Gorazd ZVONICKÝ - Aj človek potrebuje ľahké krídla


Zvonický gorazd - štvorecKňaz a kazateľ Gorazd Zvonický – veľký človek – duchovný syn dona Bosca a básnik

Aj človek potrebuje ľahké krídla

Ján KOŠIAR – Foto: TV LUX, profis.sk

Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šandor, bol jedným z prvých kňazov, ktorých som mal tú česť spoznať hneď po mojom príchode do Ríma v júli v roku 1983. Od prvej chvíle sme sa stali priateľmi napriek viac ako generačnému vekovému rozdielu. Rád som chodil k nemu na svätú spoveď; vždy ma vedel povzbudiť. Jeho najvzácnejšia rada, ktorú do smrti nezabudnem, znela: „Janču, nič sa neboj. Nič si z toho nerob... Keď ťa chvália, zamysli sa nad sebou, lebo to často nie je úprimné, keď o tebe zle hovoria, pusti to druhým uchom von a vedz, že blesky bijú do vysokých stromov, pozri sa na mňa, napríklad takej kosodrevine sa nikdy úder blesku neujde.“

Môžem povedať, že bol aj mojím prvým učiteľom taliančiny. Totiž okrem buon giorno (dobrý deň) a Sia lodato Gesú Cristo (Pochválený buď Ježiš Kristus!) som po taliansky nevedel nič. Neviem veru už od koho, ale až v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa stal v Ríme mojím domovom, som dostal prvú Učebnicu taliančiny pre samoukov.

„Keď toto prejdeš, urobíš všetky cvičenia, tak to sa ti stane dobrým základom.“ A dodal: „Napíš si a nauč sa ako prvé základné modlitby (Padre nostro, Ave Maria a Gloria – Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Otcu) a tu vezmi si, čítaj po taliansky Nový zákon, to sú známe texty, a tak taliančinu rýchle zvládneš.“ K tomu ešte prišla svätá omša v taliančine, ktorá bola pre verejnosť z okolia ústavu každú nedeľu, a išlo to.

S otcom Andrejom sme samozrejme preberali okrem taliančiny aj históriu a politiku. Ako sa stal saleziánom, kňazom, ako ušiel cez hranice atď. Časť svojho života prežil v Argentíne, a tak bol medzi sloven­skou emigráciou na Západe známy nielen v Európe, ale aj na druhej strane Atlantiku.

K tej politike. Tá mala – ako všade medzi ľuďmi – v rozhovoroch dôležité miesto. Slovenskí katolíci ešte v roku 1952 začali vydávať časopis Hlasy z Ríma, neskôr (od roku 1978) Slovenské hlasy z Ríma. Myšlienku priniesol a uskutočnil Mons. Anton Botek (1911 – 1992), tiež utečenec zo Slovenska. (Pozn. autora: Tento doma i v cudzine veľmi aktívny a známy katolícky kňaz bol dušou Katolíckej akcie, riaditeľom Ústrednej katolíckej kan­celárie a šéfredaktorom Katolíckych novín. Na Západ ušiel v tom istom roku (1951) ako Gorazd Zvonický a ich spolupráca sa úspešne mohla rozvíjať. Najväčšie Botekovo dielo je jeho preklad celého Svätého písma (Jeruzalemská Biblia); vyšiel na Slovensku až po roku 2000. Hlasy z Ríma Mons. Botek ako šéfredaktor viedol v rokoch 1952-1955 a 1975-1976. V roku 1998 Slovenské hlasy z Ríma ako časopis slovenských katolíkov žiaľ zanikli.)

HLASY Z RÍMA

Ako obyvateľ Slovenského ústavu som mal k dispozícii nielen všetky knihy, ktoré Ústav od svojho založenia v roku 1963 vydal (staršie boli v knižnici), ale práve aj spomínaný časopis Slovenské hlasy z Ríma. Mal som tú česť ho aj vkladať do obálok, lepiť známky a dávať na ne adresy. A teraz príde na scénu môj priateľ Gorazd Zvonický. Na poslednej strane každého čísla bol jeho článok. Určite som nebol a nie som sám, čo čítavam noviny a časopisy práve od posledných strán. V prípade Slovenských hlasov z Ríma (a dostával som ich ako seminarista i ako kňaz prakticky až do konca ich existencie) sme boli takí viacerí. Pri všetkých vzácnych informáciách i ostatných článkoch, ktoré čitateľ v nich našiel, musím povedať, že tieto články Gorazda Zvonického rozhodne patrili medzi moje obľúbené.

Od Gorazda Zvonického som sa napríklad dozvedel, odkiaľ pochádza táto rusko-sovietska maxima: Техника большая, культуры нет. (Technika skvelá, ale kultúra žiadna). Gorazdova esej Kultúry niet sa začína takto: „Cudzí komandír vošiel do bratislavskej veľkopredaj­ne. Nabral, čo sa mu zažiadalo, a teraz chce platiť. Siahne za puzdrom vzadu a puzdra niet. Ktosi mu ho v stisku odrezal a nechal mu iba cez plece prevesené remienky. Vojenská mapa, zápisník a peniaze, všetko fuč! Vtedy konštatoval: Technika je tu väčšia, ale kultúry niet.“ A poučenie Gorazda Zvonického? „Kto chce mať širší pojem o kultúre, nech konzultuje nejakú encyklopédiu... Aj v Ateistickom slovníku sa dočítate, že kultúra súvisí s náboženstvom, ba že od neho priam závisí. Teda komandír mal pravdu, ak svoj prípad domyslel do dôsledkov.“ (Pozn. autora: Gorazd Zvonický, Keď mlčať nie je zlato. Unitas et pax, Rím 1988, s. 287.)

Keďže posledná Zvonického esej z tejto série mala názov Našiel som bodku, rozmýšľal som, či nebolo možné vydať tieto síce krátke, ale veľmi poučné úvahy knižne. Núkala sa na to aj príležitosť: Koncom júna 1988 mal Gorazd Zvonický 75 rokov. U otca biskupa Pavla Hnilicu, s ktorým som bol tiež blízky priateľ a spolupracovník, som našiel porozumenie a poprosil som ho, aby ku knihe napísal úvod.

Zvonický goraz„Eseje Gorazda Zvonického zozbierané v tejto knižke (Keď mlčať nie je zlato) boli po niekoľko rokov pravidelne publikované na poslednej strane časopisu Slovenské hlasy z Ríma. Predstavujú však len zlomok bohatej literárnej tvorby tohto veľkého človeka, pretože Gorazd Zvonický (vlastným menom Andrej Šandor, SDB) je v prvom rade človek, kňaz, duchovný otec, kazateľ. Tí, ktorí ho osobne poznajú, mi určite dajú za pravdu. Ľudská veľkosť spočíva totiž v tom, nakoľko sme schopní potlačiť vlastné ja a koľko priestoru necháme Kristovi – pravému Bohu a pravému človekovi – aby žil v nás. V spojení s Pánom Ježišom, ktorému náš básnik podľa vzoru sv. Jána Boska zasvätil svoj život, je i prameň jeho literárnej tvorby.

V týchto esejach čitateľ nachádza jednoduchým spôsobom vyjadrené hlboké myšlienky. Autor v nich nastavuje zrkadlo nielen dnešnej spoločnosti (zvlášť za železnou oponou), ale i každému z nás. Aktuálnosť a živosť Gorazdovho pera boli iste dôvodom, prečo mnohí čitatelia Hlasov z Ríma ich čítavali od poslednej strany. Vydaním tohto súboru chcem pripomenúť stálu platnosť a poučnosť myšlienok vyjadrených v týchto úvahách. Knižka vychádza pri príležitosti sedemdesiatych piatych narodenín a štyridsiateho výročia kňazstva nášho drahého Gorazda, ktoré oslávi 29. júna tohto roku. Do ďalších rokov života nášmu jubilantovi prajeme hojnosť Božieho požehnania a tvorivých síl. Ad multos annos!

† Pavol Hnilica, SJ, Rím, 25. marca 1988, Slávnosť Zvestovania Pána

(Pozn. autora: Gorazd Zvonický, cit. dielo, s. 5-6. Z druhého vydania (Matica slovenská 2006) tento úvod „vypadol“.

ZLATO SLOV

K druhému vydaniu tejto knihy saleziánski spolubratia napísali: „Mlčať je zlato, hovorí stará múdrosť. V živote sú však chvíle, keď mlčať nemožno. Gorazd Zvonický vždy vedel, kedy mlčať a kedy nie. V dobrom zdraví sa dožíva osemdesiatky a my mu prajeme do ďalších rokov veľa Božej milosti a plnosť tvorivých síl.“ Autor sa druhého vydania, ktoré vyšlo v Matici slovenskej v roku 2006, už nedožil.

Moje priateľstvo z Gorazdom Zvonickým bolo ozaj veľké a úprimné a bola pre mňa veľká česť, že na mojej prvej svätej omši 21. júna 1987 v kaplnke Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda stál po mojej pravici a viedol ma. Bol mojím manuduktorom.

Don Gorazd prijal aj moje pozvanie byť primičným kazateľom v Kostole sv. Štefana v Mníchove, kde ma pozval don Anton Hlinka, SDB. Svätá omša sa odtiaľ vysielala každú nedeľu na vlnách rozhlasu Slobodná Európa. Bolo to v nedeľu 5. júla 1987 a popoludní v ten istý deň don Gorazd kázal aj na mojej prvej svätej omši v nemčine vo Farnosti sv. Brata Klausa vo Waldperlachu na predmestí Mníchova. Myslím, že odtiaľ išiel do Mannheimu, kde chodieval v lete zastupovať spolubrata a priateľa dona Cyrila Búrana, SDB, ktorý tam bol slovenským misionárom. Stretli sme sa aj tam. Z Ríma do Nemecka chodieval zásadne vlakom. Vysvetlil mi prečo: „Vieš, z lietadla nič nevidíš, viacej zaplatíš a cestuješ kratšie. Z vlaku, pokiaľ nejdeš v noci, vidíš krajinu, stojí to menej a dlhšie sa vezieš.“

Po novembri 1989 don Gorazd navštívil konečne aj rodné Slovensko – Močarany, Michalovce, Šaštín i Bratislavu. Mal som tú česť byť na slávnostnej svätej omši, ktorú don Gorazd celebroval v Petržalke v Kostole Povýšenia Svätého Kríža na turíčny pondelok 8. júna 1992.

Po návrate do Talianska mi vtedy 27. augusta napísal: „Srdečný a nefalšovaný pozdrav v Pánovi, ktorý je pravda a svetlo. Želám Ti z celého srdca veľa úspechov v Tvojej bohumilej práci, v službe Bohu a národu.

V obálke nájdeš bankovku (20 USD). Je to predplatné na Katolícke noviny, ktoré by som si želal na novej adrese: Via San Lorenzo 12, 00010 Lanuvio (Roma). Telefón mám 06/9375009. Vieš, tam budem viac odrezaný od slovenského prostredia, s ktorým nechcem oslabiť svoje vzťahy. Neskôr pošlem viac, nateraz iba toľko. Ak sa Ti ujde zlomok času, môžeš mi dať nakrátko vedieť, čo som dlžný na rok, na dva atď. Dokiaľ ma tu Pán ešte udrží.

V Lanuviu je noviciát, kde sa budem venovať mládeži, už takej zrelšej, od osemnásteho do dvadsiateho roku. A bude ich dvadsaťpäť. Nateraz v letnej horúčave sa balím a pálim zbytočnosti, lebo človek potrebuje mať ľahké „krídla“....

Už som dostal toľko všelijakých správ o mojom pobyte na Slovensku. Ale sú to samé chvály. Pravda, tie potešia. Ale ak máš aj niečo nepriaznivé, napíš mi úprimne: nepriaznivé správy človeka poučia, a to je veľmi dôležité. Teda: po ôsmom septembri už budem na novej adrese. Zaznač si ju.

Andrej.“

Do listu mi priložil aj báseň, ktovie, či nebola posledná z jeho pera i z básnického, šľachetného a kňazského srdca.


Odídem

 Odídem. Nechám oleandre.

Dom potrebuje ozdobu.

A pichliače?... Tie v hrubej handre

s obradom vložím do hrobu.

 

Odídem. Mňa sem prilákala

pozva viac slúžiť domovu.

Ležala na ňom ťažká skala,

prežíval dobu hromovú.

 

Vtedy som horel ako vatra.

Teraz tliem ako pahreba.

V nej po iskre ktos’ márne šmátra.

Odídem. Už ma netreba.

 

Odídem. Ostať nieto chuti.

Čosi sa mi tu spríkrilo.

Bože, ak sa tu niečo zrúti,

daj, aby aj mňa prikrylo!

 

Odídem. Nechám oleandre.

Dom potrebuje ozdobu.

A pichliače?... Tie v hrubej handre

s obradom vložím do hrobu.

 Rím 1992, Gorazd Zvonický

 

Ján KOŠIAR

Autor je magistrálny kaplán Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov.



Pridaj komentár