Navštívili sme výrobcov počasia - meteorológov na Kolibe nad Bratislavou
Ivan BROŽÍK
Názov Koliba bol kedysi pojem. Filmové ateliéry, skokanský mostík, televízna veža, raj turistov, ba najmä vinohradníkov. Lokalita pod bratislavským vrchom Kamzík bola jednou z najkrajších v meste. Dnes už iba „najlepších“. Desaťročia patrí domovské právo na Kolibe aj slovenským výrobcom počasia.
Počasie sa, pravda, nevyrába, ono jednoducho je. Tak ako mi kedysi ktorýsi z meteorológov Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave v rannom vstupe do vysielania Slovenského rozhlasu povedal: „Počasie bude, netreba sa báť. A nebude zlé, pretože zlé počasie neexistuje.“ Možno to bol starý pán „Gustík“ Otruba, možno to bol vtedy služobne mladší pán Eugen Lexman. Neviem, pamätám si však, že ranné vstupy do vysielania, v ktorých telefonické linky spájali vysielacie pracovisko na Mýtnej s „predpoveďami“ na Kolibe, boli vari najpočúvanejšie. Ponúkali odborné predpovede večne usmiatej pani Čerbovej, vtipného pána Benku, ktorý vždy pridal aj niečo „navrch“ v podobe pranostiky či inej zaujímavosti z prírody; alebo to bol pán Csaplár, ktorý aj v tejto reportáži sprevádza čitateľov SNN. Nezabudnuteľné boli tiež informácie o vodných stavoch v poludňajšom spravodajstve – „niveau stabil“ alebo „uraveň pádajet“. K tomu množstvo čísel, ktoré s uchom na vysielačke hltali dunajskí lodníci na celom hornom toku veľrieky – čo som videl na vlastné oči na palube tlačného remorkéra Ružín kdesi pri Kremsi.
To bolo v časoch, keď ešte rádio slúžilo ľuďom i verejnosti. V dávno zašlých, a predsa takých krásnych časoch.
■ METEOROLÓGOVIA NEEXISTUJÚ
Skôr než vysvetlíme prečo, vydajme sa na cestu za majstrami predpovedí. Trolejbus sa svižne derie do kopca po úzkej asfaltke. Tu kdesi boli kedysi iba vinice a nad nimi búdy pre tých, čo v nich pracovali a strážcov. Búdy – koliby. Dve z nich prežili dobu a ešte stále, hoci opustené a ošarpané, strážia svoju Kolibu. Vŕšok nad Bratislavou s týmto menom sa začal zaľudňovať už niekedy po roku 1919. Životný priestor na jeho svahoch hľadali tí, ktorí utekali pred ruchom mesta. Spolu s nimi začali prichádzať aj nedeľní turisti. Pri konečnej zastávke trolejbusu ktosi kedysi postavil legendárnu Slamenú búdu – výletnú reštauráciu s posedením na terase pri dobre vychladenom pivku či farebnej orosenej „krachelke“. Alebo vodovej ovocnej zmrzline v papierovom, no ťažko povedať, že kornútiku. Za päťdesiat halierov. Dnes už zariadenie, ktoré kedysi výlučne slúžilo turistom, neláka v podstate ničím zaujímavým – nie je odchodnejšie ako stovky jemu podobných v meste. Tých, čo sa práve vyrojili z trolejbusu a hľadajú miesto na navlečenie si „ruksakov“, poteší iba ak tak polorozpadnutý objekt konečnej zastávky. Miestni pamätníci tvrdia, že strapec hrozna, znak mestskej štvrti, už dávno mali úrady vymeniť za nejaký gýč, čo by lepšie symbolizovalo túto kedysi vinársku lokalitu. Najlepšia by bola nejaká karikatúra akéhosi „developera“, lebo ich masové a neodstrániteľné zásahy do tunajšieho koloritu strašia na každom kroku.
■ SYNOPTICI JESÉNIOVEJ
Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ) leží na ešte ako-tak pokojnej a zväčša ešte pôvodnou zástavbou sa pýšiacej Jeséniovej ulici. Vedátori o počasí a ďalších javoch prírody sa usadili na adrese pomenovanej po lekárovi, politikovi, filozofovi a autorovi mnohých vedeckých spisov. Jeho rodové korene siahajú na územie dnešného Turca. A uveďme už na pravdu aj tých meteorológov. Doktor prírodných vied, vedúci predpovedí Martin Benko ma neraz upozornil, že oni nie sú všetci meteorológovia. Tí, ktorí modelujú vývoj počasia na základe existujúcich dát, sú vlastne správne synoptici. Je pravda, že ich menovci boli aj autormi Matúšovho, Markovho či Lukášovho evanjelia, ale za synoptika vo vedeckom zmysle sa považuje prognostik počasia, ktoré predpovedá na základe synoptických máp. Pre úplnosť treba vysvetliť aj tento pojem – ide o mapy, na ktorých sú pomocou medzinárodne dohodnutých čísiel a znakov zapísané výsledky pozorovaní zo siete meracích meteorologických staníc v stanovenom pozorovacom termíne. V mnohých prípadoch páve tie pochádzajú od meteorológov – ale tentoraz pozorovateľov.
■ DARY NEBA
Dary treba vedieť prijímať, treba vedieť pochopiť zámer darcu a dar je predovšetkým na to, aby potešil. Vďaka takmer uniformovanej hlúposti mnohých moderátorov takmer všetkých našich médií však poznáme iba počasie „dobré“, „krásne“, „hrozné“ či až „príšerné“. Keď je teplo, z médií sa ozýva nadávanie na teplo, keď je zima, počúvame žalmy na to, kedy už konečne bude teplo, keď prší, zúfame, že dážď neprestáva, a naopak. Martin Benko má napríklad rád chladnejšie počasie a nevadí mu ani, keď je daždivo. Chodieval so skautmi do lesa, a to nie sú budúce celebritky zo smotánok, ale normálni otužilí ľudia. Vlastne, spomínam si, viacerí synoptici uprednostňujú skôr daždivo a nie horúco. Ako každý normálny mysliaci človek. U nich hore na Kolibe sa vždy pýtam do „záhradky“. Aj preto, že je to jediný kontinuálnejší kúsok zelene bez príšernej zástavby, ktorú sem implantovali ako nanajvýš cudzí prvok všetci tí, ktorí chcú ukázať, že sú „viac“. Hoci hustota zástavby v tejto lokalite prekračuje už hustotu budov v Petržalke. A „záhradka“ SHMÚ má už len ako jedna z posledných pletivový priehľadný plot. Všade inde sú tu väzenské múry medzi často nevkusnými vilami. „Záhradka“ pripomína časy starej meteorológie, hoci ani dnes nie sú údaje z nej získané nepresné či skresľujúce a nebodaj nedostatočné.
■ POČÍTAČE NEZVLÁDNU VŠETKO
Napríklad, nemôžu nahradiť zrážkomer. Teda nádobu, do ktorej naprší voda. Tá sa pri zbere údajov odleje do odmerky a podľa toho sa určí počet zrážok v milimetroch. Tak isto by nám o počasí pramálo vypovedali teplomery vsunuté do útrob hoci tých najvýkonnejších počítačov. Tie treba dať do pôdy v rôznych hĺbkach. Štandardy predpisujú merania v dvoch, piatich, dvadsiatich, päťdesiatych a v sto centimetroch. SHMÚ však disponuje aj štyrmi monitorovacími stanicami, ktoré sledujú teplotu do hĺbky až jedenásť metrov.
Na „záhradke“ je aj snehomer – akási doska a tyč so stupnicou, podľa ktorej vieme, aká vrstva snehu napadala. Svoje dominantné miesto má „totalizátor“. Politickú symboliku však nepripusťme, ide iba o veľkorozmerný zrážkomer. Vo viacerých búdkach sa najrôznejším spôsobom zaznamenáva teplota ovzdušia, príliš vedecké vysvetľovanie však vynechajme.
Keď som prvý raz vkročil na strechu SHMÚ, uchvátil ma výhľad na mesto. Vtedy som tunajším zamestnancom závidel, že každú hodinku si môžu ísť pofajčiť na také úžasné miesto. Dnes viem, že dodnes chodí na strechu pozorovateľ – zamestnanec SHMÚ. Zaznamenáva horizontálnu dohľadnosť, typ oblačnosti a viaceré charakteristické črty počasia. Údajmi neskôr nakŕmi počítače, ale to už je ďalšia kapitola na ceste k presnej prognóze počasia. Verejnosť si totiž mylne myslí, že čo povedia v rádiu, tak bude. Odborníci z SHMÚ však počasie iba prognózujú. Predpovedajú. Odhadujú, hoci na základe tých najpresnejších meraní a vytvorených vývojových modelov.
■ PRERUŠENÁ PIESEŇ
Do istej miery nezmar a do istej miery problém – to je pre Slovensko a jeho meteorologický ústa POVAPSIS - Projekt Poveternostného a varovného predpovedného systému. S menšími či väčšími prestávkami sa k nemu doteraz vracali takmer všetci ministri životného prostredia. Bol hitom ich mnohých tlačových besied. Dnes už takmer 15-ročný zámer vybudovať na Slovensku systém, ktorý by zabránil opakovaniu takých následkov ako po nikým neočakávanej ničivej búrke kedysi v Jarovniciach, zostáva len zámerom. Ale nielen to...
„V podstate sa dostávame do stavu, v ktorom z rôznych dôvodov dochádza k limitovaniu finančných prostriedkov,“ hovorí pre čitateľov SNN magister, meteorológ synoptik Jozef Csaplár. „Nejde len o pravidelné doplňovanie techniky, najmä výpočtovej. Ide aj o to, že viaceré stanice museli opustiť naši ľudia a teraz sa musíme spoľahnúť iba na techniku. Čo však súvisí priamo s výstrahami, sú dva radary, ktoré SHMÚ na Slovensku využíva. Nielen, že jeden z nich už je za hranicou svojej životnosti, a teda aj exaktnej vedeckej spoľahlivosti, ale pre kvalitný výstražný systém by z hľadiska pokrytia Slovenska boli potrebné až tri radary.“
Magister Jozef Csaplár ešte dlhú chvíľu rozpráva o tom, čo chýba a čo treba – zhrňme – slovenská poveternostná služba je kriticky finančne podvyživená a môže to v blízkej budúcnosti ohroziť jej doteraz skvelé renomé v zahraničných odborných kruhoch.
■ POČASIE Z LAMPY
Dlho som hľadal výraz, ktorý by opísal miestnosť s počítačmi, kde vzniká predpoveď. Velín? To asi nie, nikto odtiaľto nikomu a ničomu nevelí, nič sa odtiaľto neriadi. Dispečing? Tak isto to nesedí. Možno – a aj to iba v prenesenom zmysle – „Aladinova lampa“. Aladin je totiž názov „numerického modelu“ projektu, ktorý vo vzájomnej spolupráci neustále zdokonaľujú vedci z osemnástich krajín. Vďaka tomuto projektu je presnosť dnešných osemdňových predpovedí približne taká spoľahlivá ako pred nejakou tridsiatkou rokov presnosť iba troj- až päťdňových predpovedí. Ľuďom však týždeň nestačí, chcú predpoveď na dlhšie obdobie.
„To bude ešte dlho problém, ak hovoríme o presnosti takýchto predpovedí,“ varuje meteorológ. A aj tí dnešní mágovia, ktorí vám ochotne povedia, ako bude o dva mesiace napríklad na Cypre, vychádzajú iba z takzvaných atlasov počasia, teda z údajov, ako obvykle v danom čase býva na danom mieste planéty. Nedozviete sa, ako sa detailne máte obliecť či na kedy kúpiť zájazd, ale iba to, že v auguste obvykle tam a tam prší a že v septembri je zas tam a tam najčastejšie stabilné počasie. Lebo také počasie tam bolo v danom čase aj v minulých rokoch.
Aristoteles, autor pravdepodobne prvého uceleného vedeckého „diela“ o počasí – štvorzväzkovej Meteorológie, ktorý mal naporúdzi iba zrážkomer a osemhrannú ružicu na meranie rýchlosti vetra, by zrejme užasol pri pohľade na to, ako dnes pracuje meteorologická veda. Súčasné videnie a dávanie do súvisu tisícov údajov z najrôznejších miest planéty – ozaj „sin“ znamená v starej gréčtine súčasne a „optein“ zas vidieť – je predpokladom, aby synoptici zostavili spoľahlivú prognózu. Základom synoptickej meteorológie je totiž porovnávanie údajov súčasne nameraných a zakreslených do mapy, na základe ktorých sa analyzuje a predpovedá počasie. Prvú, veľmi jednoduchú synoptickú mapu nakreslil nemec H. W. Brandes v rokoch 1816 až 1820, pojem „synoptická mapa“ však vyslovil až v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia Robert Fitzroy. Synoptická mapa je akási „momentka počasia“, ktorá obsahuje zakreslené informácie o poveternostnej situácii v určitom čase na určitom mieste. Súčasťou je tzv. staničný krúžok (schéma stavu počasia zakreslená v symboloch). Rozbor synoptickej mapy robí meteorológ synoptik a výsledkom analýzy sú izobary, izalobary, fronty, hmly, búrky a oblasti atmosférických zrážok. Spájajú sa miesta s rovnakým tlakom a z toho potom vzniknú tlakové výše a níže.
■ PÁR RÁD NA LETO
Jozef Csaplár je sympatický chlapík. Jeden z tých chlapov, ktorí nestarnú, hoci vek pribúda. Dá sa s ním hovoriť o kadečom. Aj o tom, či sú mobilné telefóny a telefonovanie ich prostredníctvom v prírode počas búrok bezpečné alebo nie.
„Pozrite sa, to, kam si zamieri blesk, teda, elektrický výboj, to len ťažko vieme predvídať. Môžu to byť tie známe vysoké stožiare, to je pravdepodobné. Nevieme však, aké podložie je pod nami, možno iba zakopaná koľajnica, možno ruda. Čo ak si to blesk zamieri tam, to je preň ideálne miesto na výboj. Nuž a elektronika zapnutého mobilu spolu s jeho anténou je tiež veľmi lákavá. Ja by som počas búrky mobil vypol a radšej dal od seba.“
Spomínam si na staré skautské dobré časy a na zabudnuté pomôcky. Jedna z nich hovorí napríklad o tom, ako si môžeme ľahko vypočítať vzdialenosť od miesta, kde práve „udrel“ blesk.
„No to je matematika, rýchlosť vzduchu, to delené tým, rátajte teda počet sekúnd od zablysnutia sa po zvukový efekt blesku – hrom. Ten potom vydeľte tromi a máte zhruba vzdialenosť od miesta úderu blesku. Aj to bez záruky. Členitosť blesku môže spôsobiť, že výsledok sa aj o dvadsať kilometrov odlišuje od reality. Ale ak ide jednoducho tvarovaný blesk, potom je výpočet zhruba spoľahlivý.“
Radu od Jozefa Csaplára ešte doplním tým, ako spoznať búrkový mrak. Nájdite si v internete obrázok pre heslo cumulunimbus. Aj niekoľko kilometrov vysoký mrak, ktorému sa postupne do roviny zarovnáva horná časť. Ak ho vidíte aj voľným pohľadom z okna, nielen na monitore, búrka je blízko. Pekné leto vám želajú zo Slovenského hydrometeorologického ústavu! Pravdaže, aj my v redakcii...