Rozčarovanie z vládnutia koaličných politických strán je stále väčšie. Zvykne sa hovoriť, že národ má takú vládu, akú si zaslúži. Toto zovšeobecnenie ťažko potvrdiť, ale niečo pravdy na ňom je. V posledných parlamentných voľbách čosi pred vyše rokom dali občania svoje hlasy politickým stranám, s ktorými sa ako-tak stotožnili. Predošlé politické strany vo vláde sa im zdali už nevierohodné a aj podozrivé zo spolupráce a spájania s finančnou oligarchiou, ktorá akoby im diktovala spôsob vládnutia na svoj prospech.
Voliť tak, aby za každú cenu došlo k zmene politických strán, ktoré by boli v novej vláde, sa ukázalo dosť nedomyslené. Zdá sa, že sme si pomýlili zmenu vládnutia so zmenou vlády...
■ VLÁDA ŠTYROCH
Najviac volebných hlasov a štyridsaťtri poslaneckých mandátov získalo zoskupenie OĽaNO. Jeho predseda Igor Matovič bol poverený zostavením vlády. Na základe u nás platných a existujúcich podmienok demokracie nie je pritom toto protestné hnutie systémovou, štandardnou, skutočnou politickou stranou. Podľa niektorých analytikov funguje len ako firma, ako spoločnosť s ručením obmedzením. Nemá oficiálne sídlo. Z volieb a zo štátneho rozpočtu získalo z verejných financií dvadsať miliónov eur. Na voľby minulo dva milióny. Ostalo mu ako zisk osemnásť miliónov.
OĽaNO do vlády pribralo ďalšie tri politické subjekty ‒ rodinnú stranu Sme rodina, stranu Sloboda a solidarita (SaS) a stranu Za ľudí. Tie tiež dostali svoje „vyvolené“ milióny. Vzniklo vládne zoskupenie štyroch politických strán. Vláda, ktorá sa takto sformovala, má v parlamente absolútnu väčšinu s deväťdesiatimi troma poslancami. Táto jej absolútna moc v parlamente je na jednej strane obrovská výhra a výhoda. Prináša možnosť a v podstate bez problémov presadzovať a uskutočňovať svoje ekonomické a politické záujmy a v súlade s nimi aj svoje predstavy rozvoja ekonomiky a spoločnosti. Na druhej strane však nemá v parlamente v opozícii účinnú oponentúru. Situácia je taká, že opozícia môže do roztrhnutia kritizovať chyby, nedostatky v predkladaných vládnych zákonoch, novelách, návrhoch, opatreniach a rozhodnutiach, aj tak nič nezmôže. Vládne zoskupenie si robí, čo chce, schvaľuje, čo samo uzná za vhodné a potrebné.
■ PRIBÚDA NESPOKOJNÝCH
Rok od zvolenia novej vlády je spoločnosť zneistená a jej prevažná časť je nespokojná s jej vládnutím. Svojimi rozhodnutiami rozdeľuje spoločnosť. Väčšina občanov, podľa prieskumov viacerých agentúr až vyše sedemdesiat percent, jej neverí a myslí si, že nie je schopná svojimi odbornými a politickými znalosťami a schopnosťami viesť štát. Nemálo občanov verejne deklaruje, že sa hanbia za takúto vládu...
Koalícia napriek značnej kritike od verejnosti, najmä politickej opozície, vedomá si svojej moci a podpory väčšiny v parlamente stále chce vládnuť. Jej hlavní predstavitelia vyhlasujú a stále zdôrazňujú, že boli zvolení na štyri roky, že nechcú sklamať svojich voličov a že chcú vládnuť celé obdobie, na ktoré bolí zvolení.
Vláda robí veľa zbytočných opatrení i nariadení. Presúva inštitúcie a úrady z jedného ministerstva na druhé, vytvára nové, nie potrebné inštitúcie. Parlament sa prekonáva v prijímaní zákonov a noviel, veľmi často v zrýchlenom postupe so zdôvodnením, že si to vyžaduje sťažená situácia spojená s pandémiou, čo nie je vždy pravda.
Občanov znechucujú aj neustále roztržky, hádky a osočovanie v samotnej koalícii, medzi jej jednotlivými politickými stranami a ich predstaviteľmi. Tieto rozbroje vedú k nestabilite vlády i parlamentu. Nezhody a hádky vo vnútri vládnucej koalície a ich pretriasanie navonok otravuje občanov a verejnosť.
■ PREDČASNÉ VOĽBY
Nedôvera občanov k nášmu systému vládnutia politických strán má dlhodobejší charakter. Nespokojnosť s ním bola už aj predtým. V súčasnosti však narástla do rozmerov, ktoré vychádzajú viac navonok, stávajú sa akútnymi a rozhodne vyžadujú nápravu. Vládnuce politické strany musia zmeniť systém vládnutia a svoje stranícke záujmy musia podriadiť celospoločenským. Takisto ich predstavitelia musia politicky a odborne popracovať na sebe a dorásť na demokratickú úlohu vládnutia. Ak to neurobia, občania ich skôr či neskôr odpíšu a úplne im prestanú veriť.
Opozičné parlamentné politické strany, najmä Smer ‒ SSD a Hlas ‒ SD, sa usilujú pomocou referenda o predčasné parlamentné voľby a skrátenie mandátu súčasnej vlády. Či bude vypísané referendum a s akou otázkou alebo otázkami, o tom rozhodne Ústavný súd SR. Aj keby sa uskutočnilo referendum, je však málo pravdepodobné, aby sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov.
Politické strany, a zvlášť to platí pre vládnuce, by mali viac počúvať, brať na vedomie a viac rešpektovať mienku a názory občanov. Možno by nášmu súčasnému politickému systému vládnutia na nejaký čas, aspoň na jedno volebné obdobie, pomohla vláda odborníkov vymenovaných prezidentom SR. Zbavili by sme sa dnešného politického marazmu a rozčarovania z vládnutia našich politických strán. Tie by si v prvom rade mali uvedomiť, že stranícke záujmy sú druhoradé a môžu sa realizovať len cez oprávnenia, potreby a práva celospoločenské, ktoré sú prvoradé.
Prvoradosť celospoločenských záujmov nemôže byť v nijakom demokratickom systéme vládnutia spochybňovaná, zaznávaná a nerealizovaná.
