Pre Slovákov má pseudonym Hviezdoslav cveng najvyššej literárnej hodnoty
Zvádzal ho svet, zostal verný rodnej hrude
Pavol M. KUBIŠ – Foto: archív SNN
...Dedinôčka je to, kde som sa narodil,
v tichej nevinnosti prvé roky chodil.
Nevedel, čo je žiaľ, necítil bolesti,
len matkine slová a bozkov jej slasti.
Takto ospieval kežmarský študent vo svojich Básnických prviesenkach svoju rodnú dedinku Vyšný Kubín, ktorá sa mu videla po ťažkých vnútorných bojoch národného prebudenia dvojnásobne drahá. Rodisko a krása oravskej prírody trvalo zapôsobili na vnímavú dušu mladého šuhaja. A rodnej hrude zostal básnik verný po celý život. Pod týmto dojmom (a v slovnom sprievode Eleny Hegrovej-Novákovej) kráčam od Dolného Kubína smerom do Vyšného Kubína, aby som vyhľadal miesto, kde stál rodný dom nášho básnika Pavla Országha-Hviezdoslava. Cesta v časoch, keď tade chodieval, bola vysadená topoľmi. Predo mnou je stále Choč...
Prvé, čo ma privíta, je kostolík stojaci na vŕšku, vzácna historická pamiatka v románskom štýle z l5. storočia. Okolo kostolíka sa rozprestiera cintorín. A tu hľadám najprv hrob rodičov. Pomník je z kameňa a na ňom nápis: „Rodina Országh-Vyšňanovie. Svojím nezapomenuteľným... Pavol.“ Zostupujem na hradskú a prejdúc dedinou zastanem pred kamenným pamätníkom s nápisom: „Tu stál rodný dom Hviezdoslavov.“
■ NA RODNEJ HRUDE
S tichou úctou stojím a v mysli sa mi vybavuje obraz, akože vyzeral rodný dom básnika? Proti potoku stál dedov dom, kde rástli dvaja bratia – Mikuláš a Jančo (tak volali Jána). Tento rod dostal medzi Országhovcami prímenie „Vyšňanovie“, lebo dom stál na vyšnom konci dediny. Mikuláš – Hviezdoslavov otec – sa vyučil garbiarskemu remeslu v Medzihradnom u Tobiáša Medzihradského, ktorého jedinú dcéru Teréziu si vzal za manželku. Zostal u Medzihradských „na prístupkoch“, ako sa na Orave hovorí, a tu sa narodili aj deti Mikuláš a Mária. Až keď v roku l845 dom zhorel i so staveniskami, presťahovali sa do Vyšného Kubína, kde si na otcovskom grunte „povyše“ postavili dom.
Tu sa 2. februára l849 – pred l65 rokmi – narodil Pavol Országh.
Čistá, hladká cestička viedla z ulice do dvora, na ktorom sa vypínala veľká košatá hruška. Na domčeku malé oblôčiky, pred domom záhradka ako dlaň. Cez vrátka sa vošlo na podstenie a stadiaľ do pitvora. Naľavo bola predná izba so širokou pecou, kde sa sedávalo a kde priadla básnikova matka. Pod oknami bola dlhá lavica, na konci postele lavička ohradená z troch strán, ktorá sa v noci kládla k maminej posteli. Tam spával jej najmladší – Paľko...
■ DOM POCTIVÝCH RÚK
Stôl, stoličky, nízka skriňa, zvaná almarka, tvorili inventár izby. Nad oblokmi sa nachádzala dlhá polica. Tam boli nábožné knihy, kalendár a noviny. V prostriedku bola kuchyňa, napravo zadná izba so zamrežovanými oknami, tzv. parádna izba, kde držali šatstvo, krásne zemianske mentieky, zlaté čepce a možno aj peniaze. Pod pitvorom a kuchyňou bola pivnica, pod zadnou izbou zasa sklep, kde sa uskladňovali potraviny a v truhlách ležali výrobky gazdinej: uteráky, plátno, koberce a všetko, čo malo byť chránené pred ohňom. Otec Mikuláš Országh-Vyšňanovie dlho vykonával svoje garbiarske remeslo. Pracoval dôkladne, spoľahlivo a načas. Garbiarska dielňa stála v otcovskom grunte pri potoku, tam pomáhal aj malý Paľko. Hviezdoslavova matka bola príkladná gazdiná, pracovitá, čistotná, rozšafná i šporovlivá, pritom však pohostinná. Bol to dom poctivej, vytrvalej práce a poriadku.
Pavol Országh-Hviezdoslav sa sem vždy s láskou vracal, čerpal tu silu po ťažkých životných úderoch. Keď jeho milí pomreli, dom prenajal. No keď zbadal, ako všetko pustne, s ťažkým srdcom svoj rodný dom predal...V pôvodnom stave sa zachoval do roku l9l6 – vtedy vyhorel. Básnik si veľmi prial, aby sa dom opravil, no zub času vykonal svoje. Z celého gazdovstva stojí iba studňa... A na mieste rodného domu pamätník.
■ HÁJOVŇA NA PODVRŠÍ
V auguste v roku l883 bol Hviezdoslav s viacerými slovenskými národovcami na výlete pri Babej hore. Uveličený krásou širokej panorámy ešte v ten večer kladie na papier prvé verše Hájnikovej ženy.
„Pozdravujem vás, lesy, hory,/ z tej duše pozdravujem vás!/ Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,/ zrak jeho urknul, zmámila/ lož, ohlušila presila:/ vy k žitiu privediete zas,/ vy vzkriesite, vy zotavíte,/ z jatrivých vyliečite rán...“
A začal hľadať typy ľudí, aby ich mohol vložiť do tohto eposu. Prešiel niekoľko hájovní, ale nenašiel to, čo by ho inšpirovalo. Tu básnika upozornia, že je ešte jedna hájovňa na Podvrší, kde sa len nedávno nasťahoval mladý hájnik...
Hájovňa v Rovniach na Podvrší stojí stále v tej istej podobe ako za čias Hviezdoslavových – dodnes. Hájovňu postavili v rokoch l860 až l870 a aj v súčasnosti je všetko tak, ako to opisuje autor Hájnikovej ženy: pri dome stojí stáročná lipa, pod ktorou sedávali i Hviezdoslavovci, keď ich hostila mladá hájnička, nájdeme tu ešte aj mlyn blízko horárne, dnes však už ležiaci v rumoch, ten istý potok spieva svoju večnú pieseň...Tu prala Hanka, ktorú Villáni nazval „lesnou vílou“. Do tohto potoka vyliala zvyšok vody z krčaha, z ktorého pil Artuš Villáni, čuť i zvuk dukátov, ktoré Hanka v rozhorčení tam vysypala... Je to úchvatný pocit stáť zoči-voči miestam, kde sa odohrával dej najkrajšej Hviezdoslavovej skladby.
Jak hniezdo v tesnu parutí/ v úkryte košatého krovia:/ v hôr neprehľadnom zákutí/
chalupa čuší hájnikova./ Tak bezpečne si stáva tu,/ bez prepychu, bez závratu,/ uprostred okrúhleho lázku,/ rozvitom jak by na obrázku:/ istejšie, pyšný nežli hrad...“
Básnika so svojou ženou tu privítal mladý hájnik Ján Lach so svojou manželkou Máriou, rodenou Vendelovou (niektoré pramene uvádzajú, že Lachová sa volala naozaj Hana – pozn. aut.). Boli to dvaja šťastní a pekní mladí ľudia – mladomanželia. Všetko žiarilo čistotou, hájnička upravená v belostnom kroji, v oknách červené muškáty a básnikovi prichodia na myseľ slová, ktoré potom vkladá do básne...
■ ČAJKOM BOL LACH
Skutočným lesníkom v čase Hviezdoslavových návštev hájovne bol teda Ján Lach, ktorý mal s manželkou sedemnásť detí (!) Rozpŕchli sa po celom svete. Jedno z nich zavalilo v Amerike v bani, ďalší dvaja mu išli na pomoc a zahynuli tiež. Niekoľkí zo synov boli lesníkmi na Orave. Jedna z dcér sa stala matkou spisovateľa Mila Urbana.
Návštevníkom hájovne literárne dielo básnika a život lesníkov pod Babou horou pripomína viacero predmetov. No dokumenty o tom, čo sa pošuškáva – „že medzi skutočnou hájničkou a Hviezdoslavom ‚čosi‘ bolo, že vraj zvodcom horárovej ženy bol sám básnik“ – tu by ste márne hľadali...!
Pre nás Slovákov má pseudonym Hviezdoslav nielen cveng nespornej, všeobecne uznávanej literárnej hodnoty, ale cítime za ním čosi viac: prisudzujeme mu význam takpovediac reprezentatívny, chápeme ho v tomto zmysle ako synonymum slovenskej duchovnej tvorivosti vôbec. Lebo hoci sa Hviezdoslav vyslovoval výlučne iba veršom, predsa podstatným spôsobom zasiahol do všetkých oblastí literárnej tvorby. V epike prekonal romantizujúce koncepcie a dospel k realisticky poňatej kronike slovenskej dediny...
|
V rámci slovenskej literárnej kultúry považujeme Pavla Országha Hviezdoslava za osobnosť základného významu. Jeho poézia bola preložená do viacerých cudzích jazykov – ruštiny, angličtiny, francúzštiny, nemčiny a iných. Skutočnou studnicou jeho inšpirácie bola príroda. Osudy vlastného národa spájal s osudmi ostatných národov a staval sa na stranu európskych humanistov. Po skončení ľudovej školy ho rodičia dali k bezdetnému strýkovi Jánovi, ktorý ho mal adoptovať. Ďalšie tri roky strávil u rovnako bezdetného strýka Pavla v Miškovci. Tu sa zoznámil s dielami Petőfiho a Aranya. Na jeho národnostný vývin mal veľký význam leštinský učiteľ Adolf Medzihradský. Jeho prvé básnické pokusy boli v maďarčine. K slovenčine priľnul počas štúdií v Kežmarku a slovenské básne začal písať po reakcii svojej matky, ktorá sa rozplakala, keď nerozumela jeho maďarskému prejavu. Oravskí národovci sa potom postarali aj o vydanie jeho prvej zbierky – Básnických prviesenok... Celý tvorivý život prežil na Orave. Nadviazal na poéziu národného obrodenia. Silne na neho pôsobil A. Sládkovič. Postupne sa vyformoval na tvorcu, ktorý sa vedome usiloval dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Vynikal najmä ako lyrik, ale stal sa aj významným epikom, dramatikom i prekladateľom. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. Krátko na to sa v roku 1921 začal rapídne zhoršovať jeho zdravotný stav a po liečení v Prahe a Luhačoviciach zomrel v ten istý rok 8. novembra v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný. ® Pamiatky na jeho literárnu činnosť sú sústredené v Múzeu P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Na jeho odkaz nadväzovala Hviezdoslavova spoločnosť a neskôr Hviezdoslavova knižnica. |
|
TVORBA |
|
Lyrické cykly: Letorosty 1 – 3 (1885 – 1896 ), Žalmy a hymny (1885 – 1895), Sonety (1886), Prechádzky jarom (1898), Prechádzky letom (1898), Stesky (1899 – 1915), Krvavé sonety (1914). Preklady: Puškin (Rusalka, Cigáni, Boris Godunov, Kaukazský zajatec); Lermontov (Démon, Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi); |