Ján JAMNICKÝ- Nie nadarmo ho volali Divný Janko


JAMNICKÝ Jan - štvorecJán Jamnický bol najväčší mág slovenského divadla a kúzelník poézie

Nie nadarmo ho volali Divný Janko

Ján ČOMAJ – Foto: snd.sk, webumenia.sk

Slovenské divadelníctvo malo v polovici minulého storočia veľa osobností, ktoré umeleckým prednesom a škálou výrazových prostriedkov dosahovali špičku hereckého umenia vtedajšej Európy, napriek vojnou a potom režimom obmedzeným kontaktom so svetom. Profesor Ján Jamnický patril medzi najzaujímavejšie z nich. Mal totiž aj vlohy staviteľa divadelného diela, chápal hru ako komplexné umenie – od scény a kostýmov, po drobné gesto v hercovej replike. Pripomeňme si ho pri stopiatom výročí jeho narodenia, ktorých by sa dožil v tomto máji.

Mladá Češka Vilma Březinová sa ocitla po prvej svetovej vojne v Bratislave – otec, lodný inžinier, si na Dunaji našiel zamestnanie. Na gymnáziu sa spriatelila s Mašou Haľamovou a cez ňu s našou poéziou, s Darinkou Paulovičovou-Bakovou, budúcou prvou dámou slovenského folklóru, cez ňu si obľúbila slovenské pesničky a na Lekárskej fakulte sa zamilovala do spolužiaka Jána Jamnického. Mužný Oravec z Jasenovej, štíhly, vysoký, so štúrovskou briadkou a s hlasom, pri ktorom dievčatá padali do mdlôb.

Raz, keď praxovala v nemocnici, stretla režiséra Janka Borodáča. Zdôverila sa mu, že formalín jej nevonia a že by radšej šla k divadlu – tak sa z poslucháčky medicíny stala študentka dramatickej akadémie. Z jej memoárov Letá a zimy s Jánom Jamnickým sa človek dozvie, ako i jeho zlákala študovať herectvo. Láska vyprchala, manželstvo sa rozviedlo, ale divadlu zostali obaja verní do smrti. Vilma neuveriteľne dlho, osud jej totiž prial – možno si pamätáte, umrela len nedávno vo veku stojeden rokov. Ak je náhoda zvrchovaným pánom všetkého, tak v Jamnického prípade tou náhodou bolo stretnutie s Vilmou.

JAMNICKÝ Jamnicky Jan www.webumenia.sk

PERFEKCIONISTA

Keď sa Janko rozhodol pre herectvo, rodičia sa vzbúrili. Vnuk evanjelického farára z Vyšnej Boce a syn univerzitného profesora evanjelickej bohosloveckej fakulty – komediant a bez titulu! Nemal inú možnosť, len ísť študovať právo v nádeji, že pri ňom zvládne aj divadelnú akadémiu. Keby len to. Janko sa ešte naučil po francúzsky, rusky a nemecky, preklady mu pomohli vychodiť obe školy, len aby urobil zadosť rodičom. Bratislavské knihovníčky a antikvaristi poznali už zďaleka jeho štíhlu postavu a starý herec Štefan Figura mi pred rokmi rozprával, ako všetci neveriaco zízali, keď pri skúšaní novej hry ten holobriadok vedel všetko o autorovi, dobe, motívoch diela, o dovtedajších inscenáciách na svetových scénach, jednoducho perfekcionista!

Keď skončil školu, rodičia jemu a sestre Elene, vydanej za architekta Emila Belluša, kúpili záhradku na Hausbergu, kúsok od Hradu, kde sú teraz diplomatické byty, sieť krivolakých uličiek s rodinnými domami a vyzývavými vilami zbohatlíkov, aby mali v meste kúsok prírody. Kopec, kde vtáci koncertovali ako kdesi na Boci, sa mu stal domovom. Tu študoval svoje postavy. Prekladal hry z češtiny, ruštiny, nemčiny a francúzštiny. Kým iní sa túlali mestom a zapĺňali viechy v uličkách starej Bratislavy, na Kolibe, vo Vajnoroch, v Račišdorfe, on tu čítal poéziu, knihy o umení, literárne a divadelné časopisy z Viedne alebo so švagrom  Bellušom skicovali scény inscenácií. Ešte s jedným človekom sa tu spriatelil – s doktorom Vladimírom Sýkorom. Ten žil iba divadlom. Manželku si našiel medzi herečkami. Písal recenzie, z ktorých bolo cítiť lásku k divadlu a znalosť problematiky. Verejnosť ho poznala pod menom Juraj Valach. A onedlho aj pod menom Peter Zvon – keď v SND uviedol Jamnický jeho hru Tanec nad plačom. Jej symbolizmus nelákal hercov, naučených na jednoduché a priamočiare divadlo. Kým im ju nepriblížil Jamnický.  Potom patrila medzi udalosti, na ktoré sa chodili pozerať aj ľudia spoza hraníc. Iba autor hry sa premiéry nedožil. Zanechal po sebe len Tanec nad plačom a vdovu – Oľgu Sýkorovú, ktorá bola na javisku ešte celé desaťročia.    

ÚSPECH SA NEODPÚŠŤA

Ako režisér otvoril Jamnický vráta divadelnej avantgarde. Krátko po sebe išli jeho veľké inscenácie – Mizantrop, Keď jubilant plače, Viliam Tell, Rozbitý džbán, Tanec nad plačom, Zdravý nemocný, Messinská nevesta... Poslednú hru Jamnický režíroval, keď mal tridsaťšesť rokov. Neuveriteľné. Za sedem rokov dvadsaťtri veľkých inscenácií – a každá udalosť! A ešte stihol vytvoriť osemdesiatštyri postáv: Malcolma v Macbethovi, Svätoboja v Kráľovi Svätoplukovi, Kreona v Antigone...

Jeho úspech vyvolal toľko závisti, koľko sa vie zrodiť iba v divadle. V tých časoch stačilo pripomenúť, že je synom a vnukom farára... Pred rokmi mi jedna herečka rozprávala, ako ho po kaviarňach ohovárali pre jeho výmysly – na skúšku si doniesol skice, podľa ktorých rozmiestňoval rekvizity a hercov po javisku, akoby boli súčasťou rekvizít! Nepochopili, že Jamnický mal svoje priestorové videnie a  herca v priestore chápal ako objekt – až keď sa pohne a ozve, stáva sa subjektom deja. Ohovárali, osočovali – mimo divadla. Na javisku ani necekli. Tam vládlo Jamnického fluidum.

ODCHOD Z DIVADLA

Po vojne sa vyrojili aj vážnejšie obvinenia. Vraj kolaboroval, keď režíroval hry za prvej Slovenskej republiky. Nikto normálny také obvinenie nemohol vysloviť, napokon ani vtedy ho nemali v láske pre jeho protivojnové postoje. Bol však priveľmi zraniteľný, aby vedel obvinenia prehltnúť – naopak, vyvolávali v ňom stavy depresie, do ktorej upadal čoraz hlbšie. Až plesol v divadle dverami. SND stratilo z noci na ráno jednu z najoriginálnejších osobností. Rozišiel sa aj s Vilmou, no zakotvil v objatí inej ženy a v ovzduší iného sveta – vo filme. Ani tam však nenašiel rovnováhu. Režíroval dialógy vo filme Varúj...! a Biela tma, zahral si vo Varúj...!, Vlčích dierach a v Katke. To bolo všetko. Po februári 1948 ho režim nechcel. Stihol ešte založiť Vysokú školu múzických umení, chvíľu byť na nej profesorom – a v päťdesiatych rokoch akoby uťal: kádrové útoky, úpadok mysle, strata vitality, invalidný dôchodok.

JAMNICKÝ Jan www.snd.sk VEČERY S  KRISTINOVOU

Neopustila ho však láska k poézii (a zrejme tu bola aj potreba prilepšiť si k biednemu dôchodku): tu a tam sa jeho postava mihla, s Evou Kristinovou vytvorili nezabudnuteľnú dvojicu večerov poézie – privítalo ich veľa javísk po Slovensku. Raz sa aj zablýskalo: Divadlo poézie prinieslo pásmo slovenských balád O krvi – po rokoch je na javisku tá istá vysoká postava a ešte – dnes by sme povedali – na svojej parkete, v baladách. Výrazné oči, nešedivejúca briadka, jasná dikcia, dávno nepoznaná hudba viet, smutno-krásna farba hlasu...

Kto zažil niektoré z vystúpení Evy Kristinovej s Jánom Jamnickým alebo pásmo slovenských balád v Divadle poézie, má zážitok na celý život.

V polovici šesťdesiatych rokov, keď sa na celom umeleckom fronte začal prejavovať tlak   na demokratizáciu spoločnosti a aj v komunistickej strane, ktorá bola jedinou vládnucou silou, začali presvitať nové tendencie – najmä zásluhou Alexandra Dubčeka a ľudí v jeho okolí – spomenuli si divadelníci aj na Jamnického. Ten však žil svojím asketickým životom, vegetarián, abstinent, v spoločnosti ho takmer nevídali, občas si posťažoval na nejakú chorobu. Bolo však úplne jasné, že ak niekomu z ríše Tálie treba vrátiť česť, postavenie a možnosti, je to isto profesor Jamnický. Podarilo sa to. V roku 1968 sa dôstojne vracia do divadla.

SND malo dávnejšie v úmysle inscenovať Čechovovu hru Višňový sad a dalo si ju do plánu. Medzitým sa dovalia tanky a mladí búrliváci – Števo Kvietik, Ivan Rajniak, Ivan Mistrík, Anton Mrvečka (panebože, okrem Kvietika už všetci medzi nami chýbajú!) sa postavia proti: My Rusa hrať nebudeme! Márne ich presviedča režisér Tibor Rakovský, oni sú zaťato proti. Kto si na tie časy pamätá, pochopí. Okupácia tak otriasla mysľami ľudí, že ich zaslepila nenávisťou voči všetkému ruskému.

INŠTANCIA JAMNICKÝ

Vtedy režisér zavolal na pomoc najvyššiu autoritu mladých – pána profesora Jamnického. Jeho zásluhou vyhrala logika nad mládeneckou vášňou. Čechov na scéne národného divadla bol najlepšou odpoveďou našej prvej scény na okupáciu.

Pri najbližšej príležitosti, v máji 1970, udelil prezident ČSSR Ludvík Svoboda na návrh ÚV KSČ univ. prof. JUDr. Jánovi Jamnickému titul Národný umelec. Divadelníkov to potešilo. Iba laureát bol ako obarený. Na jednej strane ho dojalo, že spoločnosť naňho ani po tridsiatich rokoch nezabudla. Na druhej strane mal pocit kolaboranta. Navrával si, že si naňho spomenuli iba preto, že po okupácii presvedčil hercov, aby hrali Rusa. Hodiny a hodiny, v rozličných súvislostiach a podobách si húdol svoje: Znárodnili ma, lebo som presadil Rusa! Veď mi ten titul mali dať dakedy dávno, nie teraz! Taká hanba! Prstom na mňa budú ukazovať: Podlizoval sa Biľakovi, ten to navrhol! Nechcel pripustiť, že návrh dalo divadlo, keď bol ešte v Bratislave šéfom strany Dubček, teda v roku 1967, len dva roky trvalo, než to prešlo vtedajšími stupňami schvaľovania – a ešte muselo prejsť aspoň pol roka, kým nastala príležitosť, pri ktorej sa takéto pocty dávajú. Pôvodne mal titul dostať k svojej šesťdesiatke – oslavoval ju 20. mája 1968. Ktosi to vtedy zmaril, nedopátral som sa, ako sa to stalo. Vtedajší Zväz slovenských divadelných umelcov však trval na svojom návrhu a v roku 1969 ho znova pripomenul. A zrazu návrh prešiel. Jamnický mal však svoju verziu: Každý na mňa bude ukazovať, že som kolaborant!

DRÁMA NA SEDIELKU

Keď chodieval ako študent k dedovi na faru v Boci, stačilo vyjsť ráno na kopec a Tatry mal ako na dlani. Miloval ten pohľad a potom už celý život chodieval na ich končiare. Chatárov poznal po mene a miestni obyvatelia ho už zďaleka zdravili, keď sa vo vibramách, v horalských nohaviciach, vo vetrovke a s batohom na jednom pleci, ako chodievali tatranskí frajeri, zjavil medzi nimi. V máji v roku 1972 prišiel sem na liečenie, po dlhej chrípke mu zostali stopy na dýchacích cestách, lekári mu predpísali šesťtýždňovú liečbu. To boli časy, keď sa predpisovali takéto liečenia, dnes už ani tie sanatóriá nejestvujú; moderný Helios sčasti zrúcali, sčasti je vypitvaný a zo  starých liečebných domov Kriváň, Hviezdoslav a Jánošík je hotel Kempinski pre zazobaných.

Šesť týždňov v Tatrách utečie ako nič – a pánu profesorovi sa do Bratislavy nechcelo. Na zväze divadelných umelcov si vybavil, že mu dva týždne ešte doplatia. Potom volal ministrovi Válkovi. Vybavil mu dva týždne predĺženia. Kuchár Rudo Jankulík vo Hviezdoslave bol z toho už nešťastný. Dnes je vegetariánom kdekto, ale vtedy? Dva mesiace štyrikrát denne pripravovať vegetariánsku stravu jednému jedinému pacientovi a ten sa tvári, akoby tu mal byť do Vianoc! Stačilo však, aby sa Jamnický naňho pousmial, pochválil jeho fantáziu a Rudo Jankulík ďalej pokojne vymýšľal špenáty, kapusty, ovsené vločky, lečá, strúhané mrkvy a liptovské pirohy na iný spôsob ako predvčerom. Jamnický si medzitým pokojne šliapal s paličkou v ruke hore Mlynicou k Hincovým plesám alebo len tak na kus reči k Dušanovi Činčárovi na chatu pod Soliskom. Koncom júla však vyčerpal aj posledný prídavok. Nastal čas vrátiť sa do Bratislavy.

„Pani doktorka, pán profesor nebol od včera na izbe. A na posteli nechal tento lístok,“ vbehla do ordinácie ošetrujúcej lekárky upratovačka. Na lístku stálo: IŠIEL SOM NA KRIVÁŇ. AK NEVYJDEM, SOM NA SEDIELKU...

Disciplinovaný ako vždy, povedali si chlapci Horskej služby, ktorí po telefonáte lekárky dobehli na Štrbské Pleso. Pacienti videli včera Jamnického kráčať k sedačke. Na Predné Solisko sa teda nechal vyviezť... Šli po jeho stope. Chatár Paľo Vavro dosvedčil, že profesor tu včera bol a keďže obaja zbierali fajky, prekvapilo ho, že mu doniesol krásnu fajočku po svojom dedovi. Potom sa vybral do Furkoty a odtiaľ hore na Sedielko. Pavol Rajtar a Laco Janiga, dnes starí tatranskí horskí vodcovia, boli ešte šuhaji – záchranári. Onedlho oznamovali vysielačkou, že Jamnického našli. Žije. Znášajú ho k ceste na Jamské pleso, kam môže prísť aj terénny voz. Jazykom sa zadúšal, museli mu ho pripnúť odznakom horskej služby na bradu...

Paľo Rajtar mi o pár hodín povedal podrobnosti.

Na Sedielku si pán profesor ustlal, vetrovku pod hlavu, palicu zapichol vedľa seba, tak ho  v polosede našli, pod ním nádherná panoráma Liptova, okolo tatranské končiare. Pri ňom škatuľka od tabletiek. A od džúsu. Páchla po hubách... Zistilo sa, že si do džúsu nadrobil hrsť muchotrávok zelených. Vegetarián do ostatku.

Vymyslel si scénu ako so švagrom Emilom Bellušom na Hausbergu. A zahral si svoju smrť.



2 Komentárov

  • Viera Honzová

    P. Jamnického si pamätám. S každým domácim sa srdečne zdravil, dokonca aj mňa, vtedy len študentku. Uvedené liečebné domy boli spojené suterénnymi chodbami, ktoré pacienti nepoužívali, ale on áno. Bol tam ako doma. Bol romantik a zvolil si romantickú smrť. Ak sa dobre pamätám, už sa neprebral...

  • Mário Drgoňa

    Dobrý deň, rád by som sa spýtal na zdroje pouižité pri zostavovaní tohoto článku. Sú niekde k dispozícií? Ďakujem pekne,

    so srdečným pozdravom,

    Mário Drgoňa

Pridaj komentár