Poručík ŠtB Žifčák perfektne zahral mŕtveho študenta
Ján SMOLEC – Foto: archív - Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Na čele každého významnejšieho prevratu, puču či následnej revolúcie vždy stála konkrétna osobnosť. Novembrové udalosti 1989 v bývalom Československu nevyniesli na povrch vodcu ako bol Robespierre, Cromwell, Lenin, Mao Ce-Tung, Castro, Dubček, Gorbačov. Kto bol teda režisérom a organizátorom revolúcie, ktorá sa volá nežná a stále ju obdivujú politici, historici, publicisti, intelektuáli na celom svete...? Verejnosť sa sprvoti domnievala, že vodcom zamatovo-nežnej revolúcie bol za socializmu väznený disident a chartista Václav Havel.
Šikovní manipulátori verejnej mienky sa to snažili aj náležite spropagovať. Priznávam, že sprvoti som tomu uveril aj ja. Po zvolení za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR v roku 1992 som však nahliadol do dokumentov, na základe ktorých parlamentná komisia poverená vyšetrením novembrových udalostí po vypočutí 279 svedkov, prečítaní 32 tisíc strán dokumentov spracovala 120-stranovú záverečnú správu. V nej jednoznačne konštatovala: Disidenti 17. november 1989 nezorganizovali! Prekvapujúci antidisidentský záver spracovala parlamentná komisia, ktorej predsedal popredný disident Jiří Ruml. Disidenti kritizovali pomery, ale chceli ich iba vylepšiť a nie odstrániť režim. V tom čase aj mňa, rehabilitovaného novinára zaujímalo, kto bol scenáristom a režisérom takejto originálnej revolúcie a prečo mlčí? Tipoval som, že by to mohol byť šéf komunistických eštebákov generál Alojz Lorenc. Pracoval som vo vydavateľstve Tatrapres, kde sme v marci 1992 vydali knihu jeho spomienok MINISTERSTVO STRACHU. Pri úprave rukopisu sme presedeli hodiny a hovorili o tom, čo napísal, ale aj o tom, čo nenapísal.
- NIE OBUŠKY, REFORMY
Vrchný normalizátor Miloš Jakeš neuznával iný dialóg s občanmi, len obuškový. Vo vedení KSČ sa však od konca roku 1988 formovalo krídlo, ktoré presadzovalo líniu – nie obušky, ale reformy. Postupne sa od tvrdého jadra jakešovcov oddeľovala skupina: Adamec, Hegenbart, Kincl, Mohorita, Vykypěl... Plánovali prehodnotiť rok 1968, začať hospodársku reformu, uvoľniť cestovanie do zahraničia a budovať demokratický socialistický štát. Politiku Gorbačova, pravdaže s maximálnou opatrnosťou, začala podporovať i „tvrdá päsť robotníckej triedy“ – Štátna bezpečnosť. Na jej čele od roku 1985 stál spomínaný generál Alojz Lorenc. Reformisti analyzovali situáciu. Uvedomovali si, že Jakeša a jeho poskokov z funkcií hlasovaním v najvyšších orgánoch neodvolajú. Hoci už verejne priznával, že sa cíti ako „kôl v plote“, v ústrednom výbore prepchatom normalizátormi by návrh na jeho odvolanie neprešiel.
Vedeli však, že študenti pripravujú spomienkovú manifestáciu pripomínajúcu nacistický zákrok proti študentom v novembri 1939. Nacisti pri demonštrácii smrteľne zranili študenta medicíny Jána Opletala. Táto situácia ich zrejme inšpirovala. Nepodarilo sa doteraz odhaliť, kto z reformistov v KSČ konkrétne predniesol návrh zorganizovať na manifestácii masaker proti študentom. A kto ho doplnil:
– Masaker s niekoľkými dolámanými rebrami nestačí, potrebujeme masaker s mŕtvym študentom!
O zlej situácii v spoločnosti viackrát hovoril s funkcionárom ÚV KSČ Rudolfom Hegenbartom aj námestník ministra vnútra generál Alojz Lorenc. Vo vedení strany sa pripravovali zásadné zmeny. Schyľovalo sa k vážnej konfrontácii. Lorenc mal okrem iného u kolegov v Moskve v KGB zistiť, či Gorbačov nepripravuje prehodnotenie stanoviska k vstupu vojsk do ČSFR. Koncom septembra a začiatkom októbra 1988 sa ich na to spýtal. Pri ich odpovedi sa vraj cítil ako malý žiačik. Prečo by ZSSR mal v tejto veci prejavovať iniciatívu, veď to predovšetkým závisí od postoja československého politického vedenia. Gorbačov po rokovaniach na Malte s americkým prezidentom Bushom nepotreboval krvavé incidenty v socialistickom tábore. Hlavný strážca socializmu si po návrate z Moskvy uvedomil, že vývoj v Česko-Slovensku už bude iba našou vnútornou záležitosťou. V knihe priznal, že sa obával ďalšieho vývoja. Zvyšovala sa nespokojnosť ľudí. Generála Lorenca trápila i otázka, kto živelný pohyb usmerní. Situácia pripomínala roky 1918 a 1945. Aj vtedy politickí vodcovia revolúcie dobiehali. Vyliezali zo skrýš, pchali sa do funkcií a potom tvrdo kádrovali. Rovnako nežnú revolúciu dobiehali chartisti, vyhlásili sa za víťazov a doteraz kádrujú...
- POTREBOVALI MŔTVOLU
Štart revolučných udalostí – 17. november – pripadol na piatok. Minister vnútra odišiel do Ostravy za rodinou. Generál Lorenc ho zastupoval. Popoludní sa zúčastnil na podpísaní protokolu s delegáciou KGB, vedenou generálom Teslenkom, ktorá akurát v čase študentskej demonštrácie zavítala do Prahy. Potom zisťoval, ako prebieha manifestácia. Vykrikovali sa heslá proti režimu, ale krvavé strety sa nevyskytli. Informoval o tom tvrdého normalizátora Jakeša, ale aj umierneného Adamca. Obidvaja mu odkázali, aby bezpečnostné orgány do situácie nezasahovali. Predstavitelia štátu netušili, že o niekoľko minút sa začnú rúcať základy socialistickej spoločnosti prechádzajúcej do komunistickej, ktorá mala trvať večne...
O 17. novembri sa už publikovali kadejaké informácie. Vyšetrovateľom i novinárom všeličo o udalosti a jej príprave povedali ďalší aktéri a svedkovia. Dominantnou postavou nasledujúcich udalostí bol poručík ŠtB Ludvik Žifčák. V rozpore s platnými zákonnými predpismi pre činnosť kontrarozviedky sa pripravilo kompletné krytie Žifčáka a zabezpečilo sa mu pod menom Milan Ružička preniknutie do nezávislých študentských štruktúr. Krytie okrem nepravej totožnosti, bydliska a maturitného vysvedčenia zahrňovalo aj jeho začlenenie medzi študentov Vysokej školy banskej v Ostrave. Rumlova správa konštatovala, že najdôležitejším okamihom, ktorý zapríčinil koniec červenej éry Česko-Slovenska, bolo zinscenovanie mŕtveho študenta na Národnej triede a rozšírenie správy po Prahe a v zahraničí.
Spomínaná parlamentná správa, výpovede Žifčáka – Ružičku, jeho známej Jany Matejkovej, ďalšej údajnej agentky ŠtB Drahomíry Dražskej, vyšetrujúcich prokurátorov, ale aj funkcionárov bývalého režimu, generála KGB Teslenka, pozadie českej a slovenskej cesty k slobode iba sčasti objasnila. Doteraz však nebola objasnená postava tajomného pána Alberta. Televízne a rozhlasové stanice 18. novembra 1989 ohúrili občanov Česko-Slovenska správou, že na manifestácii zorganizovanej na uctenie pamiatky nacistami zavraždeného študenta Jána Opletala príslušníci bezpečnosti zabili študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej Martina Šmída. Československá tlačová agentúra na druhý deň vydala stanovisko ministerstva vnútra. Ministerstvo apelovalo na občanov, aby nepodporovalo šírenie tejto fámy, lebo ide o zámernú provokáciu, vyvolávanie emócií a nepriateľských nálad. Medzi zranenými účastníkmi demonštrácie sa nenachádza osoba menom Martin Šmíd a nijaká takáto osoba ani nezomrela. Ministerka školstva Jana Synková oznámila, že študent Martin Šmíd sa zúčastnil na zhromaždení, ale zranený nebol. Dezinformačnú správu napokon potvrdil aj Martin Šmíd. Šiel v sprievode až po Národnú triedu, kde im cestu prehradil pohotovostný pluk. Podarilo sa mu uniknúť bočnou ulicou.
Správu o smrti študenta poslal do sveta cez agentúry BBC a Slobodnej Európy člen Charty Peter Uhl. Dňa 19. novembra ho zatkli za šírenie poplašnej správy. Udalosti sčasti osvetľuje vo svojich neskoršie uverejnených spomienkach poručík ŠtB Ludvik Žifčák, ktorý „mŕtveho študenta“ perfektne zahral.
– Blíži sa Deň X. Stretol som sa opäť s tajomným pánom Albertom, ktorý mi často
opakoval, že náš rozhovor je diskrétny. Hneď sa spýtal, či som ochotný pomôcť vo veľmi chúlostivej veci a čo najprísnejšie tajnej. To, čo mi povie, je najvyšším tajomstvom. A rozvinul scenár akcie, ktorá sa musí uskutočniť 17. novembra. Naznačil, že pôjde o vyvolanie dezinformačnej správy o zabití študenta pri násilnom zákroku štátnej moci proti manifestujúcim študentom. Nabádal ma, aby Nezávislé študentské združenie dodržalo trasu manifestácie až pred Hlavné nádražie. Naklonil sa ku mne a pošepol, že vie, ako sa správa dostane na verejnosť a von. Ďalšiu schôdzu pán Albert určil na 15. novembra. Na nej som sa mal dozvedieť záver veľkolepého scenára. Na Správe Štátnej bezpečnosti som mlčal.
Blížil sa Deň X a napriek signálom o využití 17. novembra na prevrat vedenie štátu sa rozpŕchlo po svojich chatách alebo straníckych rekreačných zariadeniach. Nepochopiteľne pasívny postoj zaujalo i najvyššie velenie ŠtB. Zvodky avizovali, že tento deň má byť dňom s veľkým „D“, no generálovu matematickú hlavu a chladný mozog opantala pasivita. Neskôr to A. Lorenc pred vyšetrovateľmi potvrdil.
– ... žiadne pokyny pre činnosť ŠtB k 17. novembru som nevydal. Vychádzal som z toho, že manifestácia je povolená, a preto bol môj postoj pasívny. Iná situácia by bola, keby akcia nebola oficiálne povolená.“
- PORUČÍK ŠTB HERCOM
Hra s „mŕtvym študentom“ bola dobre skonšpirovaná. Iba niekoľkí zasvätení vedeli, čo sa vlastne robí a bude robiť. Veľmi dôležitú úlohu – rozniesť informáciu medzi ľudí, aby sa Pražania konečne prebudili a vyšli do ulíc – mala vrátnička na študentskom internáte, tiež agentka ŠtB Drahomíra Dražská. Ružičku – Žifčáka dovtedy osobne nepoznala. Vedela iba, že má pri zásahu bezpečnosti spadnúť na zem a hrať nehybne ležiaceho mŕtveho študenta. Preto sa v sprievode držala v jeho blízkosti a pozorne ho sledovala. Dohodli sa, že ho nechá ležať na zemi a vzápätí začne kričať: „Zabili ho, zabili ho!“ a potom to rýchle oznámi chartistovi Uhlovi. Cieľom nebolo, aby ho rýchle odviezli do nemocnice, ale aby na zemi dlho ležal, aby to ľudia videli a aby sa rýchle informácia o smrti študenta rozšírila.
Počas manifestácie sa herec mŕtveho študenta predral na čelo protestujúcich študentov. Päťdesiattisícový sprievod sa blížil k bariére, ktorú novinári pomenovali „hrádza hrôzy“. Sprievod sa zastavil tri metre od kordónu bezpečnostných síl. Potýčky prešli do bitiek. Ružičku – Žifčáka zasiahol obušok. Vykríkol a zvalil sa na zem. Muži v maskáčoch ho odtiahli do podlubia. Netušili, že pomohli agentovi ministerstva vnútra. Alebo vedeli a tak ho chránili pred udupaním? V podlubí sa k nemu naklonilo niekoľko osôb. Pribehla i lekárka. Tak dobre hral smrteľne zraneného, že ho oživovala dýchaním z úst do úst. O chvíľu sa objavila sanitka. Úloha bola splnená. Demonštrácia sa úspešne skončila – „mŕtvym študentom“.
Organizátori tragickej etudy študentskej demonštrácie predpokladali, že rozvíria hladinu nespokojnosti, ale že sa búrka premení na uragán, ktorý touto chvíľou zmetie totalitný režim, neočakávali. Oficiálnym správam, vyvracajúcim dezinformáciu, nik neveril. Na námestia sa začali valiť davy rozhorčených demonštrantov. Správa o smrti študenta ich rozrušila, zaktivizovala k odporu proti totalitnému režimu. Na druhý deň na námestia prišlo desaťtisíce občanov. Na tretí deň státisíce... Prevrat sa začal podľa scenára ŠtB, ale skončil sa podľa vôle občanov. Státisíce, možno milióny občanov na námestiach zaštrngalo kľúčikmi a zakričalo vládnej garnitúre:
– Dosť bolo sľubov o šťastnej budúcnosti . Choďte do pekla!
Pôvodné zámery organizátorov vyvolať nespokojnosť proti Jakešovi sa rozšírili i o požiadavky na odstránenie vedúcej úlohy KSČ a nástup demokratickej spoločnosti.
Keď som sa spýtal generála Lorenca, či Štátna bezpečnosť neuvažovala zasiahnuť proti demonštrantom na námestiach, na ktorých volali po odchode komunistov z vlády, smutne konštatoval:
– Hypotetická otázka. Ak na námestie vyjde dvadsať tisíc demonštrantov, neexistujú normálne bezpečnostné prostriedky, ako ich zastaviť. Okrem streľby. O takomto zásahu v spolupráci s armádou, políciou, Ľudovými milíciami sa neuvažovalo. Nik by si takýto zásah nevzal na zodpovednosť. Môj názor bol, že vzniknuté problémy i ďalšia existencia socializmu sa môžu riešiť iba politickými prostriedkami.
- PRAVDA ZBOHATLÍKOV
Moje presvedčenie, že štátna bezpečnosť mala prsty v novembrovom puči, nespochybnili ani spomienky generála Lorenca. Hoci sa za scenáristu ani režiséra udalostí oficiálne neprihlásil, je známe, že na sklonku 80. rokov s Hegenbartom vypracovali materiál, v ktorom kritizovali Ústredný výbor KSČ, že sa nehlási k moskovskej perestrojke a neaplikuje ju na naše pomery. Ešte za vlády Štrougala navrhoval, aby sa určili miesta, na ktorých sa povolia demonštrácie. Vypracoval plán zrušenia výjazdných doložiek a dovolí sa občanom cestovať do zahraničia. Odmietal alternatívu mocenského použitia silových prostriedkov. Vychádzal zo skúsenosti Poľska, kde stanné právo nič nevyriešilo. Prikázal nezasahovať proti demonštrantom po 17. novembri. Dal jasne najavo, že proti demonštráciám, na ktorých sa iba štrngalo kľúčikmi, prevolávali heslá a neohrozovali sa životy ani majetok, nemôže, nesmie zasiahnuť ŠtB. Problém si musia riešiť len politici. Patril medzi tých, ktorí chceli prehodnotiť rok 1968. V tomto roku bola podľa neho šanca dať i svetovému socializmu novú iskru.
Za scenáristu a režiséra akcie s „mŕtvym študentom“ sa nik nehlásil ani z radov víťazov, čo si sadli do vládnucich kresiel. Scenárista i režisér z porazenej strany mlčí možno aj preto, lebo nerátali, že do hry, v ktorej komparz tvorili iba študenti, vstúpi aj 14 miliónov občanov. Obrovský, neovládateľný komparz zmenil aj pôvodnú pointu scenára. Vymenila sa nielen stará vládna garnitúra za novú, ale aj starý režim za nový. Staré štruktúry a novozrodení a všakovako pozbieraní revolucionári to akceptovali. Inak by si desať dní po 17. novembri 1989 Ladislav Adamec, predstaviteľ komunistov, a Václav Havel, za demokratických revolucionárov, v Obecnom dome v Prahe srdečne nestískali ruky. Napochytre ustanovený hmkajúci vodca revolucionárov pozval predstaviteľa starých štruktúr Adamca na odpoludňajšiu manifestáciu na Letnú. Prišlo na ňu pol milióna občanov. Na tribúne vietor trepotal s heslom: Pravda víťazí! Manifestáciu moderoval disident kresťan, neskorší biskup Václav Malý. Rečnil chartista Havel, budúci prezident. Rečnil aj diskriminovaný a v čase demonštrácie zatknutý Dubček i reprezentant bývalej moci komunista Adamec. Dav akceptoval staré i nové mocenské štruktúry.
Ktorá pravda zvíťazila? Ktosi povedal, že pravda , keď ňou prestane byť, občas zvíťazí.
Za režiséra nežnej revolúcie sa stále nik oficiálne nehlási. Dôležité je, že komunisti pokojne odovzdali moc budúcim, akože demokratom. Svet nás za túto formu revolúcie náležite obdivuje.
Všetko nasvedčuje tomu, že režisérom pokojného, bezbolestného odovzdávania moci bol generál Lorenc. Vyhlásili to napokon aj poslední komunistickí predstavitelia Miloš Jakeš a Ladislav Adamec. Generál Lorenc stále mlčí. Na moju výzvu pred dvadsiatimi rokmi, aby napísal druhý diel Ministerstva strachu, povedal, že neskôr, keď bude vhodný čas, napíše. Doteraz nenapísal. V minulých dňoch počas aféry Gorila sa odhalilo, že aktívne pomáhal Pente v jej čudnom kšeftovaní, v ktorom dominovala korupcia. Možno v Pente robil preto, lebo o prácu, služby kybernetického špecialistu, autora šifrovacieho automatu, ktorý od roku 1973 využívali všetky krajiny Varšavskej zmluvy, a scenáristu pádu komunistického režimu v Československu narýchlo pozháňaní demokratickí vládcovia nemali záujem.
Upravené úryvky z knihy autora: (NE)ZAZUBADLENÝ REPORTÉR.