Ivan KRASKO - Sila a slabosť mlčania


krasko  - štvorecPrečo Ivan Krasko nepísal toľko ako Pavol Országh Hviezdoslav

Sila a slabosť mlčania

Miloš FERKO – Foto: archív autora

Po štyridsiatke žeby bytie básnikom bolo nasilu? Vraveli o ňom: Povedal už všetko. Pochopiteľne, vykladači z kariet a za neho. Vždy viac než to, čo písal, ma zaujímalo, prečo písať prestal, čo nenapísal a čo by napísal, keby nie... List mŕtvemu. Umlčaný vojnou uprostred skladby Eli eli lama sabachtani. Vojak c. k. armády na východnom fronte vzdal sa slov. Neúčinné, nevládze niesť ich bezmocnosť. V horúčkovitej vízii raneného lyrického hrdinu necháva umrieť Krista zdeseného hrôzami vojny. Po druhýkrát a definitívne. Približne vtedy Wittgenstein v zákopoch si značil: O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať.

■ ZAČIATKY A CLIVOTA

Po jednotlivých básňach vychádza v Dennici v roku 1905 – 1906 cyklus pod názvom Lístok. Deväť textov. Pseudonym Janko Cigáň. Nostalgia, clivota tóniny odlišné od hviezdoslavovských. Škultétymu v Slovenských pohľadoch sa nepozdávali, Terézia Vansová bola prajnejšia. Krasko tieto diela posielal inkognito, redaktorku oslovoval ako neznámu osobu, aj keď ju spoznal prostredníctvom príbuzných Kováčovcov a známych Bodických. V archíve MS sa zachoval zlomok divadelnej hry Vansovej pod názvom Predvečer svadby u Bottov. V texte opisuje atmosféru pred uzavretím zväzku Jána Botta, štúrovského básnika.

Vzhľadom na vzťah Kraska ku generácii starších je dôležité podotknúť, že cyklus Lístok bol uverejnený počas redigovania periodika spomenutou dámou pred érou Františka Votrubu, ktorý v časopise poskytol priestor na publikovanie aj ďalším básnikom moderny, napríklad Ivanovi Gallovi či Vladimírovi Royovi. U Kraska nad konfrontáciou prevláda povedomie kontinuity so zachovaním originality a novosti.

krasko ján1Človeka po reči vtáka jak po perí/ pozná adresát môj, hľaď, len nech uverí/ žes neprišiel prosiť, iba pripomínať – predstavuje sa v titulnom texte súboru. A takto sa bude diať i čítať v dvoch knižne vydaných zbierkach Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). Plus štyri prózičky. Nasleduje koniec. Po vojne z pozostalosti zopár príležitostných veršov. Básnička Ruže a Rudkovi Brtáňovi k 1. VIII. 1936, venovaná autorovi monografie Poézia Ivana Krasku (1933) a jeho manželke, spísaná je v štýle školáckej dedikačnej klapancie. Dielko pod názvom Fantázia, ktoré vzniklo 13. 8. 1933 pri tisíc stom výročí posvätenia Pribinovho kostola v Nitre, tryská lomoziacim pátosom. Toto už nie je Krasko. Nevie či nechce?

Vo veršovanom venovaní reedície starších textov vpísanom do knihy Františkovi Votrubovi charakterizuje svoju tvorbu ako vzlyky nahej duše, vzlyky mladosti.

Učili ma, márne, obdivovať cudnosť, striedmosť a zdržanlivosť. Vedel, kedy prestať, a ovládal sa, ostal dokonalý. Mne však je skôr ľúto. Som nenásytný i za neho za cenu omylov a hriechov minulých a budúcich. Chcel by som ak nie chrlič, nuž aspoň fontánku...Verím, že ak by bol chcel naozaj, aj v neskoršom veku by našiel iné slová než tie, čo sú skôr paródiou talentu.

ZO ŠTÚROVSKEJ FAMÍLIE

Občianskym menom Ján Botto. Pseudonym v poézii, prinajmenšom slovenskej, nevyhnutný. Historik Július i menovec básnik boli vzdialenými príbuznými. Presnejšie autor Smrti Jánošíkovej bol treťostupňovým bratancom Kraskovej pramatky. Narodil sa v Lukovištiach, študoval postupne na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, nemeckom gymnáziu v Sibiu, rumunskom gymnáziu v Brašove, kde aj maturoval. Slovenské gymnáziá od roku 1875 až do vzniku ČSR neboli.

Po návrate z frontu prvej svetovej stáva sa Krasko poslancom a neskôr senátorom za agrárnu stranu. Vtedy už nepíše. Možno ak nastala sloboda, bolo naozaj dokonané, čo malo, neúprimné by bolo žiadať viac? Štyridsiatnik. Básnik umrel, nech žije politik. Tešiť nás má, že neumlčal ho nik. Sám sa utiahol. Dobrovoľne...

Pseudonym Ivan Krasko si nevymyslel sám. Dostal ho do daru na cestu ako posvätenie a povolenie na vstup do chrámu slovenskej literatúry od krstného otca debutovej zbierky Svetozára Hurbana Vajanského. Meno je zjemnením gesta „cigánskej výlučnosti“. Básnik ho prijal, napriek odlišnostiam v koncepcii k výraznejšiemu generačnému sporu nedošlo. Tvorca mal v danom momente záujem písať, redaktor zasa, napriek istým výhradám, uznával prínos. A usiloval sa i pochopiť.

Nie, nie nijaký vzdor či boj. Úcta, hoc aj s náznakom odstupu. Prejav vďaky. Oprávnenej. Za pochopenie z diaľky rokov. Vajanský pristupuje ku Kraskovým básňam citlivo možno i preto, že sa mu cez ne stelesňuje vlastné intímno obetované písaniu v mene národa. Vajanský sa Kraskom zviditeľní sám pred sebou ako tvorca impresií pozabúdaných v náznakoch v novele Letiace tiene a zadusených aktuálnosťou bojov za národ. A Krasko v texte s jasne odčitateľným titulom odkazuje starcovi:

 

Sv. H. V:

Básniku, človeče, Ty v pozdnom veku mladý!

Preto, že môžeš byť tvrdý jak modrá oceľ

a mäkký jak slovo matky,

preto, že vieš byť chladný jako pohľad Jehovu

a vrelý jako srdce panny,

preto že nie Si taký ako ja

a že chápeš toho, kto nie je taký ako Ty

preto, básniku, mám Ťa rád!

 

Pozor však. Botto – Cigáň sa síce stáva Kraskom, no Vajanského odporučenie na zmenu názvu debutu odmieta. Seba dovolí premenovať, knižku nie. Krstný otec chcel niečo zvučnejšie, čo by dielko predávalo, ako príklad dobrého titulu uviedol názov svojho knižného básnického debutu Tatry a more – ibaže takéto výrazné, krikľavé rozpätie výrazov sa Kraskovi priečilo, on už nechcel byť hlásnikom. A odmietol aj iné Vajanského návody k veršom. Žiadne korektúry. Vajanský neprikazoval. A pseudonym … nuž... V niečom som mu predsa musel povoliť – píše v jednom z listov českému básnikovi a priateľovi z čias pražských štúdií Otokarovi Březinovi... ktorýžto, vlastným menom Václav Jebavý, potrebu pseudonymu veľmi dobre chápal...

Pseudonym Ivan Krasko vybral Vajanský po porade s Jozefom Škultétym. Vážna vec. Vytvorenie nového básnika, pojmu pre slovenskú literatúru. Už meno samo osebe musí byť dielom. Kraskov sa volá obec susediaca s Lukovišťami. Žeby ten? Nie! Nože nenásytne vcíťme sa do zámerov básnika, tvorcu mágie mena.

Krasko je slovo znejúce ako zdrobnenina. Na prvý pohľad súvisí so slovenským slovom krása, kráska, krásočka, krasko. Zmena rodu sa neprieči naturelu. Krasko niekoľko próz publikoval, deväťdesiat rokov pred Macsovszkym, aj pod ženským pseudonymom. Vajanský premenovaním vystihuje intimizáciu a jemnosti, bez pesimizmu kričiaceho z titulu zbierky Noc a samota – Nox et solitudo. Vanie z nej smútok, osamelosť, temnota. Po rusky kraska znamená farbu, Vajanský ako rusofil možnože do vienka dáva aj tento lúč. No pozor, krása dala by sa i kresať. Kam leteli by iskry?

POKORA, NÁROČNOSŤ, LÁSKA

Vďaka baťkovi Vajanskému za meno i za všetko, lenže realita mení zámery. Technická stránka projektu tvorcu sklamala. Františkovi Votrubovi básnik o prvom vydaní debutu píše: „Moja knižočka sa ani mne nepáči.. Hlavne vadí papier. Je tenký a priehľadný...“

Jaj, aký náročný! K sebe i svetu.

Ani písmenko!

Už nikdy viac!

By to, čo jest

len do zlata zlatom vytepali.

Nepochváli ver...

ktos obíde roľu

hruška nezakvitne

bo: je nutno myslieť, neodvratne nutno!

Začína báseň v próze pod názvom Ja publikovaná v druhej zbierke Verše. A končí: Nie – iba chaos všetkého dusná neurčitosť... A to som ja – človek v XX. storočí...

ROMÁNIK S Ľ. G.

Báseň list slečne Ľ. G. sa nezachovala v rukopise, vyšla po prvýkrát v Slovenských pohľadoch XXVI 1906 na s. 557 – 558. Jej adresátkou je Ľudmila Groeblová, poetka pôvodom z Holíča, v tom čase študentka na filozofickej fakulte v Prahe. Priamo v texte diela sa náznak vzťahu odkláňa smerom do literárna, stopy k nezvŕšenému romániku vedú cez prózu Naši. /Ne/príbeh stroskotania vzťahu študenta techniky a poslucháčky filozofickej fakulty. Ľudmila zostala priateľkou a inšpirátorkou. Groeblová vo februárovom čísle Slovenských pohľadov publikovala štúdiu Timrava, jej novely, v ktorej prenikavo určuje osobitosť talentu prozaičky. Vznik textu bol podnietený aj rozhovormi o literatúre s Kraskom. Ten báseň využíva ako príležitosť vysloviť sa kriticky, v kontexte svojej tvorby neobvykle zoširoka, nie iba za seba:

 

My u korbeľa sme len chlapi

a pred Cigánom – za väz drapy –

zavýsknuť vieme. Pravda istá,

že nezatieni ani Pišta

nás v pohuľanke čo by z Debrecína,

no ruky pritknúť k práci – otázka je iná.

Krok držať s osvieteným svetom,

pachtiť sa trochu vyšším letom,

trudiť sa v plodnom vážnom potu,

šat haliť duše na žobrotu,

rozšíriť obzor svojho hľadu:

to nie je pre nás „Slova mladú“,

to „temperamentu“ nie značka,

hodí sa leda pre Čecháčka.

A starých, ktorí niečo znali,

je poriedku už húfec veľmi veľmi malý...

No nemyslite si, že ja sám som iný,

nie ja som tiež z tej istej hliny,

len pomiešaný s troškou piesku,

a preto cítim osteň toho stesku

Popri závane „bardstva“ Krasko sa aj práve gestom hnevu za, pre, na národ v básni hlási k úcte k tvorbe Hviezdoslava i k pozornému čítaniu Timravy. Tradícia pre neho nie je však príležitosťou na pochlebovanie a okiadzanie, ale nádejou na povzbudenie pamäti. Za neodpustiteľný hriech pokladá ZABÚDANIE na Timravu. Na krátkej ploche v podobe básne výstižne sprítomňuje neuralgické body slovenskej povahy – bujný temperament, podobnejší maďarskému než českému naturelu, bez veľkorysosti a rozhľadu, pochopiteľne, pretože neukotvený je nielen o to, čo nemáme, ale aj o to, čo by nám mohlo a malo patriť. Slovák zabúda rád a veľa. Nie však preto, aby sa rozveselil s uľahčením, ale zakvílil a zalkal nad tým, že nemá nič než pravdu a chuť sa sťažovať, aký je malý a sám.

PROZAIK A VEDEC

Tri zo štyroch próz publikoval Krasko pod ženským pseudonymom Bohdana J. Potokinová. Chronologicky prvú pod názvom Naši som už spomenul v súvislosti s Ľudmilou Groeblovou. Ďalšie dva texty pôvodne vyšli v Dennici pod názvom Sentimentálna príhoda I a II, v neskorších vydaniach autor zmenil tituly na Svadba a Almužna. Skôr portréty osôb než poviedky zaujmú atmosférou. V najrozsiahlejšej a najznámejšej, štvrtej, pod názvom List mŕtvemu, reálny motív smrti cigána Tóna na stavbe a pokusy oživiť ho elektrickými šokmi Krasko prelína so symbolicko-mystickou vrstvou čiastočne ovplyvnenou dobovými teóriami špiritizmu.

Po spomenutom odmlčaní v zrelšom veku predsa prejavil sa ako autor mimo beletrie. V roku 1937 v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti publikoval solídne materiálovo podloženú štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť, v Slovenských pohľadoch uverejnil článok pod názvom Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole na Kraskove. Spracoval rodokmeň rodiny Bottovcov, v rukopise zanechal Stručnú kroniku sedliackej rodiny Botto na Lukovištiach.

Pamäť je čas, ktorý hovorí: Netreba mnoho slov. Aj keď s nimi je poniektorým krajšie. Nuž prepáč nenásytným potomkom. Vezmem na záver slovo, ktoré si venoval Hviezdoslavovi po smrti: Nech zmĺkne trebárs naveky – reč jeho navždy zaznamenaná.



Pridaj komentár