Pred osemdesiatimi rokmi v zákulisí Slovenského národného povstania. Slovenské národné povstanie bolo jedným z najväčších aktov odboja v celej nacistami ovládanej Európe. Konštatuje to český denník Právo, ktorý do seriálu Dejiny neklamú zaradil stať Jana Rychlíka, vari najproduktívnejšieho historika najnovších dejín XX. storočia, okrem iného týkajúcich sa Slovenska. Je suverénne doma nielen v dokumentačnom materiáli, ale aj v českom či slovenskom jazyku. Poskytuje pohľad na zložitosti a nedopovedané domáce a zahraničné súvislosti SNP. Český historik za problém roka 1944 považuje aj fakt, že vtedy sa už všetky satelitné štáty odpútavali od Nemecka, prehrávajúceho vojnu, ale Slovensko nie. V ostatných štátoch zvrhnutie nepopulárnej vlády totiž neohrozovalo existenciu štátu. No v prípade Slovenska „prevrat znamenal likvidáciu samostatnosti“. Podľa J. Rychlíka „nevieme, či si skutočne väčšina Slovákov želala návrat do Československa, lenže zachovanie Slovenska ako samostatného štátu neprichádzalo do úvahy“.
■ ČESKOSLOVENSKO PO NOVOM
Otázkou tak nekomunistického, občianskeho, ako aj komunistického odboja nebolo obnovenie ČSR, ale štátoprávne usporiadanie počnúc decentralizáciou. Federatívne usporiadanie vyhovovalo najmä mladej generácii národne orientovaných komunistov na čele s Gustávom Husákom, ale aj autonomistickej časti bývalej agrárnej strany. A tí dali dovedna na jeseň 1943 Vianočnú dohodu, ktorá hovorila o obnovení Československa na nových zásadách ako rovný s rovným, „čo znamenalo federatívne spojenie oboch národných štátov“. Tento politický program kuriéri z Bratislavy cez Švajčiarsko doručili prezidentovi exilovej vlády v LondýneNa rozdiel od iných historikov, autorov statí v českom seriáli Dejiny neklamú, J. Rychlík nehovorí o Edvardovi Benešovi ako až do špiku kostí zatvrdnutom čechoslovakistovi. Konštatuje však, že Beneš nemal k Vianočnej dohode pripomienky a súhlasil so spoluprácou agrárnikov a komunistov. Lenže nevedel, že v Slovenskej národnej rade, ktorá sa mala vytvoriť, nie sú nijakí stúpenci obnovenia predmníchovských pomerov v bývalej ČSR, najmä Vavro Šrobár. Koncom augusta a prvého septembra skryte prebiehal boj medzi Šrobárom, ktorý bol na mieste SNP na Donovaloch, a jeho Revolučným národným výborom a Gustávom Husákom, ktorý v Bystrici nebol, o vypuknutí povstania sa dozvedel náhodou v Bratislave. Až 1. septembra prišiel nikým nepozvaný do Bystrice na zasadanie „šrobárovcov“, rázne dosiahol zrušenie Šrobárovho revolučného výboru. S tým, že Šrobár bude spolupredseda Slovenskej národnej rady vedno s komunistom Karolom Šmidkem.
■ SLOVENSKÁ NÁRODNÁ RADA
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa SNR vyhlásila za nositeľku všetkej zákonodarnej, výkonnej a vládnej moci. Vyslala do Londýna delegáciu, ktorá 15. októbra tlmočila požiadavky: Beneš a exilová čs. vláda mali uznať existenciu svojbytného slovenského národa a súhlasiť s usporiadaním nového štátu na zásade federácie. SNR mala zostať natrvalo nositeľkou zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku. Aká bola reakcia zarytého čechoslovakistu Beneša, stať, o ktorej informujeme, sa nezmieňuje.Politický program Vianočnej dohody dali dovedna šiesti muži, nedávno upozornil v prelomovej faktograficky prvej štúdii literárny historik Ján Bábik, ako surovo boli všetci autori idey federácie po roku 1945 postihnutí. Zmieňovaná stať poukazuje na fakt, že záujmom sovietskeho generálneho štábu bolo vysielanie diverzných skupín výsadkárov, aby sabotážami rozrušovali nemecké zázemie, preto najprv odmietli útok cez Karpaty. Partizánskym skupinám v lete 1944 totiž nič nehrozilo, vládny mocenský aparát bol úplne rozložený čiastočne z ideových, ale aj alibistických dôvodov, obyvateľstvo sa takisto pridávalo k partizánom nielen z ideových, ale aj zo zištných pohnútok. Partizáni „sa paradoxne stali hlavným nebezpečenstvom pre úspech SNP, pretože hrozilo, že Nemci obsadia Slovensko skôr, ako sa zavŕšia jeho prípravy“. To sa napokon aj stalo. Nemecká invázia sa začala 29. augusta 1944. Plán otvoriť karpatské priesmyky pre Červenú armádu sa nevydaril, slovenské divízie boli odzbrojené, posádky Bratislavy a Považia sa nepripojili, a tak povstanie zostalo obmedzené na stredné Slovensko. Napriek tomu mobilizovalo šesťdesiattisícovú armádu, partizánov bolo do osemnásťtisíc. Sovietske velenie na Stalinov rozkaz uskutočnilo napokon útok cez Karpaty, ale operácia sa predlžovala. Banská Bystrica padla bez boja 27. októbra. Napriek vojenskej porážke patrí SNP medzi najväčší európsky protinacistický odboj a je dôvodom na hrdosť.
Dušan D. KERNÝ − Ilustračné foto: archív SNN