Ladislav DEÁK - Človek, ktorému Slovensko veľa dlhuje, SNN 49


- „Ako pekne hovoríte po slovensky,“ usilujem sa vystrúhať poklonu spolubesedníčke.

- „Ta ňeznam, aľe kedz budzem hutoric po našim, tak ňebudzece nič rozumec.“ Po našom, to je po zemplínsky. Päťdesiatnička Monika je zo zemplínskej obce Markovce. Je to obec, kde sa narodil Ladislav Deák. Obec ani vtedy v čase jeho narodenia v roku 1931 nemala a ani teraz nemá viac ako slabú tisícku duší.

 

●●●

„Pamätám si ho z rozprávania starých rodičov, spomínam si, ako o ňom hovorili stará mať. Spomínala ešte aj tie časy, keď sa vtedy chodilo na roľu zemiaky okopávať motykou a s pasom. My sme ešte boli Slovensko, ale v chotári už bola hranica a susedné obce Oborín, Malé a Veľké Reškovce, to už bolo horthyovské Maďarsko.“ „Viete, to bolo po jeseni v roku 1938 (po viedenskej arbitráži), tam bola hranica, ktorú poznám len z rozprávania. Ale tuším aj teraz by ju niektorí znovu chceli mať,“ povzdychne si rodáčka a dodnes obyvateľka obce Markovce. A dodáva: „Lenže teraz je tu inak, my rímskokatolíci síce stále chodíme do Malčíc ako naši rodičia a starí rodičia, my tu nemáme kostol, ale gréckokatolíkov je tu už teraz menšina. V obci sú teraz dva kostoly. Voľakedy tu bol len jeden chrám – gréckokatolícky - svätého Petra a svätého Pavla. Mal vežu, a ako sa v dedine vravievalo: Do cerkvi še chodzilo zvoňic, dzvoňík búrku zaháňal. Zvonilo sa, aby búrka, krupobitie nepostihlo role. Toľko tiahlí majú zvony, že sa v náhlivosti do nich onen dzvoník až zaplietol, a tam aj do nich zapletený umrel, ale kedy to bolo, neviem,“ hovorí rodáčka Monika Ondová. Pán farár Jozef Lukáč, takisto rodák zo Zemplína: „Faru som opustil pred vyše piatimi rokmi, našich veriacich je tam málo, tvrdí sa, že sto, ale na liturgiu mi prídu tak tridsiati. Fara predtým slúžila ľuďom, a teraz je tam obecný úrad, zasa len slúži ľuďom,“ dodáva duchovný s uspokojením. „Kroniky a matriky nemáme, všetko je len od roku 1994, keď nám pravoslávni chrám, vlastne jeho holé múry vrátili a postavili si pre svojich veriacich vlastný, svoj. Všetko pobrali, my nemáme nijakých písomností, zápisov o našich veriacich či našich kňazoch, keď tam starších ľudí posielam, spýtajte sa, kde sú vaše mená v matrikách zapísané, tvrdia, že nič nemajú... nemáme, nevieme nič ani o otcovi pána Deáka, ktorý tu bol, ako vravíte, gréckokatolíckym duchovným a ani to, kde a ako ho internovali v päťdesiatych rokoch,“ odpovedá farár Lukáč na moje otázky. Viete, ja už mám totiž faru v Petrikovciach, do Markoviec chodím len liturgiu slúžiť, je to už len naša filiálka, patrí mi to do farnosti. Aj nám už hovoria pán farár, iba od starších počujem oslovenie pop, idzem do popa,“ dodáva farár Lukáč.

●●●

Od živých sa teda nedozviem nič – veď keď tu Lacov otec bol za popa, keď tu mal faru, ktorá je dnes obecným úradom, teda keď sa tu Laco narodil, to bolo dávno – v januári 1931. Tuhá zima, kreščenské mrazy, trinásteho januára... nikdy som sa Laca nespytoval, vlastne podľa akého kalendára vtedy gréckokatolíci svätili, keďže oproti „nášmu“ je posun o trinásť dní, teda Laco sa narodil, ako sa dnes ešte zvykne hovorievať 13. januáru – na Starý Nový rok... Cerkev postavená v roku 1816 prežila všetko, veža, v ktorej sa odohrala zvonárova dráma, bola oveľa novšia, vystavali ju v roku 1925 – cerkev, fara, ľudia prežili dramatické zmeny, cerkev a pobožnosti prestáli aj vojnové časy, až prišli pre gréckokatolíkov roky päťdesiate, Lacov otec odchádzajúci pod eskortou do internačného tábora, cerkev pripadla pravoslávnym... treba sa vracať tak ďaleko? Treba. Lebo to všetko sú útržky atmosféry doby. Stačia však na to, aby sme si predstavili, v akom prostredí a v akých časoch vyrastal, keď sa menilo doslova, do písmena všetko – hranice, práve tak ako ľudia, pomery medzi napätím, konfliktom, vojnou, mätežou a zabíjaním, a to všetko v Európe, vo svete, ktorý dramaticky menil všetko – osobný svet človeka, ako aj svet, v ktorom žil a nemohol sa nijako postaviť obrovským zmenám všetkého naokolo....

Teraz Laco, ktorému stále dlhujem veľa, nielen fľašu červeného, ktorú som mu sľuboval po naozaj poslednom rozhovore pre SNN, opustil tento svet. Keď si pripomenieme pomery vtedy a teraz, udalosti, ktoré musel ako dieťa a mladý človek prežiť, môžeme si položiť otázku: ako to formovalo človeka, ktorý sa ako mladý, ako hovorí historik Anton Hrnko „zhodou nepriaznivých okolností dostal do maďarizačného mlynčeka“? „Doktor Deák bol stelesnením odbornosti a ľudskosti zároveň, mimoriadne skromný a pokorný človek, ochotný kedykoľvek pomôcť a zároveň človek, ktorý po vedeckej a publikačnej stránke nastavil na Slovensku latku veľmi vysoko. A navyše, čo je dnes už zriedkavé, mal jednoznačne slovenskú orientáciu. Medzi historikmi, podobne ako medzi právnikmi, politológmi či inými vedcami sú rôzne prúdy a rôzne výklady, neraz sa stáva, že autori účelovo zamlčujú tých s inými názormi, hodnoteniami. Deák však rozhodne patrí k tej hŕstke autorov, ktorých práce sú akceptované všeobecne a hoci nie s radosťou aj u jeho odporcov. Práve v dnešnej dobe, ktorá uprednostňuje všetko iné, len nie to slovenské, v dobe, v ktorej je protislovenský postoj prejavom modernosti, priam zárukou úspešnosti, by bol potrebný jeho hlas, jeho rada, usmernenie, kritika. Vďaka Bohu, že sa dožil požehnaného veku – 80 rokov, a za ten čas mnohé stihol. Ba čo viac, stihol odovzdať svoje poznatky i svoje vedecké, ľudské, národné krédo aj príslušníkom mladšej generácie. Som presvedčený, že doktor Deák, ktorému Slovensko veľa dlhuje, bude naďalej pôsobiť práve prostredníctvom svojho diela,“ povedal pri poslednej rozlúčke M. Lacko z Ústavu pamäti národa.

●●●

Podľa predstaviteľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied V. Bystrického „opustil nás vedec, historik, publicista, ktorý na vysokej profesionálnej úrovni vyoral brázdu poznania všeobecných dejín 20. storočia v slovenskej historiografii. Schopnosť doktora Deáka vidieť a hodnotiť slovenské dejiny a vývoj politických a diplomatických vzťahov v strednej Európe zbavovala našu historiografiu provincionálneho videnia minulosti, svoje názory formuloval na pomerne rozsiahlej znalosti archívnych dokumentov. Jeho znalosť diplomatických pomerov v Európe, Slovenska v kontexte politických postupov Maďarska a Poľska, práce z dejín diplomatických vzťahov na kontinente a v Európe zvlášť, vysoká vedecká kvalita – to všetko mu otváralo cestu do zahraničných periodík na prezentovanie nášho chápania a interpretácií. Integrálnou súčasťou tohto významného slovenského historika bolo, že dokázal vstať po tom, ako sa ho snažila neprajná politická moc položiť na kolená“. Pani Anna Sulanová, predstaviteľka Matice slovenskej v Bratislave, sa s doktorom Deákom bližšie zoznámila v roku 2001 pri príprave konferencie Gordické uzly slovensko-maďarských vzťahov a ich spolupráca pokračovala pri aktivitách týkajúcich sa zákona Maďarskej republiky o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch. Hovorí: „Bol pre mňa veľkou autoritou, bol výnimočný, čestný, čistý, statočný, zásadový, vysoko morálny a láskavý človek, a pritom spoločensky veľmi príjemný, vtipný a žoviálny spoločník. Mal vysoký morálny kredit, modla súčasnej doby – mamon, peniaze – ho nedokázali odlákať, všetky svoje poznatky, schopnosti a výsledky celoživotnej vedeckej práce dal do služby pre slovenský národ. Mimoriadne úsilie vynaložil na budovanie dobrých susedských vzťahov, predovšetkým s našimi južnými susedmi, avšak vzťahov vyvážených, založených na vzájomnom poznaní a rešpektovaní historicky objektívnej pravdy o našom spolužití a smerovaní k svojbytnosti a suverenite slovenského národa. Vždy pracoval s overenými historickými faktami, dôsledne zaradenými do kontextu konkrétnych historických súvislostí.“ Doktor Ladislav Deák bol členom HO MS od jeho vzniku. Matica slovenská stratila autora, ktorému vydala v roku 2002/2003 kľúčové slovenské dielo o Viedenskej arbitráži - dielo, ktoré dovtedy v historiografii absentovalo. Viedenská arbitráž pritom v roku 1938 pri súčinnosti fašistického Talianska a nacistického Nemecka pripravila slovenskú časť vtedajšieho Česko-Slovenska o viac ako štvrtinu územia a aj o Podkarpatskú Rus na úkor vtedajšieho horthyovského Maďarska. Anton Hrnko z Historického ústavu Matice slovenskej: „Monografické práce doktora Deáka, či sa už zaoberali všeobecnými problémami dejín Balkánu a strednej Európy alebo slovensko-maďarských vzťahov, patria k tomu najlepšiemu, čo slovenská historiografia dokázala ponúknuť našej verejnosti i širšiemu európskemu a svetovému publiku. Nikto, kto sa bude v budúcnosti zaoberať uvedenými problémami, nebude môcť tieto práce opomenúť. Najmä niekoľkozväzkové pramene k dejinám Viedenskej arbitráže v roku 1938 treba priradiť k najvýznamnejším počinom slovenskej historickej vedy v poslednom období. Celé vedecké dielo doktora Deáka bolo, je a bude naďalej nanajvýš aktuálne, pretože tieto vzťahy sú kľúčové pre slovenskú súčasnosť a budúcnosť. Bez poznania ich histórie nemožno formulovať ani správnu politiku aktuálneho riešenia a rozvoja. Neprítomnosť doktora Deáka v oblasti poznania maďarskej politiky vo vzťahu k Slovákom a Slovensku vytvára slovenskou historickou vedou ťažko zaplniteľnú medzeru. Doktor Deák stál za všetkými aktivitami, ktoré upevňovali slovenské národné a historické povedomie a viedli k naplneniu slovenskej štátnej suverenity v roku 1993. Trápila ho rozdrobenosť slovenského politického života a neochota nových slovenských politických elít poučiť sa z minulosti a nadväzovať na pozitívne slovenské politické tradície. Popri vedeckej práci vykonal aj nemálo osvetovej práce, po zásluhe bol odmenený Maticou slovenskou a za prínos v oblasti výskumu slovenských dejín Historickým odborom Matice slovenskej Cenou Daniela Rapanta.“

Autor ďakuje najmä A. Sulanovej, V. Bystrickému, A. Hrnkovi a M. Lackovi z Bratislavy, ale aj J. Lukáčovi z Petrikoviec a M. Ondovej z Markoviec. Bez ich vyjadrení by tento text nemohol vzniknúť.


Dušan D. KERNÝ – Foto: Ladislav LESAY