Anton HYKISCH: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí


ROZHOVOR TÝŽDŇA

Anton Hykisch: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí

V sedemnástich prešiel ôsmimi väznicami

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Na čo myslí slovenský spisovateľ Anton Hykisch 17. novembra, keď stojí pred pamätníkom popraveným a umučeným politickým väzňom komunizmu? Spomína na vlastné utrpenie počas vypočúvania štátnou bezpečnosťou, lebo chcel ujsť do slobodného sveta? Na kamarátov? Alebo rozmýšľa o tom, aký mohol byť jeho život, keby na našich hraniciach nespadla železná opona? Ako dávno to bolo. Detstvo poznačené vojnou. Keď sa skončila, mal iba trinásť rokov. A ďalších štyridsaťštyri prežil  v zákrytoch socializmu – raz bol A. Horník, inokedy Ahy či Peter Arnošt, lebo veľmi chcel písať... Aké príznačné: Krok do neznáma bol v roku 1959 Hykischovým literárnym debutom, ktorý mal krátke trvanie. Len čo vyšiel, musel byť z ideologických dôvodov zošrotovaný. Nuž, poďme spomínať...

Svoju profesionálnu kariéru ste začali v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Aké spomienky sa viažu na  toto obdobie?

Na roky po februári 1948 nemám dobré spomienky. Pochádzam z rodiny „triednych nepriateľov“. Moji rodičia sa rozviedli a vychovávali ma starí rodičia a tetušky, všetci silne nábožensky založení.  Už ako chlapec som pozorne sledoval politické udalosti. Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí. Stalinský socializmus s diktatúrou jednej strany som odmietal. Pod vplyvom zahraničných rozhlasov sme sa traja gymnazisti z Banskej Štiavnice v roku 1949 rozhodli utiecť do slobodného sveta. Pri pokuse prekročiť  hranice do Západného Nemecka nás chytili, kruto vypočúvali. Prešli sme ôsmimi väznicami. Našťastie sme boli neplnoletí a dostali sme len podmienečné tresty. Za pomoci strýka, ktorý bol funkcionárom KSS, som sa dostal dokonca na vysokú školu ekonomickú. Tam som sa zoznámil so skupinkou veriacich chlapcov z Trnavy.  Študovali sme súčasne s Marxom potajme aj katolíckych filozofov, pápežské encykliky. Dodnes mám plné zošity poznámok z tých rokov. Členom strany som nikdy nebol. Opísal som tie roky v románe Rozkoše dávnych čias  (Matica slovenská, 2009).

Ivan GAŠPAROVIČ: Sme síce malý, ale silne vnímaný štát v Európe i vo svete


Ivan GAŠPAROVIČ: Sme síce malý, ale silne vnímaný štát v Európe i vo svete

Desať rokov na čele Slovenskej republiky

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Odchádzajúci prezident Slovenskej republiky Ivan GAŠPAROVIČ (1941) zanecháva za sebou hlbokú stopu. Bol aktívnym účastníkom všetkých štátotvorných aktov a ako rád zdôrazňuje premiér Robert Fico, na súčasnej politickej scéne sú už iba dvaja politici, ktorí hlasovali za vznik Slovenskej republiky – Fico a Gašparovič.  Má za sebou  takmer štvrťstoročnú cestu kariéry vrcholového politika. Prezident Václav Havel ho vymenoval do funkcie generálneho prokurátora vtedajšieho federálneho štátu, stal sa prvým predsedom  Slovenskej národnej rady po vzniku štátu a na dve päťročné funkčné obdobia prezidentom Slovenskej republiky. V prezidentských voľbách porazil Vladimíra Mečiara i Ivetu Radičovú. O tom, aké to boli roky, hovorí v rozhovore pre Slovenské národné noviny.

 

Prečo ste pred vyše dvadsiatimi rokmi vstúpili do politiky?

            Povedal by som, že skôr som bol do politiky vtiahnutý. Udalosti, ktoré sa diali po roku 1989 boli také turbulentné a zaujímavé, že azda nebolo človeka, ktorý by nevnímal, že sa niečo mení. To, o čom sme dovtedy len veľmi opatrne hovorili, sa stávalo skutočnosťou. V školskom roku 1989 – 1990 bol na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde som prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, vytvorený študentský výbor. Spolupracoval som s ním na organizovaní študentských postojov na aktuálne udalosti. Neskôr sme s  profesorom Plankom vytvorili na fakulte bunku VPN, a potom udalosti nabrali rýchle tempo. Keď po dvanástich dňoch musel odstúpiť z funkcie  generálny prokurátor ČSFR,  oslovili ma predstavitelia slovenskej vlády, aby som prijal túto funkciu. Cítil som sa trochu zaskočený a návrh som neprijal, no situácia sa napokon vyvinula tak, že ma prezident Václav Havel vymenoval za generálneho prokurátora vtedajšej federácie. Keď ma Havel z funkcie odvolal, oslovil ma Vladimír Mečiar, aby som s ním išiel do kampane. Bolo to tri mesiace pred voľbami v roku 1992.