Pred štyridsiatimi rokmi po prvý krát na Slovensku transplantovali obličky
Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: Linda VOLOVÁROVÁ
MUDr. Viera Pribylincová sa narodila v Tisovci 25. marca 1944. Štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave ukončila v roku 1969. Krátko po skončení štúdia pracovala s profesorom Dzúrikom. Ten ju odporučil pracovať na dialyzačné stredisko, ktoré vzniklo pri Urologickej klinike v roku 1970. Na dialyzačnom stredisku a na transplantačnom centre pracovala ako sekundárny lekár a viedla nefrologickú ambulanciu na poliklinike, ktorá zahŕňala diagnostiku a liečbu obličkových chorôb. Pomáhanie ľuďom, ktorých obličky nefungujú tak, ako by mali, sa stalo jej životným poslaním...
- Pani doktorka, ako vnímate medicínu? Je to pre vás povolanie, práca či poslanie?
Svoju prácu mám veľmi rada a vlastne ani neviem na vašu otázku celkom presne odpovedať. Som dosť energický človek. Ak čosi robím, robím to naplno, a možno je to práve pocit vášne, ktorý sa mi spája s mojou prácou. Takže moje povolanie je pre mňa vášňou aj poslaním zároveň. Ak by som to takto nebrala, už dávno v tejto oblasti nepracujem, pretože nefrológia je veľmi náročná. Okrem toho, že pracujem v ambulancii, mávam aj služby počas víkendov, sviatkov, v noci. Práca, ktorú robím, sa robí tak povediac „ad hoc“, teda vtedy, keď je to potrebné.
- Zo slova poslanie vyplýva pomoc ľuďom. Koľko percent mladých lekárov, ktorí momentálne končia vysokú školu na Slovensku, vníma podľa vás svoj vyštudovaný odbor podobne ako vy?
Je to ťažké vyjadriť percentuálne. Táto mladá generácia vyrastala v iných podmienkach ako my, tak si azda aj sľubuje od tohto povolania niečo navyše. Zdá sa mi, že časť z nich vidí žiaľ skôr tú finančnú stránku. Iste, peniaze sú potrebné pre každého, ale pre lekára by nemali byť prvoradé.
- Vy ste sa dostali z Tisovca na bratislavské Kramáre. Ako môžete v skratke priblížiť svoju životnú cestu?
Už v prvom ročníku gymnázia v Hnúšti mi bolo jasné, že chcem byť lekárkou. Tak ako mi bolo jasné to, že radšej než na gymnáziu v Hnúšti by som chcela študovať na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave, odkiaľ som sa mohla dostať na moju vytúženú vysokú školu. V tom čase sme robili skúšky na Lekársku fakultu ešte pred maturitou. Keď som v marci dostala oznámenie, že som prijatá, bol to jeden z najšťastnejších dní môjho života. Po skončení vysokej školy, kde som sa zoznámila aj s mojím manželom, ktorý študoval stomatológiu, sme si obaja podali prihlášku do Fakultnej nemocnice Kramáre. Bola to vtedy nová nemocnica, ešte „neobsadená“, takže sme šli celkom oficiálnou cestou. Napísali sme jednoducho žiadosť, či nás vezmú. Dostali sme prísľub, že nás prijmú, ale musia počkať, koľko ľudí sa vráti z „dovoleniek“. Bol totiž rok 1969, teda rok masovej emigrácie. V konečnom dôsledku nás prijali, a ako všetci začínajúci lekári sme museli prejsť cirkuláciou a pobudnúť na všetkých oddeleniach. Až potom si nás vytipovali profesori a asistenti kto by sa na čo hodil.
- Už vtedy ste mali pocit, že vaším zameraním by mala byť nefrológia?
Ťažko povedať. Nefrológia totiž vtedy ešte neexistovala ako samostatný odbor. Avšak obličky boli už na vysokej škole pre mňa veľmi zaujímavý orgán. Chcela som im porozumieť, a keďže to bolo veľmi zložité, tak som tomu venovala množstvo času. Väčšinu teoretických skúšok súvisiacich s obličkami som robila bez problémov, lebo ma to bavilo. Nakoniec si ma vytipoval profesor Dzúrik, u ktorého som pracovala ako lekárka – cirkulantka. Chcel, aby som sa venovala vedeckým prácam. Skrátka, aby som pracovala vo výskume. Avšak ja som akosi nemala vzťah k laboratórnym zvieratám, skôr som sa ich bála. Pochopil to a navrhol čosi, čo ma vraj bude určite zaujímať.
- Ako si spomínate na ten kľúčový okamih, keď pred štyridsiatimi rokmi prebehla prvá transplantácia obličky na Slovensku? Mali ste vtedy dvadsaťosem rokov.
V tom čase som už pracovala na urologickej klinike. Profesor Dzúrik ma predstavil profesorovi Zvarovi s tým, že som u neho skončila stáž na internej klinike a že si myslí, že by som bola vhodnou lekárkou pre dialýzu, ktorú práve profesor Zvara organizoval a vybavil pre ňu priestory na oddelení bývalej Kliniky chorôb z povolania. Tá nepotrebovala toľko lôžok, tak tam vybavil dve miestnosti. A to bola prvá dialýza na Slovensku, ktorá mala dva dialyzačné prístroje.
- Dnes sa nám to vidí ako samozrejmosť, ale ako vtedy prežívali ľudia, ktorí mali choroby obličiek, respektíve, ktorým zlyhávali obličky? Bol to rozsudok smrti?
Áno, vtedy to bol rozsudok smrti. A to nielen v našej krajine. Paradoxom je, že pokrok pri liečení mnohých problémov s obličkami priniesla napríklad vojna v Kórei. Týka sa to aj dialýzy. Vo svete to teda už fungovalo a u nás boli tiež dialýzy aj v Martine, aj v Košiciach vo Vojenskej nemocnici, ale slúžili skôr na elimináciu akútnych otráv a podobných stavov, avšak nie pre účel transplantácie, aby pacienti boli dialyzovaní a aby ich tá dialýza pripravila na nasledujúcu transplantáciu. Táto myšlienka vznikla tak, že profesor Zvara s doktorom Menkynom, ktorý bol vtedy riaditeľom Dérerovej nemocnice, odcestovali do zahraničia na sympózium a cestou odtiaľ prebrali všetky podmienky a možnosti, ako zriadiť dialyzačné stredisko aj v našej nemocnici Ladislava Dérera. Takže to bolo premyslené, zriadilo sa to a začalo fungovať. Spočiatku bol samozrejme nedostatok prístrojov. Kapacita sa mohla využívať obmedzene. Navyše v tom čase sme dialyzovali desať až dvanásť hodín. V porovnaní so súčasnosťou je to veľmi dlhý čas.
- A dnes?
No dnes sú dialýzy kratšie, aj častejšie. Je to pre organizmus oveľa lepšie než to bolo vtedy na začiatku.
- Kto bol autorom myšlienky, respektíve tým kto povedal, že my si teraz na Slovensku môžeme dovoliť transplantácie?
Určite to bol profesor Zvara, pretože on pripravil podmienky, aby pri urologickom pracovisku bola aj dialýza.
- Aký bol váš pocit pred tými štyridsiatimi rokmi, keď ste boli pri tom, že sa ide ransplantovať oblička? Boli ste všetci presvedčení, že to dopadne dobre?
Bol to v prvom rade pocit veľkej nádeje. Verili sme, že to dopadne podobne dobre, tak ako to dopadlo v iných štátoch. Napríklad v Českej republike, kde sa začalo transplantovať skôr. Avšak Česi začínali transplantovať tak, že nepoužívali na odber obličky mŕtvych darcov. Začínali so žijúcimi darcami a navyše už mali isté skúsenosti. My sme sa transplantológiu učili práve v Čechách.
- Koľko boli pred nami?
Dalo by sa povedať, že pár rokov. Ale napríklad deti sme začali dialyzovať a transplantovať skôr my na Slovensku, v rámci bývalého Československa.
- Kto bol tým celkom prvým transplantovaným pacientom u nás? Je ukotvený vo vašich spomienkach?
Samozrejme. Na takéto veci sa nezabúda. Volal sa Štefan Kuruc, pochádzal z Vrábľov a pracoval ako zubný technik. Dalo by sa povedať, že bol takým naším kolegom.
- Čo bolo v tom čase iné v porovnaní so súčasnosťou?
Nebrali sme pacientov, ktorí mali diabetes melitus – cukrovku. Tí boli žiaľ v tom čase vyradení. V súčasnosti sa cukrovka dostáva na prvé miesta civilizačných chorôb a veľká časť cukrovkárov končí na dialýze. Je to choroba s multiorgánovým postihnutím od srdca, ciev, nervového systému až po obličky a tam sa to rieši dialýzou. Dnes keď u diabetika jeho diabetológ alebo jeho praktický lekár zistí zníženú funkciu obličiek, automaticky ho presúva k nefrológovi.
- Aký bol dátum prvej transplantácie? Pamätáte si ho?
Bolo to v druhej polovici júna 1972.
- Vzhľadom na vašu bohatú kariéru v zdravotníctve, ako hodnotíte jeho súčasný stav?
Budem ho hodnotiť z hľadiska svojho odboru. Pribudli hlavne nové nemocnice. Nemocnica v Ružinove, nemocnica na Antolskej v Petržalke. My sme totiž darcov museli aj nejakým spôsobom získavať a bol vytvorený tím, ktorý odoberal orgány od pacientov, čo mali potvrdenú smrť mozgu. Tým, že sa budovali nové fakultné a veľké spádové nemocnice, tak tieto s nami spolupracovali. Spolupracovali tak, že ponúkali darcov. Potom vzniklo obdobie takzvaného koordinačného programu, ktorý sme prebrali od západných kolegov. Tento koordinačný systém bol dobre rozvinutý hlavne v Španielsku. Ide o cielené vyhľadávanie darcov a to existuje doteraz. Sú v tom zapojení najmä pracovníci anesteziológie, ale aj z iných odborov.
- Nakoľko je pre príjemcu obličky nový život naozaj novým životom? Totiž ľudia sa niekedy nazdávajú, že je to navždy.
Nie, nie je to celkom tak. Aj dialýza je liečebná metóda, ktorá pacientovi iba predĺži život. Aj to je zázrak medicíny, že ten život sa predĺži. Avšak život dialyzovaného pacienta nie je tak kvalitný ako po transplantácii. Na dialýzu sú mnohí pacienti odkázaní roky a roky čakajú na vhodného darcu.
- A keď sa dočkajú?
Keď sa dočkajú transplantácie, tak prežívajú podstatne kvalitnejší život určité obdobie. Toto prežívanie podrobne štatisticky spracovávame. Najnižšie kritérium úspešného prežívania pacienta s transplantovanou obličkou je desať rokov. Najdlhšie zaznamenané prežívanie pacienta s transplantovanou obličkou u nás je dvadsaťosem rokov.
- Ako je na tom slovenská nefrológia v porovnaní s okolitými štátmi?
Ja si myslím, že je porovnateľná aj čo sa týka množstva a kvality transplantácií. Výborní sú v tejto oblasti Rakúšania a potom Maďari. Musím povedať, že práve z Maďarska ako z blízkeho štátu sme dostali pár obličiek a naopak, my sme posielali do Maďarska. Dostali sme obličku aj z Nemecka, ktorú priniesol osobne pán profesor nefrológie.
- Núka sa otázka aká je európska spolupráca v oblasti transplantácií?
Je to samozrejmosť, ktorá patrí k rozvoju transplantačného programu, pretože tam nesmie dopustiť tím koordinátorov, aby vyšla čo len jedna oblička nazmar! Každý človek, ktorý má diagnostikovanú smrť mozgu, by mal byť použitý pre transplantačné účely. Obličky boli ako prvé, ktoré rozvinuli transplantačný program. Potom sa transplantovalo srdce, po srdci sa transplantovala pečeň, slinivka brušná a to sa stále rozvíja. Samozrejme, že spolupráca v rámci transplantácie orgánov funguje aj na medzinárodnej úrovni a zároveň medzi jednotlivými transplantačnými centrami na Slovensku. Môžem povedať, že fungovanie tejto spolupráce je na dobrej úrovni. Celosvetový transplantačný kongres, ktorý sa konal v roku 2000 v Ríme a zúčastnil sa ho aj Ján Pavol II., odobrujúci darcovstvo orgánov, sa niesol v znamení kréda: „Neberte svoje orgány do neba, potrebujeme ich tu na zemi.“ Existujú však aj jedinci, ktorí vyslovene nesúhlasia s tým, aby ich orgány v prípade diagnostikovanej smrti mozgu boli použité na transplantáciu. Títo musia odovzdať oficiálne vyhlásenie a my ich evidujeme a rešpektujeme ich vôľu. Zákon tak ako u nás, aj vo všetkých štátoch, kde funguje transplantológia, je postavený tak, že ak niekto nepreukáže nesúhlas s tým, že by jeho orgány mali byť použité na transplantáciu, je potenciálny darca.
- Nefrológia vám veľa dala, ale zrejme to nebolo len tak...
Musím sa priznať k tomu, že mi moja práca spravila veľký problém v rodinnom živote. Rovnako bývalý manžel ako aj moja dcéra Barbara mi vyčítajú, že som vždy bola viac v nemocnici než doma. Ak chce niekto robiť nefrológiu naozaj naplno, vyžaduje si to celého človeka non-stop. Nemala som preto dosť času venovať sa svojej dcére tak, ako sa jej venoval otec, ktorý sa s ňou na dlhých prechádzkach rozprával o všetkých druhoch umenia, o živote, o svete, preberal s ňou čokoľvek, na čo bola zvedavá. A aj keď som veľmi chcela, aby aj dcéra bola lekárkou, nepodarilo sa mi zlomiť jej rozhodnutie študovať čosi celkom iné – filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave.
- Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Na jednej strane som si svoj veľký sen splnila. Robím prácu, ktorá ma napĺňa, ktorú mám veľmi rada, ktorú som vždy chcela robiť. Avšak moje manželstvo sa zlomilo práve na mojej práci. Nebolo v mojich silách udržať oboje. Často som mávala dvanásť nočných služieb za mesiac. Transplantovalo sa v sobotu, v nedeľu, cez sviatky... Keby sme boli bývali zostali ako rodina pohromade, ten sen by bol úplný.