Obchádzaný holokaust maďarských Židov


židovská hviezdaHorthyovci v beštialite metód boja vraj proti židoboľševizmu prevýšili aj hitlerovcov

Obchádzaný holokaust maďarských Židov

Július HANDŽÁRIK – Koláž: Emil SEMANCO

V ostatnom čase sa elektronické médiá na Slovensku nápadne často zaoberajú témou nemeckého vraždenia európskych Židov počas druhej svetovej vojny, ktoré bolo až okolo roku 1970 dodatočne nazvané jednoslovným sloganom „holokaust“, čo má byť akousi úplnou či spaľovanou obetou v zmysle princípov židovského náboženstva. Do pojmu či sloganu holokaust sa však paradoxne nezahŕňajú mnohonásobne početnejšie nežidovské obete druhej svetovej vojny, ktoré skutočne zaživa zhoreli napríklad v zaklincovaných a nemeckými plameňometmi zapálených ukrajinských a bieloruských dreveniciach, ale aj inde.

Česká televízna stanica ČT 2 trebárs 28. októbra tohto roku vysielala dokument o takejto masovej poprave v poľsko-ukrajinskej Volyni, kde v obci Nový Malín nemecká armáda 13. júla 1943 zaživa upálila v drevenej družstevnej sýpke vyše päťsto českých občanov obce, z toho takmer dve tretiny žien a detí vo veku do štrnásť rokov. Toto zverstvo sa však medzi vykazované „zápalné obete“ tzv. holokaustu nezaratáva, tak ako sa nezaratávajú ani státisíce civilných obetí teroristických náletov zaživa upálených americkým fosforom a napalmom napríklad v Drážďanoch, Hamburgu či Tokiu, o civilných obetiach spálených atómovou bombou v Hirošime a Nagasaki ani nehovoriac. Ale to je v poriadku – zrejme práve tak je to v súlade s utajenými zámermi utajených organizátorov globalizácie a anonymných vlastníkov väčšiny veľkých médií.

MEMENTO OSVIENČIMU       

A tak sa aj na 2. programe dvojbodkovej televízie na Slovensku v sobotu 28. septembra 2013 v najsledovanejšom čase o 20. hodine objavil francúzsko-britský film režiséra W. Karela s titulkom Dve tváre Osvienčimu. Podľa tlačeného programu RTVS je to: „Snímka nakrútená na základe dvoch údajne novoobjavených fotoalbumov z roku 1944 z Osvienčimu. Príbeh týchto dvoch fotoalbumov je zároveň príbehom dvoch tvárí najstrašnejšieho nacistického koncentračného tábora: v jednom albume sú fotografie nasnímané iba niekoľko hodín pred vyvraždením maďarských Židov po ich príchode do tábora. V druhom albume, ktorý našli v roku 2007, sú fotografie nasnímané ten istý mesiac – vidno na nich dôstojníkov SS zodpovedných za masové vraždenie ľudí v plynových komorách v Osvienčime vo chvíľach voľna.“ Toľko vysvetlivka RTVS.

Holokaust židovSamotný film je naozaj otrasnou výpoveďou maďarskej Židovky, ktorej v Osvienčime zahynula matka a dvaja malí bratia. Jej svedectvo bohato dopĺňajú fotografie z jej údajného albumu. Hovorený komentár filmu informuje diváka, že v bývalom Uhorsku žilo vyše milióna Židov a že títo Židia patrili v uhorskom štáte k najlepšie prosperujúcej vrstve spoločnosti. Ťažkosti im vraj nastali až v roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska (teda akože aj v demokratickej ČSR? – pozn. J. H.). Ale prečo a kde im tie ťažkosti nastali, to komentár filmu nespresňuje. Naopak, celý film sa usiluje nenápadne vytvárať dojem, že horthyovské Maďarské kráľovstvo rokov 1920 – 1945 bolo po celý čas svojej existencie v strednej a vo východnej Európe akýmsi azylom európskych Židov. To je čiastočne aj pravda, lenže čiastočná pravda je horšia ako celá lož! Maďarské kráľovstvo s regentom Horthym malo totiž (aj podľa uvedeného filmu) v tejto oblasti Európy výrazne najväčší podiel občanov židovského vierovyznania a tí sa v prevažnej väčšine hlásili k maďarskej národnosti, aj keď takmer všetci pochádzali pôvodne z ukrajinsko-poľskej Haliče a takmer všetci používali pôvodne nemecké priezviská. Ich prípadné vylúčenie z maďarskej občianskej a národnej komunity by teda bolo významne narušilo oficiálne vykazovaný početný stav štatistických Maďarov v štáte! Navyše, väčšina z nich mala, aj podľa komentára filmu, významné alebo aspoň nadpriemerné ekonomické postavenie v hospodárskej štruktúre štátu (ba mnohí z nich, najmä tí budapeštianski, dostali aj vysoké a najvyššie šľachtické tituly v tomto polofeudálnom fašistickom kráľovstve!), takže ich celoplošné vylúčenie zo spoločnosti by bolo vážne ohrozilo ekonomické fungovanie štátu.

POL MILIÓNA DEPORTOVANÝCH

Oneskorená obozretnosť regenta Horthyho bola teda v tomto zmysle pochopiteľná a upevňovala sa najmä po Stalingrade, Kurskej bitke a po katastrofálnej porážke a zničení maďarskej 4. armády v Donskom oblúku na východnom fronte. Deportácie sa preto začali až v apríli 1944 po nástupe Šípových krížov a potom bolo v rýchlom tempe do nemeckých koncentrákov deportovaných vyše päťstotisíc maďarských Židov, okrem privilegovaných Židov žijúcich v Budapešti. Na tých prišiel rad krátko pred príchodom Sovietskej armády. Niekoľko tisíc z nich maďarskí fašisti postrieľali priamo v hlavnom meste na nábreží Dunaja a ich vyzlečené telá pohádzali do rieky, aby zahladili stopy tohto svojho zločinu, podobne ako to urobili v roku 1941 v srbskej Subotici. Ostatných vyše dvestotisíc Židov vyhnali do ulíc a nechali ich bežať v trojstupoch a so zdvihnutými rukami po hlavných uliciach mesta a potom ich peším „pochodom smrti“ hnali do koncentrákov na území Rakúska. O tejto špinavosti predložil uvedený film aj autentické filmové zábery! Také sú základné fakty o holokauste maďarských Židov a zhruba tak ich aj podáva uvedený film, ktorý sa v divákovi pokúša navodiť dojem, že preklínaný fašizmus a vraždenie či holokaust Židov nastali v Maďarsku až v roku 1944 po obsadení wehrmachtom a nástupe szállasyovských Šípových krížov. Lenže ...

                PRVÍ – AJ V BRUTALITE

Lenže fašizmus (spojený aj s najbrutálnejším prenasledovaním Židov!) ako prvý v Európe nastúpil k moci práve v Maďarsku na začiatku roka 1920 vyhlásením Maďarského kráľovstva regenta Miklóša Horthyho. Tým Maďarsko o vyše dva roky predbehlo aj taliansky fašizmus Benita Mussoliniho (datovaný 28. 10. 1922) a o celých trinásť rokov aj nemecký fašizmus Adolfa Hitlera (30. 1. 1933). A pokiaľ ide o fyzické prenasledovanie Židov, v tom Maďari nielen časovo, ale najmä v brutalite a beštialite ďaleko predbehli všetky známe fašistické režimy. Je o tom dostatok informácií a svedectiev, ale súčasné európske a svetové médiá, ba ani historici ich akosi nechcú počuť ani vidieť. Z množstva takých svedectiev spomeniem iba dve knihy maďarských Židov – intelektuálov –, ktorým sa pred týmto maďarským prenasledovaním a fyzickou likvidáciou podarilo ujsť do cudziny a podali o ňom autentické svedectvo. Sú to diela Andrása Gábora: Čierna kniha vrahov, Viedeň 1930, a Józsefa Halmiho: Maďarský biely teror, Viedeň 1930. Obidve knihy som prekladal do slovenčiny a pripravoval na vydanie (vyšli v bratislavskom vydavateľstve EKO-konzult v roku 2011 – prvá pod titulkom Krvilační Maďari a druhá Maďarské vraždenie).

horthy v KE

Admirál bez ľodstva (!!!) Horthy po obsadení slovenských Košíc.

Aj keď sa nepovažujem za patologicky útlocitného, priznám sa, že pri prekladaní uvedených dvoch kníh som neraz vážne zauvažoval, či mám v tejto práci pokračovať, a dokončil som ju naozaj len s najvyšším sebazaprením a najhlbším zhnusením. Z rovnakých dôvodov nebudem teda ani tu citovať podrobnosti o tom, ako maďarskí fašisti v rokoch 1919 až 1924 beštiálne mučili a vraždili svojich židovských spoluobčanov, ale uvediem iba titulky jednotlivých kapitol knihy Andrása Gábora: Vypichli im oči a rozpárali bruchá; Zaživa im odrezali ruky i nohy; Mučili ich a pochovali zaživa; Povypichovali im oči, polámali údy a zaživa rozštvrtili; Zaživa pochovaná rodina... atď., atď. A z publikácie Józsefa Halmiho: Pred jeho deťmi mu odrezali hlavu; Vraždili ich po tisícoch; Bili ich po celé dni až do omdletia; Pred smrťou musel hltať vlastné exkrementy; Otroctvo v Maďarsku ... atď. , atď.

Je to naozaj poučné a mimoriadne dramatické čítanie. J. Halmi okrem uvedenej knihy napísal a vydal o maďarskom vraždení Židov aj diela Čierna kniha o Kečkeméte (v maďarčine a nemčine, Viedeň 1920), Črty z Horthyho pekla (v maďarskom, v nemeckom, vo francúzskom a v anglickom jazyku, Viedeň 1922) a knihu Pomoc! Vrahovia! (Praha 1931).

POZADIE POGROMOV

Zámienkou na hromadné mučenie a vraždenie maďarských Židov bola ich angažovanosť v komunistickej revolúcii a ich údajne vysoký podiel vo vedúcich funkciách všetkých stupňov v Leninovom revolučnom Rusku i v Kúnovom červenom Maďarsku, čo maďarskí fašisti nazvali „židoboľševizmom“.

Horthyovci  v beštialite metód tohto „boja proti židoboľševizmu“ ďaleko predstihli aj najbrutálnejšie zločiny fašistického režimu Adolfa Hitlera. A nebolo to iba v uvedených rokoch preberania moci a upevňovania režimu Miklóša Horthyho. Rovnakými metódami postupovali aj v nasledujúcich rokoch a desaťročiach. Napríklad v zime v roku 1941, po okupácii srbskej Vojvodiny, maďarskí žandári (teda nijaké SS či Šípové kríže, ale regulárna policajná zložka maďarského štátu!) v meste Subotica rovnako brutálnym spôsobom zavraždili okolo šesťtisíc srbských a židovských občanov. Nechali ich vyzliecť donaha a potom ich po trojiciach nahých a bosých vodili cez celé mesto v treskúcom mraze k zamrznutému Dunaju a tam ich nad vysekanými otvormi v ľade strieľali a ich telá hádzali pod ľad, aby tak zamaskovali toto svoje katanské dielo! Zrejme aj z uvedených dôvodov prijal nedávno maďarský parlament uznesenie, že do učebných osnov maďarských škôl sa zakotvuje povinnosť najmenej raz ročne navštíviť niektorý koncentračný tábor alebo pamätník holokaustu.

LEVENTE A INÉ...

Na zločiny by sa nemalo zabúdať, ale pripomínať by sa mali komplexne a nie polopravdami, ktoré potom pôsobia ako úplné lži. Takým dojmom na mňa zapôsobil aj spomínaný francúzsko-britský film. Ale jeden z jeho záberov ma naozaj dojal. Hlavná aktérka v ňom asi dva-tri razy ukázala fotografiu svojich dvoch malých bratov, ktorí sa v roku 1944 dostali do Osvienčimu a tam zahynuli. Na fotografii vidno dvoch chlapčekov, oblečených v pekných a zrejme nie lacných kabátoch s kožušinovými goliermi, a obaja majú na hlavách čapice známeho maďarského vojenského strihu (s komicky zvýšenou čelnou časťou, aby ich nositelia vyzerali aspoň o pár centimetrov vyšší, než akými ich stvorila príroda!) známej maďarskej fašistickej organizácie mládeže Levente – predchodkyne a zrejme aj vzoru nemeckého Hitlerjugend. Mám s organizáciou Levente a jej príslušníkmi osobné skúsenosti – boli to tí najfanatickejší krikľúni a hlásne trúby najagresívnejšieho veľkomaďarského nacionalizmu. Keď som po maďarskej okupácii južného Slovenska žil v Ostrihome, neraz som bol terčom ich útokov. Takmer každodenne som ich počul vybľakovať po uliciach ich veľkomaďarské heslá: „Piros, fehér, zöld – Trencsén magyar föld! Piros, fehér, zöld – Zsolna magyar föld! Mindent vissza! Mindent vissza!“ V roku 1945, keď trosky maďarskej armády spolu s  wehrmachtom utekali pred Sovietskou armádou na západ, tiahli s nimi aj mnohí títo mladí „bojovníci“ otrhaní a hladní, vlečúc na pleciach zmenšené nefunkčné makety maďarských vojenských pušiek a žobrúc po slovenských dedinách o kúštik chleba. Aj jeden z mojich bratancov, malý ostrihomský občan Ferko, takto navždy zmizol v chaotickom závere veľkej fašistickej vojny. To, že malí bratia tragickej hrdinky uvedeného filmu mali ešte aj v Osvienčime na hlavách čapice maďarskej fašistickej organizácie mládeže, samozrejme ešte neznamená, že oni sami boli (v ich veku!) fašisti. Ale je to nechcený lapidárny dôkaz o tom, ako hlboko boli maďarskí Židia integrovaní v maďarskej spoločnosti a stotožnení s maďarským štátom ešte aj na konci roka 1944, aj keď to bol štát od samého začiatku fašistický a ovládaný agresívnym veľkomaďarským nacionalizmom a šovinizmom.

O to dojímavejšia je osobná tragédia týchto malých obetí!


NA MARGO

Slováci neboli nijakými židobijcami

Maroš SMOLEC, šéfredaktor SNN

 

Utrpenie židovského národa počas druhej svetovej vojny je nespochybniteľnou tragédiou, nevídanou v celej histórii ľudstva. Psychopat Adolf Hitler poveril úzky okruh exekútorov realizáciou konečného riešenia židovskej otázky. Tí za necelých deväťdesiat minút v berlínskej vile Wannsee zosnovali diabolský plán vyhladzovacích koncentračných táborov. V plynových komorách  zahynulo vyše šesť miliónov Židov.

židia pogrom

Za deportácie Židov z obsadených oblastí Slovenska Maďarmi, Slováci nezodpovedajú.

Na riešení židovskej otázky sa podieľali aj hitlerovské satelity, Slovenskú republiku nevynímajúc. Žiaľ, aj naše politické špičky vtedy zakomponovali Norimberské zákony do svojej legislatívy. Slovenská vláda povolila deportácie Židov do Nemecka. Ministri si vtedy mysleli, že smerujú do pracovných táborov. Nemecku platili dokonca päťsto ríšskych mariek za každého Žida. Ako náklady za to, že sa Nemecko o neho postará. Napriek klamstvu Nemcov o pracovných táboroch zodpovednosť za smrť slovenských Židov, ktorí zomreli v koncentračných táboroch, je na vtedajších vládnych činiteľoch. Aj keď boli evidentne oklamaní a geopolitická situácia im nedovolila postaviť sa Hitlerovi, ich konanie nebolo správne. Slovenský snem nemal prijať Norimberské zákony. Úmyselná násilnosť na človeku a smrť nemajú ospravedlnenie. Slovenskí historici bez ohľadu na vek, politické a náboženské presvedčenie by sa mali konečne zjednotiť a na konferencii spoločne zhodnotiť postoj Slovákov voči Židom počas prvej Slovenskej republiky. Jedna strana mince sú deportácie, druhá však výnimky prezidenta Jozefa Tisa, postoj cirkvi a odvaha radových Slovákov, ktorí napriek nebezpečenstvu popravy skrývali a zachránili mnohé židovské rodiny. Ani deportácie neboli len zo Slovenska. Južné a východné oblasti obsadili Maďari. Niekomu objektívna pravda prekáža. Snaží sa zo Slovákov vykresliť národ, ktorý sa vyžíval vo vraždení Židov.

Náš čitateľ z Bratislavy Alexander Haas nám v tejto súvislosti poslal zaujímavý postreh: „Pri exkurzii v bratislavskej synagóge som si poznamenal, že počas vojny bolo zo Slovenska deportovaných sedemdesiat tisíc Židov. Sú v tom zahrnutí aj odvlečení zo slovenských miest okupovaných horthyovským Maďarskom. Z Košíc deportovali dvanásťtisíc, Dunajskej Stredy osemtisíc, Komárna osemtisíc, Nových Zámkov sedemtisíc a z Levíc štyritisíc. Spolu teda tridsaťdeväťtisíc deportovaných Židov.“ Dodávame, že slovenská vláda zastavila deportácie ešte hneď v roku 1942, keď sa objavili informácie, čo sa so Židmi v skutočnosti deje. Podľa dokumentov svedectvo priniesli traja utečenci z koncentračných táborov. Uverila im nielen cirkev, ale aj ministri. Deportácie následne pokračovali až po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944, ale už bez súhlasu slovenskej vlády. Nemci zo Slovenska vyviezli pätnásťtisíc Židov. Z týchto údajov jasne vyplýva, že Slováci nepatrili medzi krvilačných židobijcov v strede Európy. Skôr naopak. Zoznam Spravodliví medzi národmi eviduje aj päťstoštyridsaťdva Slovákov, ktorí zachránili životy svojich židovských spoluobčanov. A riskovali ten svoj vlastný...

 

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              

 



2 Komentárov

  • Tadeusz

    Asi je moja otázka naivná ale opýtam sa: ako je možné že po takej genocíde žilo v Maďarsku v období 2. sv. ešte pol milióna židov? Veď keby neboli zabití tak minimálne z Maďarska emigrujú.

  • Dr. Cyril A. Hromník

    Ďakujem p. Júliusovi Handžárikovi za objektívne vyjasnenie otázky deportácie maďarských Židov z Horthyovského Maďarska. Ich osud bol zrejme ďaleko horší než osud slovenských Židov. Prečo sa o nich tak málo píše, kdežto Slovensko je v tejto otázke stále na pranieri?
    C. Hromník

Pridaj komentár