Horská záchranná služba má bohatú históriu, SNN 51-52


V slovenských pohoriach pomáhajú ľuďom zdatní profesionáli

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

specialni-batohy-stratus-pro-1Pohyb v horách bol odnepamäti spojený aj s nehodami. Nárast počtu turistov a záujem o spoznávanie slovenskej prírody bol impulzom na založenie Uhorského karpatského spolku, ktorý vznikol už v roku 1873. Organizačne podchytil horských vodcov a ujal sa aj starostlivosti o bezpečnosť a výkon záchrany v našich horách. Vodcovský poriadok z roku 1874 prenášal na vodcov zodpovednosť za bezpečnosť sprevádzaných osôb a povinnú účasť na záchranných akciách. V novembri 1913 vznikol Uhorský turistický zväz a pri ňom 28. decembra toho istého roku Tatranská dobrovoľná záchranná komisia. Systém horskej záchrany prevzali následnícke turistické spolky: v rokoch 1921 – 1938 Klub československých turistov, v rokoch 1938 – 1949 Klub slovenských turistov a lyžiarov.

„Po náročnej nočnej akcii v decembri v roku 1945 v žľabe Slavkovského štítu vyslovil verejne v rozhlase Ivan Bohuš po prvýkrát názor, že záchranné aktivity vo Vysokých Tatrách nemožno ďalej rozvíjať len amatérsky na dobrovoľnej báze a navrhol zriadiť profesionálne jadro Tatranskej horskej služby. Ani v ostatných horách na Slovensku vývoj horskej záchrany nespal, aj keď sa vyvíjal iným spôsobom. Pribúdajúce nešťastia v horských oblastiach a hlavne v Nízkych Tatrách vyvolali potrebu zriadiť organizovanú záchrannú službu,“ hovorí riaditeľ Horskej záchrannej služby Jozef Janiga.

Prvým veliteľom Horskej záchrannej služby v Nízkych Tatrách bol v roku 1943 predsedníctvom Klubu slovenských turistov a lyžiarov vymenovaný Ivan Bodický. Do roku 1953 záchrannú činnosť v Nízkych Tatrách vykonávali dobrovoľne členovia Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Na výkon záchrany už náhodní dobrovoľníci nestačili. Preto na jar 1950 vzniklo Veliteľstvo Horskej zdravotnej záchrannej služby pre Nízke Tatry so sídlom v Jasnej. Organizačne patrilo k podniku Riaditeľstvo pre cestovný ruch Bratislava. V decembri 1951 bola porada na Slovenskom úrade pre telesnú výchovu a šport s pracovníkmi Horskej zdravotnej záchrannej služby a Tatranskej horskej služby. Zaznel návrh na založenie samostatnej organizácie horských záchranárov.

Dobrovoľníci a profesionáli

V roku 1953 vznikla celoštátna organizácia pod názvom Horská služba s pôsobiskom vo Vysokých, Nízkych, v Západných Tatrách, v Malej a vo Veľkej Fatre a v Slovenskom raji. Rok 1953 sa tak stal prelomovým v organizačnom rozvoji záchrannej činnosti na celom Slovensku. V roku 1956 prešla celoslovenská Horská služba pod novovzniknutý Československý zväz telesnej výchovy. Od 1. januára 1957 bola Tatranská horská služba oddelená od Horskej služby a priradená k Správe TANAP-u. Horskú službu ČSSR (ktorej členom bola aj THS) prijali 22. júna 1968 za riadneho člena medzinárodnej organizácie IKAR na chate Monte Lino v talianskych Alpách. V roku 1990 po rozpade Československého zväzu telesnej výchovy a po vzniku Asociácie športových zväzov sa Horská služba Československého zväzu telesnej výchovy pretransformovala na občianske združenie Horská služba na Slovensku a zároveň bola v septembri dobrovoľná členská základňa na území Vysokých Tatier preradená od Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy pod Správu TANAP-u. V roku 1996 po nespokojnosti so začlenením pod Správu TANAP-u vznikla organizácia Dobrovoľný zbor Tatranskej horskej služby.

Po dlhodobých problémoch s financovaním Horskej služby na Slovensku a Tatranskej horskej služby, pri zmätočných kompetenciách s nejasným smerovaním horskej záchrany na Slovensku a popri integračných snahách vstupu Slovenska do Európskej únie sa v rokoch 2001 a 2002 začali rokovania medzi náčelníkmi Tatranskej horskej služby Ing. Jozefom Janigom a Horskej služby na Slovensku Milanom Sekelským. Súčasný riaditeľ HZS Jozef Janiga hovorí: „Po mnohých rokovaniach aj napriek nesúhlasu ministerstva pôdohospodárstva a ŠL TANAP-u ministerstvo vnútra podalo na jar 2002 vládny návrh zákona o Horskej záchrannej službe, ktorý 10. júla 2002 NR SR schválila ako zákon 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe s účinnosťou od januára 2003. Bolo to presne päťdesiat rokov od vzniku prvej celoštátnej organizácie postavenej na profesionálnych princípoch.“

Lavíny a psy

Na Slovensku sa intenzívnejšie problematikou lavínového nebezpečenstva začali zaoberať lesníci po roku 1924, keď lavína zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre zničila polovicu horskej osady Rybô a zabila 18 jej obyvateľov. Po druhej najväčšej lavínovej tragédii na Slovensku vo Vajskovskej doline na južných svahoch Nízkych Tatier sa pozorovaním vývoja podmienok na vznik lavín začali zaoberať viaceré skupiny odborníkov. Na Chopku vzniká prvá lavínová pozorovacia stanica pri meteorologickej stanici SHMÚ pod vedením Ing. D. Holého. Vo Vysokých Tatrách sa lavínami zaoberala Výskumná stanica TANAP-u. V roku 1968 po lavínovej katastrofe na Kubínskej holi padlo rozhodnutie o vybudovaní špecializovaného pracoviska na problematiku lavín pre celé Slovensko a vzniklo Stredisko lavínovej prevencie so sídlom v Jasnej.

Ak hovoríme o horských záchranároch, nesmieme zabudnúť na ich najväčšieho pomocníka. Prvé záznamy o použití psa pri vyhľadávaní obetí lavín na Slovensku sú zaznamenané pri lavínovom nešťastí pod Žiarskou hoľou v Nízkych Tatrách, keď obrovská lavína 8. marca 1956 zmietla drevený zrub lesných robotníkov. Zahynulo šestnásť lesníkov. Pri záchranných prácach okrem členov horskej služby spolupracovali aj policajti, vojaci, požiarnici a civilné obyvateľstvo. Pokusne bol nasadený aj poľovnícky pes. V rokoch 1958 –1959 boli vo Vysokých Tatrách prvé pokusy s výcvikom lavínového psa. V januári 1968 strhla lavína v blízkosti Chaty na Kubínskej holi 54 účastníkov lyžiarskeho výcviku. Z nich 6 zahynulo, 8 bolo ťažko ranených a viacerí ľahko. Po tomto nešťastí vznikol Kynologický klub horskej služby. Za vzor mu slúžila metodika alpských krajín, ktorá sa postupne prispôsobovala na naše podmienky. Do oblastí s výskytom lavín zakúpili psy plemena nemecký ovčiak a začalo sa so systematickým výcvikom.