Sochár Anton GÁBRIK hodnotí ako najťažšiu časť umeleckej práce presadiť ideu svojich diel
Ešte v roku 2013, k výročiu k 1150. príchodu vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda na naše územie, vznikol nápad postaviť trojsúsošie svätých aj s ich žiakom biskupom Gorazdom. Sochár Anton GÁBRIK zvíťazil spomedzi dvadsiatich štyroch zaslaných návrhov. Pôvodné umiestnenie sa stalo politicky nepriechodným, ako už spomenul v tomto vydaní SNN autor myšlienky osadenia súsošia Miroslav Holečko. Napokon bude odhalené a posvätené 15. septembra 2023 pri príležitosti druhého výročia návštevy pápeža Františka na Slovensku. V monumentálnejšej verzii a v priestoroch Bratislavského hradu. So sochárom Antonom Gábrikom sme sa stretli pri jeho diele na hrade, na ktorom robil posledné úpravy. Mal čas oddýchnuť si a poskytnúť Slovenským národným novinám obsiahly rozhovor nielen o tomto diele. Dorábal podestu pod sochami. Jej priemer je tri a pol metra. Ak sme už zabŕdli do technických detailov, tak sochy troch svätcov sú vysoké 4,8 metra. Každá bronzová socha váži približne sedemsto kilogramov a odlievali sa metódou strateného vosku.
Aj sochy majú svoju históriu. Ako to bolo práve s touto skulptúrou? Pôvodne mala byť predsa odhalená pred desiatimi rokmi.
- Mal som vtedy rozpracovaný koncept sôch svätých Cyrila a Metoda. Primodeloval som Gorazda. Súťaž vyhlásili Matica slovenská, Konferencia biskupov Slovenska a Spoločnosť svätého Gorazda. Nebolo však možné, aby súsošie bolo osadené pred Kostolom Najsvätejšej Trojice na Hurbanovom námestí v Bratislave, pretože s umiestnením nesúhlasilo vtedajšie vedenie hlavného mesta. Sochy tam mali mať intímnejšie miesto ako dnes a boli aj menšie, mali mať do troch metrov. Na námestí sú stromy a mali v ich tieni dotvárať kolorit pietneho miesta pri kostole. Keď sa táto realizácia zrušila, urobil som ešte dva či tri ďalšie návrhy a modely, ale cez tých ľudí s protinárodnými názormi sa to nedalo nijako prebiť. Jednoducho povedané, svätý Gorazd niesol pred sebou dvojkríž, a to bola pre vtedajších bratislavských poslancov nepriechodná myšlienka. Projekt síce ustal, ale bol som stále v kontakte s otcom biskupom Františkom Rábekom. Jemu patrí hlavná zásluha. Snažili sme sa nájsť priestor na umiestnenie diela a najmä nájsť mecenáša, investora. Potom sa dostala táto myšlienka k historikovi Antonovi Hrnkovi, k predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi a spolu s Konferenciou biskupov Slovenska sa rozhodlo, že sochy budú stáť na Bratislavskom hrade.
Už vtedy sa zdvihla vlna kritiky pseudokritikov a laikov, ktorým sa nepáčilo príliš ,,abstraktné“ zobrazenie postáv.
- Podobizne vierozvestcov a biskupa Gorazda nepoznáme. Preto som volil toto stvárnenie, hoci som si za to schytal vlnu kritiky od tzv. odborníkov, ktorí nikdy nič nevytvorili. Keď nie si schopný tvoriť, tak si aspoň pľuvni. Aj za to, že som bol žiakom národného umelca Jána Kulicha, ktorého socha Svätopluk je tiež na hrade. Tieto postavy sú mystické, imaginárne, nadčasové. Ja som nehľadal podobu Cyrila a Metoda, tým som sa vôbec nezaoberal, to som okamžite zavrhol. Chcel som vyjadriť myšlienku, ktorú so sebou svätci niesli. Postavy sú astenické, vzpínajúce sa do výšky a majú pôsobiť dojmom duchovnosti.
Jednou z výhrad bolo aj to, že ste do popredia postavili svätého Gorazda, pričom vierozvestcovia stoja až za ním. Bol to zámer?
- Svätý Gorazd bol učeníkom biskupa Metoda a on ho neskôr za biskupa aj vysvätil. Ak si všimnete postoj jeho nôh, má jemne naznačené vykročenie vpred. Vychádzal som zo starogréckych sôch kúrosov, atlétov vo víťaznom postoji, a z votívnych, ďakovných sôch bohov v rovnakej póze. Svätý Gorazd symbolizuje to vykročenie národa vpred, pritom v ruke drží slovanský dvojkríž. To však určitým politikom, nielen komunálnym, prekážalo už pred desiatimi rokmi tak ako aj dnes. Ako kedysi, keď boli vierozvestcovia z nášho územia napokon vyhnaní. My sa musíme raz tvrdo a navždy postaviť proti tomuto nihilizmu.
V roku 2013 v posudku na vaše dielo napísal už nežijúci akademický maliar Stano Dusík tieto slová: „Kultúra, ktorej najvyšším výrazom je náboženská viera, putuje bosými nohami z krajiny do krajiny, a nie na kopytách koní násilných dobyvateľov. Sú bosé nohy jedným zo symbolov?
- Jednou z výhrad kritikov bolo, prečo moje sochy nemajú aspoň sandále. Len nechápu, že ja modelujem myšlienku, nie naturálne zobrazenie oblečenia a obutia vierozvestcov. Bosé nohy zobrazujú slovíčko ísť a prinášať vieru. Obhajca mojej koncepcie diela maliar Stano Dusík má úvahu Na bosých nohách. Napísal, že moja myšlienka zobrazenia sv. Cyrila, Metoda a Gorazda spočíva v tom, že na týchto bosých nohách nám doniesli písmenká pre naše slová. Písmo a knihy, aby sme mohli oslavovať Pána a úplne a vedome sa na tejto oslave zúčastňovať. Preto sa aj tento môj projekt volá Na bosých nohách. Vďaka ti, Stano, do neba za myšlienku.
Ste autorom bronzových dverí Cyrila a Metoda na Katedrále sv. Emeráma na Nitrianskom hrade, ktoré posvätil biskup Viliam Judák z Nitrianskej arcidiecézy a za ktoré ste dostali Cenu Martina Benku.
- Tam je v reliéfoch vyjadrená legenda o ich živote, napríklad to, že sa svätému Cyrilovi Konštantínovi prisnil sen, že sa vo sne oženil so Sofiou. Tá Sofia však nebola žena, ale Múdrosť. Potom je tam dišputa s trojjazyčníkmi v Benátkach koncom roka 867 a obrana slovanského jazyka a bohoslužby, kde Konštantín prejavil teologickú odbornosť, znalosti, rečnícke majstrovstvo, humanizmus a obavy o osud slovanského národa. Tiež mučenie Metoda. Odporúčam však návštevníkom katedrály pozrieť sa aj na opačnú stranu dverí. Ja som vtedy požiadal básnika Michala Chudu, či môžem použiť jeho báseň Sme tu... a tú som namodeloval na vnútornú stranu dverí. Škoda, že to nie je pri otvorení pravého krídla osvetlené a málokto si to všimne.
Známy je aj váš pamätník Mórica Beňovského vo Vrbovom v malom parčíku v centre mesta.
- Vzorom a akože modelom na postavu Mórica mi bol maestro Jozef Adamovič, jeho somatotyp. Je zbytočné vysvetľovať prečo. Nuž, tá legenda ‒ alebo ak chcete jeho život, jeho zážitky sú neuveriteľné, doslova románové. Stretnutia s Ľudovítom XVI., Máriou Teréziou, loď Intrepid, ktorú dostal od Francúzov. To všetko som chcel dostať aj na reliéf na ten pamätník v tvare zemegule, na ktorej vrchole čupí práve Beňovský. Reliéf má 5,8 metra a je tam aj černoška s dieťaťom pod baobabom, delfíny, Benjamin Franklin, George Washington... Príbeh jeho života je doslova rozprávka. Taká, že som to musel namodelovať len v akomsi infantilnom výraze. Až detinsky. Chcelo to majstrovstvo ustáť túto výtvarnú polohu. Neuveriteľný život. Ten jeho určite obsiahol päť životov iných.
Venujete sa aj galerijnej tvorbe?
- V zime som sa zúčastnil na súťaži na dve pamätné mince pre Národnú banku Slovenska s portrétmi majstra Jozefa Kroera a kardinála Jána Chryzostoma Korca. V určitej etape života som sa rozhodol, že sa nebudem väčšinovo venovať galerijnej činnosti, ale že skúsim túto ťažšiu cestu ‒ tvoriť sochy pre verejné priestory, pre ľudí. Preto, že je to ťažšie tu na Slovensku. Stojí to neskutočnú námahu a výkon. Nie umelecký, ale ľúty boj s byrokraciou a politikou. Viac ma vyčerpá tento boj ako holá sochárska robota. Dostať svoju predstavu, dielo, do reálneho stavu, je v súčasnosti neuveriteľná tortúra. Sochárska tvorba neprebieha ako vo filmoch, kde sochárka Cheer v Čarodejniciach za jednu noc vytvorí trojmetrovú sochu. Väčšinu práce sochára s realizáciou diela ľudia nevidia, nemajú šancu to vidieť. Zažil som posledné roky socializmu, keď boli pomery iné. Bol som Kulichov asistent na vysokej škole. Po roku 1989 sme odtiaľ ja aj iní museli odísť. Sochárska línia, ktorá sa ťahala od českých majstrov Jozefa Václava Myslbeka, Otakara Španiela cez Slovákov Jozefa Kostku, Ruda Pribiša, Jána Kulicha, sa pretrhla. Bolo to ideologické a neprirodzené, ale je to už, žiaľ, v dnešnej dobe nezvrátiteľné.
Ako si na Jána Kulicha spomínate?
- Ako maestro a profesor bol perfektný. Mal však ťažkú vzdorovitú povahu. Možno preto, že málokto pochopil, čo v skutočnosti učil a čo od svojho učeníka chcel. No to nebol môj problém, našťastie. Prvé dva roky ma viedol profesor Snopek, potom ďalšie štyri profesor Kulich. Vštepoval nám mať vlastný výraz. Nie je problém kopírovať iných, ale potom je dielo myšlienkovo hluché. Toto dielo svätých Gorazda, Cyrila, Metoda takúto myšlienku nesie a ja som si stopercentne istý, že po odhalení ho návštevníci hradu prijmú. Tým, ktorí o pamätníku rozhodli, som otvorene povedal – ktorý kráľ, mocnár nepostavil chrám alebo sochu, akoby nebol! A títo traja svätí sú aj nosnými symbolmi Slovenska. Pritom ide o halierové náklady na zhotovenie ‒ oproti tomu, čo dnes ide vláda vynaložiť na nezmyselné zbrojenie.
V Trnave máte niekoľko diel na verejných priestranstvách. Zaujala ma busta prvého rektora Trnavskej univerzity astronóma Antona Hajduka. Ako sa vám modeloval?
- Osobne som ho poznal. Bol veľmi ľudský, cítil som jeho tvár. Na tom pamätníku pred Trnavskou univerzitou je nielen busta, ale aj aj bronzový odliatok jeho pôvodnej rektorskej medaily. Pripomína to čas, keď zakladal znova obnovenú Trnavskú univerzitu. Vtedy som bol pri zakladaní univerzity v roku 1992. Som aj autorom jej loga. To bolo hektické obdobie. Hneď po otvorení musel pán Hajduk niekam odísť a reprezentovať Slovensko. Problém bol, že nemal rektorské insígnie. Tak som mu narýchlo vyrobil dočasné, epoxidové. Našťastie už vtedy som mal logo univerzity vydumané, bola to hlava Krista z historického trnavského erbu bez kolesa a názov univerzity po latinsky. Rektorskú medailu som mu len napatinoval na zlatý bronz a mal ju zavesenú na krku na látkovej slovenskej trikolóre. Pravdaže, potom som zhotovil stálu, vyrobila ju Kremnická mincovňa, tú, ktorú nosí aj súčasný rektor René Bílik.
Pri vašej monumentálnej soche pápeža Jána Pavla II., ktorá je v Trnave na Univerzitnom námestí, vidíme láskavého človeka žehnajúceho vstupujúcich do Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. Ako ste k tejto koncepcii pristupovali?
- Pápeža som zobrazil tak, ako si ho zachovali veriaci. Vyžarujúceho dobrotu. Pamätám si dátum, keď zomieral. Zomrel 2. apríla 2005. A ja som práve vtedy v ateliéri modeloval jeho sochu. Vtedy o tom v rozhlase bežalo ako reportáž Gaba Zelenaya zo športového zápasu, stále vysielali nejaké podrobnosti. Ako na tom je. Potom vznikla súťaž na jeho sochu. Musel som pred realizáciou vyhrať dve verejné obstarávania, lebo istá kresťanská strana v Trnave silou-mocou chcela, aby vyhral jej stranícky favorit, mimochodom môj bývalý spolužiak. Ani len predlohu sám nevedel namodelovať. Ja som mal myšlienku jeho sochy v duchu pred dvoma, troma rokmi, skôr ako vôbec pápež prišiel do Trnavy v septembri 2003, keď už bojoval s vážnymi zdravotnými problémami. Nevzdal som to. Napokon sa v roku 2005 realizácia sochy uskutočnila.
Ste aj reštaurátor. Po roku 1989 sa znovu postavilo v Trnave Súsošie Svätej Trojice v barokovom štýle z roka 1695, ktoré sa počas socializmu zničilo. Obnova asi nebola ľahká.
- To som bol ešte čerstvo po škole. Dali sme sa vtedy dohromady traja mladí ľudia a ja som matematicky vyrátal stratené časti kameňov, ktoré sa museli doplniť, a niektoré sochy som nanovo namodeloval. Všetko sa muselo vypočítať a vyskladať. Vtedy majstri nerobili podľa výkresov. Aký veľký kameň prišiel pod ruku, z takého vysekali tvar.
Momentálne musíte pociťovať isté zadosťučinenie, keď sa vám po rokoch podarilo napriek prekážkam dostať svoje trojsúsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda do finálnej podoby. Ste národne orientovaný?
- Napriek prekážkam ‒ aj zo strany podporovateľov tohto diela ‒ som nezanevrel, hoci ma pred rokmi mnohí opustili a na boj za svoje dielo som zostal sám. Iste, boli tam aj ľudia, ktorí dielu drukovali, ale na mnohých mám ťažké srdce. Som národne orientovaný, zvlášť v dnešnej dobe, ktorá podobné názory neuznáva. Veď sa len pozrite okolo seba, koľko slepých myšlienok sa presadzuje ‒ od podpory LGBTI+ až po tranzície detí. My ideme kastrovať, „prešívať“ chlapcov na dievčatá a opačne, táto doba je totálne chorá. Nielenže si nevážime svoju minulosť, ale politici nás s podobnými zámermi priamo obťažujú. Chcú otráviť národ, otráviť Slovanov? Myslím si, že sa im to nepodarí a zacyklia sa sami do seba. Zničia sa tým, ale nezničia nás. Ak je niečo nezmyslom, tak to aj nezmyslom ostane. Celkovo sa mi zdá, že v minulosti bol život pomalší, no o to viac srdečnejší. Všetko chce byť rýchle. My zo Zemplína máme takú posmešnú prípoviedku: ,,Pane Bože, daj... ale hneď!“
Na čom momentálne okrem dokončenia súsošia pracujete?
- Mám objednávku na bustu predsedu zahraničnej Matice slovenskej farára Františka Jozefa Fugu, ktorý sa narodil pred sto rokmi 9. júna 1923 vo Vinnom. Síce je to časovo hektická objednávka, ale zvládam to. V hlave mám ešte plno nápadov. Trnava by si napríklad zaslúžila monumentálnu sochu Petra Pázmaňa, v roku 1653 zakladateľa Trnavskej univerzity. Slovensku chýbajú jazdecké sochy, kým Budapešť alebo Paríž je ich plný. Napríklad Mórica Beňovského, tú by som rád zrealizoval.