Uviedol Slovákov na výslnie dejín


rastic štvorecRASTIC – prvý slovenský štátnik európskeho formátu a kráľ Slovákov  

Milan S. ĎURICA

Po zmene režimu v roku 1990 redaktor ktoréhosi časopisu na Slovensku mi kládol otázky ankety, v rámci ktorej bolo aj: „Koho považujete za najvýznamnejšiu osobnosť stredovekých slovenských dejín?“ Na moju jednoznačnú odpoveď: „RASTICA,“ redaktor zostal udivený, ako keby bol počul prvý raz v živote toto meno, a opakoval otázku. Tak som mu povedal: „Vy ho asi voláte Rastislav.“ Ale ani potom nezdal sa mi byť presvedčený.

V tieto dni sa celé Slovensko rozhýbalo oslavnými podujatiami na počesť sv. Cyrila a Metoda, ktorým je venovaný celý jubilejný rok . Tisícové účasti Slovákov a Sloveniek počnúc v staroslávnej Nitre, kde sa tieto celoslovenské oslavy oficiálne otvorili za prítomnosti najvyšších štátnych aj cirkevných predstaviteľov, dokazujú živý záujem občanov.

Stovky spravodajských služieb nás o tom v médiách informovali. Objektívny pozorovateľ sa však nemohol ubrániť dojmu, že na hlavnú osobnosť tejto historickej udalosti si takmer nikto vážnejšie nespomenul. Historický fakt je, že nebyť kniežaťa Rastica, ktorý sídlil najmä na Devíne, nikdy by k nám neboli prišli naši vzácni národní a európski patróni Cyril a Metod.

            ■ REČ DOKUMENTOV

rasticTo sú iba dva veľmi výrečné príklady, ako sa vyučovali a doposiaľ vyučujú slovenské dejiny na Slovensku. Kto iba trocha ovoňal zachované stredoveké dokumenty, musel zistiť, že prvou slovenskou významnou politickou osobnosťou, ktorú jednoznačne dosvedčujú početné dokumenty, bol RASTIC (Rastislav), označovaný ako knieža, ale aj ako kráľ. Vládol starým Slovákom v rokoch 846 – 870. Ale v 31 z tých dokumentov je jeho meno pravidelne zaznamenávané ako RASTIC, iba výnimočne – sedem- alebo osemkrát – aj ako Rastislav. Je teda jasné, že on sám sa volal RASTIC a nie Rastislav. (O tých výnimkách, ktoré sa nachádzajú väčšinou v neskorších slovanských prameňoch, a to aj s „o“ v prvej slabike, Rostislav, doposiaľ nikto nespracoval náležitú štúdiu.) V novšej literatúre sa rozšírilo – alebo presnejšie bolo uvedené a rozšírené prakticky výlučne meno Rastislav, prípadne Rostislav. Malo to svoj nepriznaný dôvod. Kto mal záujem na tom, aby sa Slováci nepokladali v dejinách za národ, veľmi inteligentne využil fakt, že sa v dokumentoch nachádza aj forma Rastislav. Stačilo potom ešte trocha pozmeniť samohlásku „a“ v koreni slova tým, že za pôvodne „a“ sa tam vsunulo „o“ , aby sa z Rastislava stal Rostislav. Tým sa vymazal jazykovedný dôkaz o tom, že RASTIC – RASTISLAV bol Slovákom a nie iba Slovanom. Vo všetkých ostatných západných aj východných slovanských jazykoch totiž koreň tohto slova sa odvádza od slovesa „rosti“ . Iba v slovenskom jazyku a v jazykoch južných Slovanov má tento koreň samohlásku „a“ – rásť (rastiem, rastieš....), čo dokazuje, že knieža/kráľ Rastic, ktorý sídlil a vládol na vtedajšom Slovensku, nemohol mať žiaden iný slovanský pôvod ako slovenský.

Nuž a že si náš prvý kráľ Rastic zaslúži, aby sme ho pokladali za jednu z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, na to stačí, ak si uvedomíme, že v prvej časti druhej polovice 9. storočia, keď ešte v strednej Európe o Maďaroch nebolo ani chýru, ani slychu, keď ešte naši severní i západní susedia iba začínali prekonávať primitívne obdobie plurality vyššie neorganizovaných pohanských slovanských kmeňov, teda dobrých sto aj viac rokov pred nimi, starí Slováci, ktorých sídliská boli v priamom kontakte s južnými Slovenmi a Chorvátmi, už mali svoj vlastný a veľmi dobre organizovaný štát. Na jeho čele stál kráľ Rastic, ktorý musel disponovať nielen primeraným vzdelaním získaným asi v bavorských benediktínskych kláštoroch, ale aj štátnickou múdrosťou a značným bohatstvom a vojenskou silou. O tejto sile hovoria s obdivom aj franské pramene. O bohatstve Rasticovho štátneho útvaru svedčí už sám fakt, že si mohol dovoliť vyslať posolstvo až do

Ríma k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal učiteľov pravej viery, ktorí by ju ohlasovali jeho slovenskému ľudu v jeho vlastnom jazyku. A keď mu pápež nemohol vyhovieť, lebo takých učiteľov Ríme nemal a cirkev už mala určité problémy s Bulharmi, o krátky čas Rastic vypravil podobné posolstvo až do Konštantinopolu k druhej najvyššej politickej autorite oných čias, ktorou bol cisár Michal III. Tento jeho žiadosti rád vyhovel a poslal mu svojho dvorného filozofa Konštantína s jeho právnicky vzdelaným a v štátnej správe skúseným bratom Metodom.

OPRAVDIVÝ VLADÁR

Tieto dokumentované fakty dokazujú, že kráľ Rastic sa cítil opravdivým vladárom, ktorý udržiaval normálne medzinárodné styky tak s Franskou ríšou, ako aj s najvyššou nielen duchovnou, ale aj svetskou mocnosťou Pápežského stolca, ba dokonca aj s byzantským cisárom v ďalekom Konštantinopole. Veď každé takéto posolstvo vyslané ku stovky kilometrov vzdialeným mocnárom vyžadovalo náročné prípravy, výber kompetentných vyslancov, znalých latinský a grécky jazyk, ale aj diplomatické zvyklosti, podobne aj množstvo vzácnych darov a vojenský sprievod na ich zabezpečenie. Išlo o vybavenie sprievodu niekoľko sto osobami, a to na čas viac mesiacov. Tým všetkým musel Rastic hojne disponovať, ináč by nemohol dúfať, že jeho posolstvo bude prijaté na pápežskom dvore v Ríme alebo na byzantskom cisárskom dvore v Konštantinopole. Bol to teda on, ktorý uviedol Slovákov do európskych dejín takým úspešným vojenským odporom proti tlaku Franskej ríše, ktorej vojenské sily nedokázali vydobyť jeho „nevýslovnú pevnosť Devín“ či „nedobytný hrad Devín“. Vynikal však aj diplomatickým rozhľadom, ktorý ho priviedol k vyžiadaniu učiteľov kresťanskej viery, ktorí by jeho ľud vyučovali v jeho vlastnom jazyku. Príchod apoštolov Konštantína-Cyrila a Metoda medzi starých Slovákov bol takým dôležitým historickým činom Rastica, že pravoslávna cirkev ho neváhala vyhlásiť za svätého s titulmi „mučeník, moravské knieža, rovný apoštolom“.

MONUMET NA DEVÍNE

Z historického hľadiska – teda bez pochybnosti možno tvrdiť, že kráľ Rastic je prvým slovenským štátnikom európskeho formátu, je skutočným zakladateľom slovenskej národnej a kresťanskej identity a následne aj z nej vyplývajúcich práv na jazykovú a kultúrnu osobitnosť, ako aj na štátnu samostatnosť. Bez Rastica sotva by sme dnes boli Slovákmi. Ibaže vo vede a v kultúre na Slovensku ešte asi dlho potrvá, kým sa emancipujeme z pseudovedeckých mýtov, ktoré o nás cudzí vymysleli a nám naočkovali.

A ak naši politickí činitelia konečne uvažujú aj o náležitých prejavoch úcty voči našimhistorickým osobnostiam dôstojnými pomníkmi na historických miestach, tak by mali rezervovať pre mohutný pomník Rasticovi práve jeho nepochybne dokumentované sídlo – nedobytný hrad Devín. Podobne by mal zdobiť Nitru na Zobore primeraný jazdecký pomník najvýznamnejšieho slovenského bojovníka kráľa Svätopluka I. Veľkého, ktorý nielen úspešne zadržal „Drang nach Osten“ franských kráľov a cisárov, ale svojimi výbojmi po prvý (a posledný) raz zjednotil pod svojou mocou veľkú časť slovanských obyvateľov Strednej Európy od Lužického Srbska až po dnešný Belehrad a od strednej Visly po rieku Drávu.