným košíkom. A najmä za bývalého režimu sem spolu s ním chodili kamaráti, aj všelijakí obsmŕdači, čo sa mu chceli votrieť do priazne, keď bol vo funkciách. Lebo baťko Mináč pomáhal rád, aj si rád vypil, najmä dobrú „moskovskú“... No priznám sa, ja som baťka nikdy nevidel pripitého. Mal neobyčajnú guráž, jeho tempo nezvládol hocikto. Nacenganým kamarátom padali hlavy (aj do polievky, nielen do pohára), ale baťko bol pán, bol to jednoducho šľachtic. Ja som ho, priznám sa – a mnohokrát som sedel v jeho spoločnosti – nepočul tárať hlúposti, bol to rozprávač par excellence. Aj pred velikánskym auditóriom kdesi v kultúrnom dome či na konferencii. S úprimným presvedčením hovorím, že baťko Mináč sa naozaj zaslúžil o Slovensko a najmä o slovenskú kultúru, zvlášť literatúru. Popri ňom vyrástla pozoruhodná generácia slovenských prozaikov, ale aj básnikov. Jaroš, Šikula, Ballek, Andrej Chudoba, Rudo Sloboda... No aj tí o pár rokov mladší: Ľuboš Jurík, Machala, Peter Holka, Ján Tužinský, Hudec ‒ čo meno, to osobnosť, klobúk dolu, aj keď podaktorí (či väčšina) už nežijú. A baťko ich knihy ako kritik aj uvádzal do slovenskej prózy na stránkach novín a časopisov. A to jeho členstvo v komunistickej strane, čo mu dnes mnohí (aj z Matice) obúchavajú o hlavu? On síce bol komunista,
ale burič. A v kompartii mal aj veľmi veľa nepriateľov. A nie hocijakých, papalášov na najvyšších miestach. On bol totiž neúprosný, satirický a kritický, vedel sa vysmiať zo zadubencov. A oni mu to vždy spočítali. Biľak či Pezlár, hlupáci s klapkami na očiach, videli v baťkovi oportunistu. A snažili sa ho z tej strany neraz vykopnúť, lenže – na baťka boli krátki. Spomínam si napríklad, ako som u mladého vedúceho tajomníka strany na Kysuciach vybavil „čestné občianstvo“ mesta Turzovka. Aby sme mu chránili chrbát. Bola potom veľká sláva na Jašíkových Kysuciach, kam tiež baťko často chodil. Lebo tam bol doma. Ale aj v Turci, na Orave a v Liptove. Tam mal svoje obľúbené miesta, oázy ochrany, priateľov, na ktorých sa vedel a mohol spoľahnúť. A, pravdaže, chodil najmä do Martina – ako predseda Matice. To bolo prekvapujúce, že túto funkciu prijal po Lacovi Novomeskom po okupácii. Bolo to neľahké obdobie – konsolidácia frčala – a proti baťkovi stála celá kamarila funkcionárov z OV KSS. Stoliční malí králi! A baťka nenávideli, lebo mu nesiahali ani po päty! A on bránil nielen ľudí z Matice, aj keď často neubránil, viem o tom svoje – no ja mu vďačím za to, že keď ma šli vyšmariť z Matice, baťko vybavil pre mňa u predsedu Andreja Plávku miesto na sekretariáte Zväzu spisovateľov. A tak som sa vďaka baťkovi ocitol v Bratislave. Pán Boh zaplať za to – baťko Mináč. Som na konci glosy, ale ešte som sa nedostal k jeho literárnemu dielu. Tak aspoň krátko: zvlášť milujem jeho Dúchanie do pahrieb (1972), ako baťko Mináč i ja mám rád štúrovcov. Štúrovci – to sú naše dejiny. „A čo je národ bez dejín? História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná: národ bez vedomostí o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“ Vladimír Mináč bol famózny štylista, nikto mu nebol a dosiaľ ani nie je na Slovensku roveň. A ten záver jeho eseje o štúrovcoch: „Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov.“ Aké pravdivé – aj teraz!
Peter ŠTRELINGER
Doba aj mnohí v nej sa k nemu „čudne“ zachovali
Tento rok si pripomíname storočnicu Vladimíra MINÁČA, národného umelca a národného buditeľa 20. storočia, spisovateľa, scenáristu, redaktora, literárneho kritika, tvorcu modernej slovenskej filozofie dejín a dlhoročného predsedu Matice slovenskej. Bol to práve Mináč, ktorý dal slovenským dejinám vyšší zmysel nielen pre slovenský národ, ale aj pre význam národného oslobodenia v kontexte medzinárodných historických súvislostí. Matica slovenská si storočnicu Mináča pripomenula triptychom podujatí – spomienkovým podujatím v Bratislave (8. 8.), odhalením busty v Rimavskej Sobote (10. 8.) a napokon veľkolepou vedeckou konferenciou v Bratislave, ktorá bude venovaná aj 120. výročiu narodenia Vladimíra Clementisa (7. 10.). Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 do remeselno-roľníckej rodiny v Klenovci, teda do prostredia Gemera a Malohontu, odkiaľ pochádzali alebo v ňom pôsobili významné osobnosti ako Daxner, Francisci či Clementis, čo napokon ovplyvnilo aj jeho najvýznamnejšie dielo Dúchanie do pahrieb.
■ MAGICKÉ PUTO
Akoby tieto osobnosti spájalo akési magické puto, ktoré je späté so slovenskými dejinami. Mináč píše v súvislosti s pôsobením Jesenského, že v tomto regióne fungovali generácie, ktoré boli soľou slovenskej zeme, a samotný Klenovec považuje za jedno zo živých národných sŕdc, ktoré sa nevzdávali ani v najťažších časoch. Mináč mal k rodnému prostrediu pozitívnych vzťah. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde aj maturoval. Pokračoval na štúdiách slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, až kým ho osud a dejiny nezaviali do vojny. V roku 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. V úseku Sinec vstúpil do Československej armády a prešiel k partizánom. Zatkli ho a odvliekli do koncentračných táborov Mauthausen a Dachau. Po skončení vojny, ktorá ho dostala do extrémne hraničných situácií, začal písať svoje beletristické diela.
■ ŽIVOT PO VOJNE
Zážitky z vojny ho dozaista ovplyvnili aj v tvorbe, ktorá má silne existenciálne črty. Mináč pôsobil po vojne ako redaktor Bojovníka (neskôr Obrana ľudu), tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, redaktor a neskôr šéfredaktor Kultúrneho života a šéfredaktor Slovenských pohľadov. Prózu začal písať v roku 1947 v podobe krátkych útvarov. Smrť chodí po horách (sfilmované v roku 1979) bola jeho prvotina k téme SNP. Na osudoch bratov Lotárovcov sa usiloval pochopiť človeka v súvzťažnosti s dejinným pohybom, čo sa neskôr naplno rozvinulo aj v jeho esejistike. Mináč následne publikoval romány Včera a zajtra, Modré vlny, Na rozhraní, trilógiu Generácia, zbierku poviedok Záznamy či satiru Výrobca šťastia (inscenované s M. Lasicom) a mnohé ďalšie. V tvorbe sa opakuje téma zápasu o šťastie a zmysluplný život. S písaním umeleckej prózy však Mináč skončil a vyhlásil, že silu nemá umelecká fikcia, ale reč faktov. A tak si zvolil novú formu prezentovania svojich ideálov – esejistiku, v ktorej dominuje téma údelu človeka v slovenských dejinách a filozofovanie nad ich zmyslom.
■ SPOLUPRÁCA S FILMOM
Mináč pôsobil ako vedúci scenáristického oddelenia Československého štátneho filmu a podpísal sa pod scenár jedného z najznámejších vojnových slovenských filmov od Paľa Bielika Kapitán Dabač. Sfilmoval aj Jilemnického Pole neorané. Vo svojej literárnej, ale aj filmovej tvorbe spracovával aj ďalšie témy ako medzivojnový zápas za sociálne práva (Boj sa skončí zajtra) či tému kolektivizácie (Žena z vrchov). Sfilmované boli neskôr i jeho literárne diela. Preslávilo ho najmä dielo Dúchanie do pahrieb a aj Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. V prvom kladie zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Vystihnúť podstatu, smer, problémy a rozpory našich dejín sa usiluje cez postavy Daxnera a Francisciho. Mináč prichádza k názoru, že slovenský národ má vo svojej minulosti a predkoch kontinuitu plebejského národa. K dejinám pristupuje realisticky a k osobnostiam dejín s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom. Dospieva k názoru, že súdiť pohyb, pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami je nezmyselné, pretože tieto meradlá sú výsadou veľkých národov. Filozofiu dejín postavil na Slovenskom povstaní 1848 ‒ 1849 a Slovenskom národnom povstaní, ktoré považuje za vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia. Esej Povstanie je dovŕšením koncepcie, ktorú rozvíjal v dvoch predchádzajúcich knihách a prichádza k názoru, že aktom SNP „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“. V roku 1993 vychádzajú knihy Návraty k prevratu a Odkiaľ a kam Slováci a tiež série rozhovorov, kde nachádzame nadčasové myšlienky, ktoré presahujú až do súčasnosti.
■ V MATICI SLOVENSKEJ
Mináča nemožno oddeliť od Matice slovenskej. Ideovo nadviazal na svojho predchodcu Novomeského, ktorý sa v povojnovom období zaslúžil o záchranu tejto inštitúcie a jej oživotvorenie v roku 1968. S Novomeským ho spája aj ideologická nálepka „buržoázneho nacionalistu“, ktorou označovali národných ľavičiarov. Obvinenie hrozilo tak Mináčovi i Tatarkovi. K najväčším prínosom Mináča nesporne patrí otvorenie (dnes už, žiaľ, odčlenenej) tretej budovy Matice slovenskej (základy boli položené v roku 1963, otvorená bola v auguste 1975 za prítomnosti Mináča, Lenárta a Colotku). Do pozície predsedu MS sa dostal po odvolaní z funkcie predsedu Slovenského literárneho fondu. Zákon o Matici z roka 1973 opísal ako lepší než z roka 1953 a horší ako z roka 1968. Podľa vlastných slov (1989) sa mu podarilo z Matice slovenskej vytvoriť modernú európsku inštitúciu . Mináč sa neformálne zaujímal o zahraničných Slovákov (zriadil tiež Odbor pre zahraničných Slovákov). Dosiahol i zamestnanie spoločensky „nepohodlných“ osobností. Rozvíjal budovanie národnej knižnice, matičných archívov, ale aj vydavateľskú činnosť. V roku 1988 organizoval veľkolepé oslavy 125. založenia Matice slovenskej. Neúspešne sa usiloval aj o obnovenie členskej základne. Keď bol po roku 1989 odvolaný, veľmi ťažko znášal ataky od ponovembrových matičiarov.
■ NEDOPÍSANÁ ESEJ
Mináčov odkaz, v ktorom sa spája historické vedomie národa a jeho boj za sociálny pokrok, je aktuálny. Pochopil, že „keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel...“ Demokratický, vlastenecký a sociálne spravodlivý štát – tak si Mináč predstavoval slovenskú víziu. V Mináčových esejach nachádzame, že národné musí ísť ruka v ruke so sociálnym a spolupráca medzi národmi musí predpokladať ich historické uznanie. V humanistickom duchu meral hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.
Marián Gešper v Národnom kalendári zhŕňa, že po Mináčovi ešte zostalo čosi nedopovedané. V procesoch globalizácie a v kontexte odstraňovania národného povedomia Mináč s jasnozrivosťou predpokladal, že radikálni kozmopoliti, odmietajúci existenciu národov, sú slepou uličkou vývoja.
Vladimíra Mináča poctili v roku 1998 in memoriam Radom Ľudovíta Štúra I. triedy, no na skutočnú spoločenskú rehabilitáciu ešte čaká. Azda k nej prispeje aktivitami, podujatiami, publikačnými výstupmi a filmovým dokumentom aj Matica slovenská, ktorú Mináč dôstojne viedol aj napriek tomu, že jeho možnosti boli v tých časoch obmedzené. Ak však hodnotíme chyby našich osobností, musíme si uvedomiť, že aj Mináč mohol konať v mantineloch svojej doby, v mantineloch toho, čo mu dovolili dejiny, dejiny, ktoré, ako sám povedal, sa k nemu „čudne zachovali“.
Lukáš PERNÝ ‒ Foto: archív SNN