Rozhovor s autorom, milovníkom hôr, kultúrnym a športovým aktivistom Štefanom Žilovcom

Text a foto: EVA ČULENOVÁ

Štefan Žilovec je mimoriadne aktívny a zaujímavý človek, a to hneď v niekoľkých oblastiach: ako strážca prírody vystúpil na štyri zo siedmich „klenotov“ sveta, na argentínsku Aconcaguu (6962 m), ruský Eľbrus (5642 m), africké Kilimandžáro (5895 m) a aljašskú Denali (6194 m). V Marikovskej doline založil a vybudoval náučný chodník postavený na miestnych povestiach a v Prosnom chodník po keltských opevneniach. V Udiči a okolí organizuje cyklistické preteky a rôzne detské akcie, zveľaďuje okolie dediny a venuje sa filmovej dokumentaristike a aj literatúre. Na svojom konte má knihu Denali: denník a sprievodca výstupom na najvyššiu horu Severnej Ameriky (Kreatiff, Bratislava 2012) a najnovšie mu vyšlo krásne leporelo pre najmenšie deti Vetroplachy z Javorníkov (Signis, Banská Bystrica 2025) s ilustráciami jeho krajana Jozefa Pobočíka ml.

Vydajme sa na cestu z prítomnosti do minulosti. Nedávno vám vyšlo krásne leporelo pre najmenšie detičky Vetroplachy z Javorníkov s vašimi básničkami o rodinke vetrov prebývajúcimi u vás v javorníckych vrchoch. Leporelo nádherne ilustroval váš krajan Jozef Pobočík ml., známy a už pomerne etablovaný výtvarník, rezbár a folklorista. Táto spolupráca sa ukázala efektívnou, nakoľko sa spojili dve „sily“ so vzťahom k hornému Považiu. Ako ste sa dostali k myšlienke napísať a urobiť toto leporelo?

Celé toto dielko vzniklo a prichádzalo postupne. Vytváral som pre deti na ihrisko balančnú  dosku, aby sa deti viac hýbali. Napadlo  mi trocha  ju vytvarovať, by bola  pre deti pútavejšia. S mojou päťročnou dcérkou Sárkou sme dosku vymaľovali  a nazvali víchrica. Aby jej nebolo smutno, postupne som dorobil manžela, z ktorého som urobil uragán, a ich deti – štyroch vetroplachov. Keď bola rodinka hotová, napadlo mi, že táto rodinka by mala aj niekde bývať, a tak som v hlave začal tvoriť pre nich a hlavne deti vzdušný dom.

Dom s hojdačkami, kde si môžu deti užiť pocit voľnosti. Počas výroby tohto domu som si začal o vetroplachoch veršovať a vznikol text. Ten pomaly prichádzal a začal som si ho zapisovať. Keď som mal text  dopísaný a dom za pomoci kamarátov a našich hasičov na ihrisku osadený, oslovil som  kamaráta Jožka Pobočíka, s ktorým som sa  viac spoznal pri natáčaní dokumentárneho filmu o jeho otcovi a procese výroby fujary Pieseň v dreve ukrytá. S Jožkom som už spolupracoval aj na náučnom chodníku po stopách povestí Marikovskej doliny. Vedel som, že vyučuje deti V ZUŠ v Považskej Bystrici.

Preto mi napadlo, či by to leporelo chcel spracovať. Jožko si  text zobral a po určitom čase mi dal odpoveď, že sa mu to páči a obrazy namaľuje on sám. Som veľmi rád, že sa toho ujal on sám, nakoľko vdýchol celej tejto rodinke nádherný tvar a  obraz. Dal si ozaj záležať a väčšina obrazov  je z reálneho prostredia Marikovskej a Papradňanskej doliny. Rôzne momenty detí sú ako spomienka z nášho detstva, keď sme sa kúpali v rieke a túlali po chotári. Ten dom vetroplachov na obálke naozaj existuje u nás Prosnom za riekou.

Pekné a milé veršíky rozprávajú o rodinke javorníckych vetrov, zároveň však majú aj poučný charakter. Dieťa sa dozvie o prírode v okolí Prosného, ilustrátor veľmi presne namaľoval aj celú lokalitu. Krajina je to skutočne bohatá na rôzne prírodné objekty. Prečo sa práve vetry stali nosnou témou vašich básničiek?

Svet je v neustálom pohybe a vetry vnímam ako jeden zo základných tvorivých prvkov a pohybov na zemi i vo vesmíre. Znázorňujú slobodu, voľnosť a radosť zo života tak, ako sú malé deti nezaťažené našimi často vymyslenými spoločenskými potrebami a problémami. Sú veselé, rýchle a vnímavé ku svojmu okoliu.

Plánujete aj nejaké akcie pre deti, kde by sa interaktívne s týmto dielkom pracovalo?

V blízkosti domu Vetroplachov už jestvuje malá detská lesná škôlka, ktorú sme dokončili pred troma rokmi. Tam sa môžu deti viac oboznámiť s prírodou a jej zaujímavosťami. Ďalej dokončujeme  krtkovisko a bunkrovisko, kde sa deti môžu zabaviť. Aktuálne s vetroplachmi pokračujem na ďalšom náučnom chodníku v Hornej Marikovej, časť Ráztoka až na Portáš na hranicu s Moravou.

Bude mať názov Cesta za slnečným vetroplachom. Bude to mať  formu už neveršovaného príbehu cesty vetroplachov po tom, čo ich rodičov zjedol vetrojedáč a oni sami spolu s deťmi musia nájsť cestu, ako ich oslobodiť a priniesť tomuto kraju opäť pokoj. Je to aj taká životná cesta každého jedného z nás.  Tu budú prvky určené na rôzne spoznávanie  našej nádhernej krajiny. Myšlienky k príbehu postupne prichádzajú, tak ich pomaly spisujem.

V roku 2017 ste založili a vybudovali na autobusových zastávkách dvadsať náučných tabúľ obsahovo sa viažucich na miestne povesti. Ako ste prišli na tento nápad a s odstupom času, keď sme v roku 2025, ako by ste charakterizovali ich osud? S akým záujmom sa tento projekt stretol?

Tento nápad mi prišiel taktiež spontánne. Počas rôznych mojich cestovateľských výletov som si všimol, že  ľudia v rôznych krajinách sveta svoje povesti a báje prezentujú a takto v danom mieste vytvárajú lepšie miestne povedomie o krajine. Taktiež  vytvárajú prostredie na podporu cestovného ruchu. Zaujala ma knižka povestí z Marikovskej doliny od autora Štefana Meliša.

Dohodol som sa s ním na použití textov. Potom som komunikoval s maliarmi Jánom Mihálikom z Dolnej Marikovej a Jožkom Pobočíkom ml. o maľbách k textom. Vzniklo z toho zaujímavé dielo, ktoré starostovia obcí marikovskej doliny podporili a umiestnili na zástavky autobusov. Tu spríjemňujú čakanie cestujúcim autobusom. Vznikol o tom aj dokumentárny film v spolupráci s Mirkom Majtánom Po stopách povestí Marikovskej doliny. Ohlasy sú pozitívne a mám radosť  z toho, že sa cestujúci dozvedia viac o tomto kraji.

V horskom sedle Uhliská asi 1,2 km juhozápadne od Prosného sa našli pozostatky keltského obetiska ľudu púchovskej kultúry staré zhruba dvetisíc rokov. Vy ste vybudovali náučný chodník týmito keltskými lokalitami. Nesporne ide o veľmi záslužný čin. Vaša motivácia je zrejmá, no predsa len, priblížte nám, ako sa vám to podarilo vybudovať a aký má tento počin ohlas?

U nás v Prosnom je viacero zdokumentovaných archeologických nálezísk. A archeologicky najvýznamnejšie sú Uhliská. Je to obetisko lužickej kultúry. S nápadom umiestniť informačné tabule na archeologické miesto prišiel Peter Jenčík z občianskeho  združenia Slovanské hradiská. On s jeho združením vytvorili prvé dve informačné tabule o archeologických zaujímavostiach. Ja som potom navrhol trasy a doplnil chodník o ďalšie informačné tabule. Spoločne s občanmi našej dediny sme ich osadili  na stanovištia. Myslím, že  tento chodník vnímajú ľudia pozitívne a radi sa tam prechádzajú. Toto miesto má zaujímavú atmosféru.

Vetroplachy z Javorníkov nie sú vaším jediným literárnym počinom. V roku 2012 vám vyšla kniha Denali: denník a sprievodca výstupom na najvyššiu horu Severnej Ameriky, v ktorej opisujete vaše zážitky z výstupu na Denali. Dá sa táto kniha ešte zohnať? Čo v nej čitateľ môže nájsť?

Denali je v podstate môj denník z tohto výstupu na nádhernú horu spolu s fotografiami.  Denník je doplnený o informácie čo robiť a ako sa právať v takomto prostredí. Sú to také moje skúsenosti z hôr, ktoré môžu občas pomôcť niekomu, kto by sa chcel vydať na takéto dobrodružstvo. Kniha sa už kúpiť nedá, no je možné si ju pozrieť na  mojej stránke www.spektrumsz.sk.

Poďme k vášmu horolezecko-turistickému nadšeniu. Známy ste výstupom na štyri svetové „klenoty“, na Eľbrus, Kilimandžáro, Aconcaguu a na spomínanú Mount Mc Kinley, zvanú v jazyku aljašských domorodých kmeňov Denali. Takto ju nazývajú aj ďalší cestovatelia. Denali patrí na výstup k najnáročnejším horám sveta, ak nie je aj najnáročnejšia. Vy ste ju však zdolali. Ako si spomínate na tento výstup? Predsa len sa pohybujete v ťažkých mrazoch, možno aj mínus 40 stupňov Celzia, v množstve snehu a ľadu, veď hora sa nachádza v blízkosti Severného pólu…

V prvom rade by som z môjho pohľadu povedal, že  som nič nezdolal. Pretože hory sa zdolať nedajú, pokiaľ nám to samé nedovolia. Som však rád, že som mal to šťastie, že mi hory povolili vystúpiť až na ich vrchol. Tak som sa mohol pokochať na pár chvíľ z týchto miest a stálo to za to. Možno by som nepovedal, že som známy výstupmi na tieto vrcholy.

Myslím, že cesty, ktorými som vystúpil, by boli  extrémne náročné z pohľadu lezcov. Pre mňa  bol výstup na Denali spomedzi ostatných výstupov najnáročnejší. No stálo to za tú námahu. Počasie na Denali je naozaj rozmanité s teplotami do mínus 40 a za noc vie napadnúť aj meter čerstvého snehu. No z mojej skúsenosti je dobré občas zažiť nepohodu a vystúpiť z komfortnej zóny. Ja si takto viac uvedomujem, čo je a nie je v živote podstatné a dôležité. Hory sú liek pre dušu aj telo. Treba ich vnímať a žiť v prítomnom okamihu.

Boli situácie, kedy ste si mysleli, že tam asi už „ostanete“?

Vznikla situácia, keď sme nevedeli, kedy bude môcť pristáť lietadlo na ľadovci, aby nás odviezlo späť do civilizácie. Tri dni sme o hlade udupkávali sneh a pozerali na oblaky, či niekto priletí, alebo nie. No nakoniec to dobre dopadlo a všetci sme sa vrátili zdraví domov.

Čo vám táto hora, ale aj aljašská krajina dala? Keď zatvoríte oči a v duchu sa tam prenesiete teraz, v roku 2025, čo vidíte?

Táto hora ma opäť posunula v poznaní o niečo ďalej. Spoznal som  naozaj nádherné čisté prostredie hôr s jeho nástrahami. Siahol som si párkrát na dno síl a bál som za zaspať, aby som do rána nezamrzol. Stretol som tu nových kamarátov, s ktorými sme v kontakte dodnes. Aliaška je nádherná divoká krajina, ktorá má čo ponúknuť pre tých, ktorí sa neboja poznávať.

A čo Eľbrus? Je to najvyšší vrch Kaukazu, pohoria s hádam najvyšším počtom kmeňov a jazykov na svete na rozlohu takéhoto územia. Ako si spomínate na tento výstup? Ako ste vnímali krajinu?

Kaukaz je taktiež nádherné pohorie, v ktorom je možné pozorovať jedinečnú krajinu. Je tu možné vidieť, ako sa utvárajú nové ľadovcové plesá. Divoké rieky sa do údolia rútia s ohlušujúcim hukotom. Na lúkach je neskutočné množstvo rôznych kvetov a rastlín a za nimi sa týčia zasnežené štíty hôr. Sú tu však aj ľudia, ktorí tu žijú z toho, čo im prostredie ponúka.

Na všetko majú svoj čas. Je to však aj hraničná konfliktná zóna, kde sa často stretnete s vojakmi, ktorí tu majú svoje stanovištia a občas aj ťažké zbrane. Takže treba mať potrebné doklady a byť vybavený aj trpezlivosťou. Eľbrus je nádherná majestátna hora, ktorá sily človeka taktiež môže preveriť, a preto ju netreba podceniť.

Ako si spomínate na ostatné „klenoty“ – Kilimandžáro a Aconcaguu? Ani jedna z týchto hôr nepatrí k jednoduchým, čo sa týka výstupu. Zažili ste na nich výnimočné situácie?

Na obe tieto hory som vystúpil po štandardných cestách. Kilimandžáro v porovnaní s ostatnými horami je komfortná hora so službami, ktoré poskytujú miestni. Na túto horu je povinnosť mať vodcu, kuchára a nosičov. Je to podpora tohto regiónu a dá sa zvyknúť na to, že vám niekto varí a nemusíte stavať stan a takmer nič nosiť.

Môžete sa tak celé dni kochať prostredím, v ktorom sa pohybujete. Prechádzate tu od pásma džungle, kde každý deň poobede zaprší, cez vyprahnuté sopečné úbočia až po ľadovec. Určite však netreba podceniť výšku a aklimatizáciu. Východ slnka  z vrcholu je naozaj impozantný. Výlet sme spojili aj so safari, a tak malo spoznávanie tejto krajiny ešte lepšiu príchuť. Aconcagua je náročnejšia, hoci do základného tábora nám s materiálom pomohli mulice.

Pred výstupom sme v aklimatizácii museli evakuovať tábor kvôli víchrici, ktorá  nám takmer odviala stany. Dvaja členovia mali výškovú chorobu, preto bolo zložitejšie z tábora zísť do nižších bezpečnejších polôh. Aconcagua  je nádherná zaujímavá a prašná hora. Je tu neskutočné množstvo sutín a prachu. Toto pohorie vplyvom extrémneho počasia eroduje. Na vrchole som  však strávil viac ako hodinu. Bolo to najteplejšie miesto výstupu. Počas záverečného zostupu nám jedna členka omrzla na tvári a  pomáhali sme jej dostať sa naspäť do tábora. Zo základného tábora ju však zobral vrtuľník, a tak sa jej nos podarilo zachrániť bez jaziev.

Ako ste sa dostali k myšlienke zdolať najvyššie hory sveta? Na Čumulangmu (Mount Everest) sa nechystáte?

Spoznávať jednotlivé vrcholy bola taká určitá časť môjho života a som za to vďačný. Spoznal som veľa zaujímavých ľudí a taktiež prostredí. Viac som spoznal aj samého seba občas v zložitých situáciách. Na Čumulangmu sa nechystám. Je tam na mňa príliš veľa ľudí. Niečo podobné som zažil na Matterhorne a nemal som z toho dobrý pocit a potešenie.

Nateraz som našiel pokoj a šťastie tu vo svojom rodnom kraji s mojou rodinou. Teším sa z mojej rodiny a dcérky. Pocit pokoja a radosti, ktorý som v minulosti zažíval  len na horách vzdialený od civilizácie, dnes prežijem aj vtedy, keď si ráno privstanem a idem si pozrieť východ slnka na Holíš, Klapy alebo Manín. Zistil som, že čaro je žiť v prítomnom okamihu.  Myslím, že žijeme v raji, no nie každý ho vidí.  Preto sme u nás s kamarátmi spravili dva ďalekohľady a jedno okno do raja.

Možno dám nemiestnu otázku a dopredu sa za ňu ospravedlňujem. No predstavte si, že máte sto rokov a máte rozprávať o svojich pocitoch a emóciách z týchto hôr. Čo by ste svojim poslucháčom povedali?

Hory sú súčasťou nášho života  a majú nás o čo obohatiť. Len ich musíme v pokoji vnímať. Rozprávať  by sa dalo veľa, no sú to len slová. Možno by som ich len  trocha naviedol, aby skúsili zažiť ten pocit. Stačí zájsť hoci kamsi do ticha lesa. Tu len tak zotrvať a prestať premýšľať, čo všetko treba urobiť. Sústrediť sa na to, že som a s vďačnosťou si uvedomiť, aký zázrak to celé je. Tešiť sa v tomto božom chráme z božej prítomnosti. Každý sme iný a možno to niekto zažije, a niekto nie. Každý má v sebe svoje vlastné cítenie.

Zjavne máte literárny talent. Neplánujete napísať ďalšie dielo o svojich zážitkoch, resp. myšlienkach, vnímaniach, predstavách?

Napísať dielo o svojich zážitkoch? Tak nad tým so zatiaľ nepremýšľal. Nateraz mám rozpracovanú knižku pre deti Cesta za slnečným vetroplachom. Je to pokračovanie príbehu o vetroplachoch, ktorej text  pomaly ku mne prichádza a som vďačný za moju dcérku, ktorá mi je pri tom veľkou inšpiráciou a často aj učiteľom.

Oblúkom sa vráťme do súčasnosti. Vieme, že sa venujete zveľaďovaniu okolia vašej obce, aktivitám pre deti, športu. Čo plánujete v súčasnosti, chystáte nejaké ďalšie projekty?

V tomto roku dokončujeme krtkovisko pre deti spolu s bunkroviskom. Je to priestor pri Dome vetroplachov. Taktiež nový náučný chodník Cesta za slnečným vetroplachom. S kamarátom Mirkom Majtánom sme po osemnástich mesiacoch dokončili dokument o dobrovoľníckych hasičských zboroch z doliny. Máme rozpracované ešte ďalšie dokumenty, no všetko má svoj čas.

Spolu s kamarátmi nás čaká príprava troch detských cyklistických podujatí Detská Považská cykloliga. V minulom roku sa mi podarilo nadviazať cezhraničnú spoluprácu so združením Zvonice na Soláni, a teda sa spolupodieľame na aktivitách v projekte Řezbářské workshopy a revitalizace naučné stezky na Soláni.

Na záver, prosím, prezraďte našim aj vašim čitateľom: ako vnímate život celkovo? Život jednotlivca v spoločnosti a prírode a život spoločnosti vo vzťahu k jednotlivcovi? Čo si na živote vy najviac vážite?

Život celkovo vnímam ako zázrak a dar so všetkýmm čo prináša. Sme súčasťou tohto vesmíru, prírody a nášho ľudského spoločenstva. Preto by sme sa mali snažiť žiť a veci robiť tak, ako najlepšie vieme. Neubližovať si navzájom a nerobiť nikomu to, čo by sa nepáčilo mne.

Keď mala dcérka päť rokov, raz mi povedala: „Tato, život  nie sú preteky.“ Ja som sa jej spýtal: „Sárka, a čo je  život?“ Ona odpovedala: „Tato, život je láska.“ Takže som vďačný za všetku tú lásku, za moju manželku, dcérku a rodinu, ktorá mi vytvára zázemie, ďalej za priateľov, ale aj všetkých tvorov a bytostí na tejto zemi. Myslím si, že zem je rajská záhrada, kde máme žiť v harmónii a pokoji. No stále si to akosi kazíme. Verím však, že raz k tomu ako ľudské spoločenstvo dospejeme.