Osemdesiatpäťročný Karol Machata ovoňal divadlo poctivo zo všetkých strán
Milan POLÁK – Foto: archív
Dnes už osemdesiatpäťročný Karol Machata, osobnosť a herecká individualita, akých naše dramatické umenie nemalo veľa, ukončil účinkovanie na divadelných doskách našej prvej národnej činohernej scény po svojej sedemdesiatke. V priestore našej kultúry je však stále prítomný. Napríklad mnohé zo stoviek rozhlasových relácií, nadovšetko dramatických a poetických, sú aj vďaka Machatovmu podaniu stále živé.
Sonórny barytón tohto umelca svojou citovou presvedčivosťou a sugestívnou podmanivosťou ešte oslovuje poslucháča a sprostredkuje mu myšlienky, ktoré sa mu cez jeho podmanivý a sugestívny hlas v éteri prihovárajú. V televíznom vysielaní repríz viacerých inscenácií či filmov je Machata a jeho výrazný herecký prejav a zjav tiež ešte živou súčasťou našej kultúry.
Ale divadlo, v ktorom v priebehu polstoročia žil, tvoril a vytvoril legendárne a nezabudnuteľné herecké kreácie, bolo tou prvou a prvoradou doménou jeho života a tvorby. Stvárnil veľa tragických, komických i vnútorným dramatickým pulzom preniknutých postáv s veľkou hereckou bravúrou, ktorá bola schopná obdariť diváka nevšednými a nezabudnuteľnými zážitkami. Hral vždy s plným citovým nasadením a so zaujatím, dokázal dať starým a predtým často hrávaným postavám nový lesk, pri nových postavách zasa osvedčil ich životnosť. Bol všestranným hercom a ani vek stvárňovaných postáv ho nikdy neobmedzoval. Aj preto je ťažké povedať, či bol väčším komikom alebo tragédom. Bol to všestranný herec! Napriek tomu podnes nemáme zodpovedanú otázku, prečo po svojej sedemdesiatke odišiel z divadla, aj keď iní v jeho veku ďalej pokračovali a niektorých z nich na javisku a v kontakte s divákmi vidíme podnes. A stále nám chýba reprezentatívna herecká monografia o tomto veľkom umelcovi!
Možno odišiel aj preto, že o generáciu, dve mladší režiséri prestali ho obsadzovať, možno preto, že bol už unavený, možno sa chcel viac venovať rodine a možno preto, že jeho srdcu blízky rozhlas dokázal ho aj po sedemdesiatke vrchovato využiť. Karol Machata okrem toho, že bol všestranným hercom, ktorý dokonale zvládal svoj fyzický prejav, stále disponuje tým povestným a mimoriadne pôsobivým hlasom.
■ ALMA MATER JE DIVADLO
Paradoxne a akoby iróniou osudu do Siene slávy uviedla ho pri príležitosti jeho osemdesiatky a v rámci ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) Slovenská televízia. Karol Machata sa totiž v priebehu celej svojej hereckej kariéry televízii vyhýbal, odmietal jej ponuky a prácu v nej považoval za odpútanie sa od jeho najvlastnejšieho záujmu a poslania – teda od divadla. Bol presným opakom väčšiny terajších hercov, dokonca mnohých protagonistov SND, ktorí si do divadla z televíznych seriálov len akoby odskakujú. V tejto súvislosti v jednom rozhovore povedal tieto slová: „Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ budem vládať. Mám rád divadlo preto, že je to umenie momentu. Ďalším stupienkom kaskády, po ktorej človek kráča k ovládnutiu hereckej profesie, je rozhlas. Vždy, keď som pristupoval k mikrofónu, mal som pocit, že by som sa mu mal pokloniť. V roku 1951 som privoňal aj k filmu a doteraz som účinkoval vari v šesťdesiatich filmoch s najrozličnejšími režisérmi v Prahe i v Bratislave. Proti televízii nie som zaujatý. Ale herecký deň má taký nahustený program, že nedochádza človeku už síl, aby pracoval aj tam. Možno som stratil kus popularity tým, že sa v televízii objavujem zriedka, ale o to radšej chodím po horách a do prírody.“
Do televíznej Siene slávy však napriek tomu Machata vstúpil právom, aj keď oveľa väčšiu slávu malo by mu pripraviť divadlo. Jedna menšia výstava fotografií kdesi v bočnej sále jeho kedysi materskému divadlu nerobí veľkú slávu! Napokon okrem niekoľkých televíznych inscenácií a filmov videli sme ho v mnohých prevzatých a často aj legendárnych predstaveniach SND, ktoré televízia v mnohých reprízach vysielala. Spomíname si napríklad na dosť často reprízované televízne spracovanie Hollého komédie Geľo Sebechlebský, ktoré bravúrne naštudoval náš veľký režisér Karol L. Zachar a v ktorom Machata stvárnil nezabudnuteľnú postavu pytača Voňavku.
■ NEZABUDNUTEĽNÝ JÁNOŠÍK
Aká teda bola cesta Karola Machatu k divadlu? Rodák z Malaciek po maturite na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave prihlásil sa na štúdium na Štátnom konzervatóriu, kde bol jeho pedagógom režisér Jozef Budský. Ešte počas štúdia stal sa v roku 1949 elévom Činohry SND a neskôr jej riadnym členom. Počas absolvovania povinnej vojenčiny hral v Armádnom divadle v Martine. Na scéne tohto divadla vytvoril aj dve titulné postavy, ktoré presvedčivo dokumentovali jeho talent a hereckú spôsobilosť. Bol to Geľo Sebechlebský a Jánošík. Už tieto dve postavy akoby predznamenali ťažisko jeho budúcej hereckej orientácie. Popri polohe lyricko-komediálnej rysovala sa výrazne aj poloha dramaticko-hrdinská. Komediálnu živelnosť Geľa vystriedala pri vytvorení postavy Jánošíka schopnosť presvedčivo zahrať vzdor, nepokoj, súcit i vzburu. Najmä Mahenov Jánošík mal mimoriadny úspech tak u divadelných návštevníkov v Martine, ako aj na zájazdoch do vojenských výcvikových priestorov, kde sa na predstavení zišlo 8 aj 10 tisíc divákov. Machata stvárnil Mahenovho Jánošíka ako mládenca plného vzdoru a nepokoja, súcitu a vzbury. Zbavil ho heroického pozérstva a predstavil ho ako jednoduchého, zanieteného mladého muža, ktorý sa búri proti mocným v mene čistého ideálu rovnosti, bratstva a slobody. U divákov tak v divadle, ako aj v amfiteátroch vojenských výcvikových táborov mal nesmierny úspech.
„A upútať vojaka, ktorý zasadol do improvizovaného, nepohodlného hľadiska po celodennej výcvikovej drine, a upútať ho tak, že v hľadisku ani nedýcha, to je krásny, nenahraditeľný pocit,“ spomína Karol Machata.
Cesta Karola Machatu k divadlu mala ešte aj inú genézu. V ochotníckom súbore v Malackách ako pätnásťročný začínal ako šepkár, ale aj stavač kulís a javiskový technik. Sám o tomto období hovorí: „Zaujímala ma predovšetkým tá robota na javisku – to, čo sa dnes nazýva proces tvorby. To vznikanie čohosi. Takže som prešiel od šepkárskej búdy, cez stavača kulís, ba občas som navrhol aj scénu, až po herectvo. Ovoňal som si teda divadlo pekne poctivo, zo všetkých strán.“ Až potom prišlo štúdium na konzervatóriu, elévske začiatky v divadle, prvé veľké úspechy v Armádnom divadle v Martine a opätovný návrat do Slovenského národného divadla, kde už koncom päťdesiatych rokov patril k maximálne obsadzovaným a vyťaženým hercom, ktorým režiséri zverovali ťažiskové i hlavné postavy v hrách domácej i svetovej klasiky, ako aj v hrách súčasných autorov.
■ HERECTVO V PLNOM LESKU
Päťdesiate a šesťdesiate roky sú obdobím, keď Machata vytvoril svoje najimpozantnejšie herecké kreácie, keď bol Doktorom Caiusom v Zacharovom divácky mimoriadne úspešnom predstavení Shakespearových Veselých panien z Windsoru (dve obnovené premiéry!), Crespinom v legendárnom Vejári (tiež réžia K. L. Zachara), bol Karolom Moorom v Schillerovej hre Úklady a láska, bol Rómeom, Hamletom i Kráľom Learom v najslávnejších a najhrávanejších Shakespearových hrách, bol Ivanovom v rovnomennej Čechovovej hre i Rostandovým Cyranom z Bergeracu. Bol dôstojným a rovnocenným partnerom tých najvýznamnejších a v tom čase najznámejších slovenských hercov, teda partnerom Záborského, Pántika, Kronera, Hubu, Filčíka, Zvaríka, Valacha, Chudíka, Dibarboru, Meličkovej, Prechovskej, Kráľovičovej, Krížikovej a iných významných predstaviteľov slovenského herectva. Títo a ešte aj iní tu nemenovaní, vďaka v tých rokoch intenzívnemu uvádzaniu pôvodných slovenských titulov, urobili z nášho národného divadla stánok umenia a ponúkli divákom repertoár, ktorý svojou hodnotou vzbudil záujem Európy i sveta. Do tohto obdobia spadá aj mimoriadne úspešný zájazd Činohry SND do Moskvy, kde okrem iných predstavení získala veľký úspech inscenácia Arbuzovovej hry Príbeh na brehu rieky, kde hlavné postavy Viktora a Vale vytvorili Karol Machata s Máriou Kráľovičovou. Viaceré činoherné inscenácie SND videli aj diváci v Krakove a vo Varšave, v Belehrade a Novom Sade, v Budapešti i vo Viedni. Bolo to obdobie sústredenej a výsostne tvorivej práce, obdobie, v ktorom profil činohry vytvárali režisérske osobnosti ako Jozef Budský, Tibor Rakovský a Karol L. Zachar, neskôr Jozef Pálka či Pavol Haspra a v ktorom sa naplno rozvíjala a realizovala sila hereckej individuality a nevšedného talentu herca prvej veľkosti – Karola Machatu . V tomto ohľade širokú a farbistú škálu jeho herectva využíval najmä majster takzvaných svietivých hereckých predstavení režisér Karol L. Zachar. Ten ho obsadzoval do inscenácií, ktoré mali stovky repríz a boli veľa rokov na repertoári SND – Inkognito, Vejár, Veselé panie z Windsoru, Sen noci svätojánskej, Cyrano z Bergeracu a iné.
■ CITOVOSŤ I RACIONALIZMUS
Neboli to len päťdesiate a šesťdesiate roky, počas ktorých sa herecký talent Karola Machatu mohol uplatniť pri stvárnení viacerých významných postáv svetovej i domácej klasickej drámy a komédie. Jeho herectvo sa aj v nasledujúcich desaťročiach čoraz viac a prenikavejšie legitimovalo ako univerzálne herectvo s neomylnou intuíciou, podmanivou citovosťou, ale aj s analytickým racionalizmom. Naďalej prenikal do najjemnejších záhybov širokej palety dramatických charakterov. Takou bola napríklad postava Dona Goméza v Corneillovom Cidovi alebo postava Krčmára v Kováčikovej Krčme pod zeleným stromom (1976). Veľké postavy ruskej dramatiky rozšíril o rolu Starého Karamazova v Dostojevského Bratoch Karamazovcoch (1981). Nezabudnuteľný je aj Machatov Harpagon v Molièrovom Lakomcovi (1986). Univerzalizmus jeho hereckých dispozícií mu umožnil prekračovať žánre, štýly a vstupovať do odlišných epoch a sociálnych prostredí. To sa prejavilo aj na filmovom herectve, kde tvorcovia využívali najmä jeho dramatické a romantické dispozície. Hral o. i. vo filmoch Drevená dedina, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Skrytý prameň, Trofej neznámeho strelca či Kohút nezaspieva.
■ PRÍKLAD A INŠPIRÁCIA
V rozhlase, ktorý bol Machatovi obzvlášť blízky, účinkoval niekoľko desaťročí ako herec, recitátor, komentátor, čítač a rozprávač. Patrí ku kmeňovým rozprávačom detských rozprávok pred spaním. Vytvoril desiatky hlavných postáv v hrách domácej i svetovej dramatickej tvorby, v dramatizáciách literárnych diel, ako aj v hrách súčasných autorov. Aj tu dokázal vytvoriť silné dramatické postavy a v komédiách zosúladiť komiku slova, slovných zámen a prešmyčiek. Univerzalizmus jeho herectva by mohol byť školou pre nastupujúce herecké generácie, ako aj príkladom hereckej poctivosti, tvrdej práce na vytvarovaní postavy a jej dotváraní o nové významové dimenzie v priebehu reprízovania každého titulu. V tomto ohľade žil a tvoril s presvedčením, ktoré vyjadril v jednom rozhovore týmito slovami: „Divadlo zasahuje diváka v intímnejšom, a predsa kolektívnom prostredí. Divák sa stáva spolutvorcom i živým svedkom živého umenia, ktoré sa mu rodí práve pred očami. To je zážitok, ktorý sotva čímsi možno nahradiť. O to je, pravdaže, aj naša zodpovednosť väčšia.“ Takže aj o zodpovednosti herca voči svojmu divákovi, o charaktere tvorcu môže byť cesta Karola Machatu divadelným umením príkladom a inšpiráciou.