Na začiatku boli ruskí dekabristi


teroristi 1 - štvorecDejiny moderného terorizmu sa odvíjajú od 19. storočia (1.)

Na začiatku boli ruskí dekabristi

Ján ČOMAJ – koláž Emil SEMANCO

Terorizmus sa v ostatnom čase dotýka viac či menej každého národa. V posledných týždňoch sa opäť dotkol aj nás – a zvlášť bolestivo. Hoci je starý ako ľudské dejiny, istotne stojí za chvíľu pozornosti venovať sa začiatkom jeho modernej podoby. Tie siahajú do Ruska a Francúzska. V Rusku k dekabristom a narodnikom, v revolučnom Francúzsku k anarchistom – jedni i druhí pôsobili približne v rovnakom čase a z rovnakých pohnútok: štátny útlak,  duchovná nesloboda a priepastné sociálne rozdiely.  

Ak by sme si v nejakej encyklopédii nalistovali alebo vo Wikipédii na googli vyhľadali heslo dekabristi, dozvedeli by sme sa, že to boli ruskí revolucionári zo začiatku 19. storočia – napočudovanie prevažne gardoví dôstojníci z bohatších vrstiev zapálení myšlienkami o slobode a demokracii, usilujúci zrušiť nevoľníctvo a povaliť samoderžavie. Hoci ich teroristické akcie proti cárskej moci sa začali už na prelome storočia, dekabristami ich začali volať po tom, čo 14. decembra (dekabrja) 1825 vyvolali krvavé ozbrojené povstanie proti monarchii. Povstanie stroskotalo, nemalo nijaké zázemie, nenašlo spojenie so širšími kruhmi inteligencie, nemalo kontakty s revolučne naladenými študentmi a už vôbec nehľadalo podporu s ľuďmi na vidieku. Cárska moc s ním zúčtovala bez milosti. Piatich vodcov obesili, približne sedemsto najviac angažovaných odsúdili na nútené práce a do vyhnanstva – väčšina z nich sa tam stratila bez stopy alebo v zabudnutí dožila svoj pohnutý život.

OTRASNÉ OKOLNOSTI

Odpor proti moci nemohol ustať. Drvivá väčšina obyvateľstva žila totiž v doslova neľudských podmienkach. V európskych pomeroch to bol neuveriteľný stav – 92 percent obyvateľov obrovského Ruska boli nevoľníci. Ich živorenie a drina natoľko skracovali priemerný vek a znižovali pracovnú výkonnosť, že dokonca bola prinútená zasiahnuť aj cárska moc – v roku 1797 vydal cár manifest, ktorý nariaďoval, že v nedeľu musia mužíci povinne oddychovať. Ako kedysi na antických agorách alebo o tisícpäťsto rokov neskôr v prístavoch Ameriky v každom väčšom ruskom meste ešte v 19. storočí boli trhy na ľudí. Nevoľník sa však dal aj vyhrať alebo prehrať v kartách, vymeniť za vodku alebo získať inzerátom v tlači ako pozemok, dom alebo kôň. Svedčí o tom niekoľko inzerátov z novín tých čias:

Predám osemnásťročné dievča dobrých mravov, mocné, vhodné do kuchyne, práčovne alebo maštale ● Vymením tridsaťpäťročného silného muža bez rodiny, vhodného na roľu alebo stavebné práce, za pár ťažných koní ● Predám vyučených sluhov s dobrými móresmi: dvoch pánskych krajčírov, obuvníka, hodinára, kuchára, voziara, medirytca a dvoch kočišov – obhliadka priamo u majiteľa, ďalej predám tri mladé jazdecké kone a svorku päťdesiatich poľovníckych psov...

Hrozivým javom však nebol len obchod s ľuďmi, ale nehorázna bieda, časté hladomory, dlhé studené zimy, ktoré sa dali prežiť len v zemľankách vedno s domácimi zvieratami, choroba a masové opilstvo. To všetko vyvolávalo zbojstvá, vzbury a vlny terorizmu.

DOBRÁ KAŽDÁ ZBRAŇ

Terorizmus v sovietskom RuskuNastupujúce pokolenie si z dedičstva dekabristov vybralo jedinú myšlienku – na povalenie samoderžavia je dobrá každá zbraň. Ich najsilnejšia organizácia Zemľa i voľa (Pôda a sloboda), ktorá neskôr prerástla do teroristických skupín Narodnaja voľa (Sloboda ľudu) – hnutie sa podľa názvov spomenutých organizácií volalo medzi ľuďmi „narodnici“ –, premenila ruské metropoly na mestá strachu: hučala v nich streľba a výbuchy, ale smrť sa plazila aj ticho v podobe nožov, drôtenej slučky, vreca cez hlavu vo vlastnom koči alebo v chladných vodách Leny, Moskvy, Volgy, Dnepra... Vo všetkých technikách vynikali úderky teroristu Michaila Bakunina.

Sto rokov im trvalo, kým dosiahli svoj cieľ. Počet obetí na oboch stranách už nikto nezráta. Vo februári 1917 cárizmus padol. Vyklíčili orgány budúcej demokracie, rodil sa parlamentný systém. Mužíci, vznikajúci proletariát, vojaci, vzdelanci, mešťania, kupci, zbohatlícki podnikatelia, každý mal mať účasť na moci a správe vecí verejných. Terorizmus si mal pripraviť svoj kar. Nestalo sa tak. Valil sa ďalej obrovskou krajinou ako tisícročná voda a zdanlivo vrcholil Veľkou októbrovou revolúciou. Ani to nebola pravda. Vystriedal ho štátny terorizmus dovtedy nepoznaných rozmerov, rozvinutý v občianskej vojne a potom Stalinom, policajnými orgánmi, koncentračnými tábormi – gulagmi. To už však je iná história.

SALTYČICHA A NOVÁ VLNA

Keď po likvidovaní dekabristov na istý čas teroristické akcie stíchli, novú vlnu vyvolal prípad šľachtičnej Darie Saltyčichovej a následný monsterproces. Saltyčicha, ako ju ľudia volali, svojich nevoľníkov a sluhov celé roky neuveriteľne týrala, až trýznení ľudia riskovali všetko, mučenie, vyhnanstvo alebo aj život a začali sa domáhať spravodlivosti. Vyľakaná moc zaváhala a prípad sa dostal pred súd. Kauza vybuchla: súd dokázal, že šľachtičná fyzicky zošklivovala svoje slúžky, aby neboli krajšie ako ona, svojho kaderníka tri roky držala v pivnici, aby sa nikto nedozvedel, že jej vypadali vlasy a nosí parochňu; z asi sedemdesiatich podozrivých úmrtí v jej blízkosti súd jej dokázal tridsaťosem vrážd nevoľníkov, zväčša mladých dievčat. Saltyčicha dostala doživotný žalár, aj keď len v cele kláštora. Stala sa však symbolom  panskej krutosti – a motívom ďalšieho odporu.

V roku 1861 mladý ruský cár Alexander II. zrušil nevoľníctvo a preniesol časť právomocí z centra a gubernátorov na mestá a obce. Demokratizácia verejného života, aj keď viac proklamovaná ako reálna, paradoxne tiež pomohla aktivizovať odpor – radikáli zacítili závan vhodnejšej atmosféry a povedali si, že je čas na revolučný rez. Ich početné organizácie neviedli už romantickí mládenci, ale profesionálni revolucionári, ktorí sa nebáli nijakého teroristického činu proti vrchnosti.

TREPOVOV TEROR

Proti nim sa postavil hrdina z vojny s Tureckom, nový šéf armády generál Trepov. Sláva z víťazstva a následného obsadenia Balkánu mu stúpli do hlavy a inak obmedzený vojak do krajnosti pritvrdil režim vo vnútri krajiny. Bez cárskeho výnosu nariadil, aby vojsko, polícia a súdnictvo zaobchádzali s politickými väzňami ako s najťažšími kriminálnymi zločincami. Zatknutých, prevažne z radov vysokoškolákov, učiteľov a humanistickej inteligencie, vláčili ulicami s hanlivými nápismi, aj štvornožky, pričom neraz išlo o univerzitných profesorov s vážnym spoločenským postavením. Skôr ako odsúdencov uvrhli do žalárov alebo odvliekli do vyhnanstva, nariadil Trepov stredoveké mučenie aj priamo na námestí, vyzlečenie do polonaha a bičovanie...

Ruskí extrémisti reagovali okamžite. Už v januári 1878 spáchali na Trepova atentát. Generál iba zázrakom neprišiel o život, zostal však do smrti nehybným mrzákom. Útočníčkou bola dvadsaťročná Viera Zasuličová. Stala sa symbolom ruského terorizmu.

POLICAJTOVA DCÉRA

Šéfkou najaktívnejšej teroristickej skupiny sa stala dcéra známeho policajta a dlhé roky aj generálneho gubernátora Petrohradu Sofia Perovská. Nenápadná dievčina očarená ideálmi ruských revolučných demokratov si ich myšlienky vysvetlila po svojom – každého tyrana treba zabiť. Jedného dňa ušla z domu a s kamarátkami zo štvrte bohatých, tromi sestrami Kornilovovými, založili najdrzejší oddiel teroristov. Poznala metódy ruskej bezpečnosti a chodníky tajnej služby a vedela od jej dôstojníkov získavať cenné informácie. Pri jednej z prvých akcií zabila veliteľa petrohradskej polície, ktorý nastúpil po jej otcovi a vynikal krutosťou, onedlho generála Kropotkina, ktorý viedol záťah na revolučných študentov. Potom sa rozhodla, že zabije cára. Najprv ho však vyzve, aby konečne uskutočnil starý sľub – úplné oslobodenie roľníkov.

Koncom roka 1878 sa jej výzva cárovi aj s hrozbou smrti rozšírila po celom Rusku a letela do sveta. Keď cár nereagoval, v lete 1879 päťdesiat jej sprisahancov v pásme od Čierneho mora do centra malo vyhodiť vlak, ktorý mal viesť cára z Odesy do Moskvy.

Ako mladá umelkyňa, ktorá túži po samote, prenajala si odľahlý domček pod lesom blízko železničnej trate. V noci sa sem nasťahovalo aj niekoľko jej kumpánov. Zásoby mali na niekoľko týždňov, aby Sofia neupozornila na seba priveľkými nákupmi v okolí – cárska ochranka a tajná služba boli bdelé. Dva mesiace tu mladí ľudia hĺbili tunel spod domčeka po železnicu. Tam pripravili komoru s náložami – sama Sofia po celý ten čas mala pri sebe fľašu nitroglycerínu, aby sa odpálila aj s tými, čo by ju chceli zatknúť. Cárova ochranka zmenila na poslednú chvíľu časový rozpis cesty – nálož vybuchla predčasne. Potom prepašovala jedného svojho človeka, volal sa Chalturin, do Zimného paláca ako maliara a natierača. Ten opatrne deň čo deň nosil do ubytovne v paláci šúľky dynamitu. Kým ich nazbieral päťdesiat kilogramov, trvalo to týždne. Bol však trpezlivý. Keď dostal prácu v hlavnom krídle budovy, dve poschodia nad cárovou jedálňou, povynášal s maliarskym materiálom pripravenú výbušninu do kamrlíka susediaceho s jedálňou. V čase, keď cár pravidelne obedoval, zapálil šnúru... Výbuch zabil desať ľudí a päťdesiatich troch vážne zranil. Cár v ten deň prišiel na obed o pol hodiny neskôr. Nasledoval tretí pokus – 13. marca 1881 počas obvyklej cárovej prechádzky kočom ulicami Petrohradu (trasa sa vždy menila). Sofiini ľudia boli preto na niekoľkých miestach. Keď okolo jedného z nich prechádzal cárov koč, hodil atentátnik bombu pod jeho kolesá. Kone sa s bolestným erdžaním postavili na zadné a padli na zem. Niekoľko kozákov namieste bomba zabila, ďalší sa zvíjali na dlažbe pod kopytami koní, ktoré ich vyhodili zo sedla. Cárovi sa ako zázrakom opäť nič nestalo. Vystúpil z rozbitého koča a prijímal blahoželania dôstojníkov osobnej stráže, čo zostali nažive. V tom okamihu priskočil ďalší terorista a s výkrikom: „Nechváľ dňa pred večerom!“ zabil cára aj seba.

Teraz sa Sofii nepodarilo uniknúť. S priateľom Geľabovom, ktorý bombu vrhol, ich o tri týždne popravili. Pochytali aj väčšinu ľudí z jej skupiny – dostali doživotné žaláre a nútené práce.

SVETOVÝ OHLAS

Teroristické akcie v Rusku a najmä atentát na cára mali veľký ohlas v celej Európe, najmä však v jej východnej časti, na Balkáne a ešte vo Francúzsku, kde žila početná obec ruských emigrantov. Pod ruským vplyvom vznikla koncom 19. storočia aj najväčšia balkánska teroristická organizácia Čierna ruka. Viedol ju plukovník Dimitrijevič, ktorý osobne v roku 1903 – na protest proti spojeniu Srbska s Rakúskom – spáchal atentát na kráľa Alexandra Obrenoviča. To bolo mimochodom historickou predohrou jedného z najznámejších atentátov v dejinách – zastrelenia následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´ Este a jeho manželky 28. júna 1914 v Sarajeve, kde atentátnikom bol študent Gavrilo Princip. Odsúdili ho na doživotie, o štyri roky však zomrel na tuberkulózu v Malej pevnosti v Terezíne.

●●●

Druhým centrom európskeho terorizmu – aj pod ruským vplyvom – sa stalo v tých časoch Francúzsko. Nasiaknuté revolučnými myšlienkami bolo na to vhodnou pôdou. Nech však boli začiatky politického terorizmu novodobých dejín akokoľvek krvavé, brutálne a neraz aj nezmyselné, vyrastali zo sociálneho zápasu, z úsilia o spravodlivejšiu spoločnosť. V tom je priepastný rozdiel medzi nimi a súčasnosťou.

 

Čítaj aj:

http://www.snn.sk/index.php/reportaz/1716-zlaty-vek-anarchie-krvavil-francuzsko

                                                                           



Pridaj komentár