Dvadsiateho februára uplynulo štvrťstoročie od štartu prvého slovenského kozmonauta, vtedy tridsaťštyriročného podplukovníka Ivana Bellu. V rámci deblokácie ruského dlhu voči Slovenskej republike ho vybrali spomedzi tridsiatich dvoch prihlásených adeptov. Z kazašského kozmodrómu Bajkonur odštartovala 20. februára 1999 o 5. hodine a 17. minúte stredoeurópskeho času kozmická loď Sojuz TM-29 s medzinárodnou posádkou. Na palube bol okrem nášho slovenského kozmonauta aj ruský a francúzsky kozmonaut. Ivan Bella strávil vo vesmíre 7 dní 21 hodín 56 minút. Na orbitálnej stanici MIR, kde plnil náročný vedecký program vesmírnej misie nazvanej Štefánik. Pilot vojenských stíhacích a stíhacích bombardovacích nadzvukových lietadiel, prvý slovenský kozmonaut, brigádny generál vo výslužbe Ing. Ivan BELLA (1964) nám poskytol nasledujúci rozhovor.
- Dvadsiaty február 1999 sa stal významným nielen pre vás, ale aj pre celé Slovensko. Zmenil sa po tomto dátume váš život?
Od môjho vesmírneho letu sa môj život obrátil absolútne naruby. Z neznámeho človeka sa stala zrazu verejne známa osoba, ktorá pútala pozornosť, kdekoľvek sa objavila. Táto udalosť ovplyvnila aj moje blízke okolie, najmä rodinu. Zmena nastala aj v pracovnom zameraní. Zostal som síce profesionálnym vojakom, ale prestal som byť vojenským pilotom.
- Vybavia sa vám občas v mysli pocity, ktoré ste prežívali bezprostredne pred štartom rakety a počas prvých minút po ňom?
Samozrejme, ako sa človek približuje k cieľu, ku ktorému smerovalo jeho dovtedajšie úsilie, pociťuje isté zvýšené vnútorné napätie. Musel som sa však maximálne sústrediť na to, čo sa dialo okolo, takže nemal som čas príliš vnímať nervozitu. No priznávam, že nervové vypätie pred samotným štartom patrí k tým najsilnejším. A nedá sa na tie chvíle len tak zabudnúť.
- Príprava pred letom bola isto náročná ‒ množstvo teórie, nácviky v trenažéroch, špeciálne druhy prípravy, výcvik v centrifúgach a vôbec. Lenže skutočné absolvovanie letu reálnym vesmírom je asi iné ako virtuálne tréningy...
Moja príprava trvala zhruba jedenásť mesiacov. To je veľmi krátky čas, pretože ruskí kozmonauti sa pripravovali vyše päť rokov. Naša krátka príprava však musela obsiahnuť všetko, čo absolvovali oni, aj keď v skrátenej forme. Jej súčasťou bola teoretická aj praktická časť. K dispozícii sme mali plne funkčný trenažér transportnej lode Sojuz TM, ktorá mala za úlohu vyniesť kozmonautov do vesmíru a vrátiť ich na Zem, ale aj trenažér orbitálneho komplexu MIR, na ktorom v tom čase vykonávali kozmonauti rôzne experimenty. Praktická príprava sa už uskutočňovala v zostave posádky, bolo treba rozhodnúť, kto v nej bude číslo 1, určenej na let, a kto v posádke číslo 2, teda náhradnej.
- Má popri racionálnych technických úkonoch miesto aj obyčajný ľudský strach?
Mal som tú výhodu, že som predtým pôsobil ako vojenský letec. Keďže sme lietali na prúdových lietadlách, ktoré boli mnohokrát staršie ako my piloti, človek sa postupom času naučí s určitým rizikom žiť. A pokiaľ ide o strach ‒ jediný taký zlomok sekundy, keď som pocítil čosi podobné, bolo, keď sme vystúpili na schodíky rakety, poslednýkrát sme sa otočili a zamávali ľuďom, ktorí nás odprevádzali. Bola medzi nimi manželka, deti, sestra, brat a iní kolegovia, priatelia a známi. Vtedy mi prebleslo hlavou, či ich ešte niekedy uvidím. No len čo som sa otočil a začal stúpať do rakety, zasa nastúpila profesionalita. Sústredil som sa na to, čo sa bude diať a aké sú pritom moje povinnosti a úlohy.
- Predsavzatie stať sa kozmonautom asi neprichádza zo dňa na deň. Snívali ste aj vy ako mladý chlapec o takejto profesii?
Vyrastal som v početnej rodine na dedine a ako chlapec snívate o všeličom. Keď som bol malý, kozmonautika bola ešte, ako sa hovorí, „v plienkach“, a preto bola veľmi atraktívna. Takže aj ja som po nej v kútiku duše túžil. Ako som rástol a dospieval, uvedomoval som si, že Československo už má svojho kozmonauta Vladimíra Remeka, a neuvažovalo sa o tom, že by do vesmíru letel niekto ďalší. Ani po vzniku samostatnej Slovenskej republiky mi ani vo sne nenapadlo, že by Slovensko mohlo mať v takom krátkom čase svojho kozmonauta. Naozaj reálne som sa začal touto otázkou zaoberať, až keď takáto myšlienka začala rezonovať v spoločnosti. Vtedy som si povedal: A prečo nie ja?
- Ako ste sa dostali do úzkeho výberu na kozmonautov?
Podmienkou bolo, že do výberu na kozmonauta sa môžu prihlásiť vojenskí nadzvukoví letci, pretože už prešli veľmi prísnymi lekárskymi, fyzickými i psychologickými prehliadkami. Keď som sa hlásil na vysokú vojenskú leteckú školu, z môjho ročníka ‒ z vojenského gymnázia SNP v Banskej Bystrici ‒ sa hlásilo pol stovky záujemcov. Prešli sme len piati, z toho dvaja na nadzvukové a traja na podzvukové lietadlá. Takže sito bolo ozaj husté. Druhou podmienkou bol výber, ktorý stanovila ruská strana. Vlastne Rusi určovali kritériá, kto poletí do vesmíru. Prihlásilo sa nás asi tridsať dobrovoľníkov, záujemcov o let do vesmíru. Absolvovali sme vyše sto rôznych lekárskych, psychologických a fyzických testov a vyšetrení. Okruh kandidátov sa postupne zužoval. Do Hviezdneho mestečka sme napokon vycestovali štyria. V Centre prípravy kozmonautov J. A. Gagarina sme absolvovali rovnaký maratón vyšetrení plus ďalšie, ktoré nám neboli schopní urobiť na Slovensku, pretože u nás buď neboli zariadenia, alebo špecialisti ‒ napríklad centrifúga či vestibulárne kreslá. Až po týchto testoch bolo rozhodnuté, že dvaja ‒ Michal Fulier a ja ‒ spĺňame podmienky na to, aby sme mohli absolvovať prípravu a let do vesmíru.
- Vybrali napokon vás. Kto o tom rozhoduje?
Ruská strana vyhodnotila výsledky získané na Slovensku i tie, ktoré doplnili v Rusku. Prvý polrok sme sa pripravovali spoločne. Na základe údajov ruskej strany sme mali obaja identické hodnotenia vo všetkých oblastiach a rozhodnutie o tom, kto by mal letieť a kto bude náhradník ponechali Rusi na slovenskú stranu. Definitívne rozhodnutie, kto napokon poletí, sme sa dozvedeli zhruba dva-tri dni pred štartom.
- Váš hviezdny výlet nebol len reprezentačný. Program nazvaný Štefánik pozostával zo šiestich experimentov medicínskeho, biologického a fyzikálneho zamerania. Podarilo sa vám ich splniť presne podľa plánov?
Vedecké programy vypracovala Slovenská akadémia vied spolu s Ruskou akadémiou vied. Štyri boli vykonávané počas kozmického letu, dva prebiehali paralelne na mojich kolegoch pilotoch, aby sa získala určitá báza údajov, ako reaguje ľudský organizmus na dané podnety na Zemi a ako vo vesmíre. Experiment Stabilometria bol zameraný na výskum vestibulárneho systému, ktorý sa nachádza v strednom uchu a ktorý bol výrazne ovplyvnený podmienkami bezváhového stavu. Ďalší tzv. endotest, vypracovaný Endokrinologickým ústavom SAV, bol zameraný na činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním na rôzne podnety. Prvýkrát v histórii kozmonautiky bol v takom rozsahu zameraný na odber krvi počas kozmického letu bez prítomnosti lekára. Každé ráno som si napichol do žily kanylu a niekoľkokrát za deň som si urobil odber. Všetko sa odohrávalo v najťažšej fáze letu, keď v ľudskom organizme prebiehajú až drastické zmeny a náročná adaptácia na dané podmienky. Vďaka dobrej kondícii a výbornej príprave som všetko zvládol, nijaká kritická situácia nenastala a experiment sme splnili v plnom rozsahu. Fyzikálny experiment bol zameraný na výskum kozmického žiarenia a biologický experiment Prepelica na výskum postembryonálneho štádia vývoja japonských prepelíc...
- Ako vás na kozmickej stanici MIR uvítali dvaja ruskí kozmonauti?
Moja posádka bola v podstate posledná medzinárodná, ktorá letela na stanicu MIR. Skladala sa z veľmi skúseného ruského kozmonauta päťdesiatročného plukovníka Viktora Michajloviča Afanasjeva, ktorý už mal za sebou dva dlhodobé, vyše stoosemdesiatdňové kozmické lety. Palubným inžinierom bol generál francúzskych ozbrojených síl Jean-Pierre Haigneré, tiež skúsený kozmonaut. Jediným nováčikom som bol ja. Po nás tam vyletela už len dvojica ruských kozmonautov, ktorí pripravili stanicu MIR na zánik, čiže na jej zhodenie do atmosféry, kde čiastočne zhorela a zvyšok spadol do Tichého oceánu. Tam sme leteli traja transportnou loďou SOJUZ TM 29 a vracal som sa na lodi SOJUZ TM 28 s Gennadijom Padalkom, ktorý strávil na stanici MIR vyše dvesto dní spolu s palubným technikom Sergejom Avdejevom. Hore som letel v pravom kresle vo funkcii kozmonaut výskumník, dolu som sa vracal v ľavom kresle palubného technika, aby som mu pomohol pri ovládaní motorov, čo je pri návrate dosť závažné. Kolegovia ma na MIR-e privítali veľmi srdečne a starým slovanským zvykom ‒ chlebom a soľou.
- Neboli ste sklamaný, keď ste sa museli po ôsmich dňoch vrátiť na Zem?
Dúfal som, že kozmonaut Avdejev, ktorý strávil na stanici MIR vyše dvesto dní, bude unavený a jeho fyzický či psychický stav mu neumožní pokračovať v pobyte na stanici ďalších stoosemdesiat dní a navrhne mi takúto výmenu. Žiaľ, taký návrh nepadol...
- Ruská orbitálna stanica MIR dosluhovala. Neobávali ste sa, že po tých pätnástich odslúžených rokoch nebude vhodná na bezpečný pobyt a plnenie vášho vedeckého programu?
Stanicu MIR vybudovali so zámerom, že odslúži nejaké dva-tri roky, a ak bude všetko v poriadku, predĺži sa jej životnosť na päť rokov a potom zanikne. V skutočnosti v deň môjho štartu 20. februára 1999 oslavoval MIR pätnáste výročie fungovania, čo svedčí o jeho dokonalej technickej vyspelosti. Nikto neočakával, že tak dlho bude plniť dôležité vedecké pozorovania vo vesmíre. Pravou príčinou, prečo túto orbitálnu stanicu Rusi v roku 2001 zlikvidovali, neboli technické dôvody, ale finančné. Rusko v tom čase prechádzalo veľkou ekonomickou krízou. Aj preto navrhlo Slovenskej republike, že časť svojho dlhu si môže odpísať tým, že pripraví na let do vesmíru dvoch občanov Slovenska a jeden z nich do kozmu aj poletí. Slovensko prijalo ponúkanú možnosť, za čo si Rusko odpísalo dlh dvadsať miliónov dolárov. O funkčnosti stanice MIR som bol, samozrejme, informovaný, každý systém takejto stanice je zabezpečený dvojmo aj trojmo, takže aj keby nastala nejaká porucha, náhradný systém okamžite prevezme úlohy na seba. Počas môjho pobytu sa nič také nestalo a som rád, že som svoju misiu splnil.
- Pohľad z okna obyčajného dopravného lietadla poskytuje výhľad na istý geografický úsek. Z kozmu v rakete je to určite iné, videli ste z orbity aj Slovensko?
Boli vytvorené podmienky na pozorovanie Slovenska, dokonca bola aj upravená orientácia stanice tak, aby pozorovacie podmienky boli čo najlepšie. Príroda však bola proti. V tom čase ‒ medzi 20. a 28. februárom ‒ bola celá stredná Európa pokrytá mrakmi, takže v podstate sa nepodarilo nasnímať z vesmíru našu krajinu, čo bola veľká škoda.
- Prostredníctvom telemostu medzi MIR-om a pozemným riadiacim centrom v podmoskovskom Koroľove ste poslali z výšky 350 kilometrov nad Zemou pozdravy svojim krajanom, ktorých ste oslovili vyznaním, že do kozmu ste neleteli pre generálske hviezdy, ale kvôli reprezentácii Slovenska...
Táto kozmická misia spĺňala dva základné ciele. Jeden bol vedecký, ale bola to aj diplomatická misia, ktorá mala za úlohu zvestovať svetu, že niekde v srdci Európy vznikla nová krajina, ktorá napriek svojej malej rozlohe i malému počtu obyvateľov a veľmi krátkej histórii samostatnej existencie, je na dostatočne vysokej úrovni, aby sa mohla zaradiť do neveľkej skupiny krajín schopných poslať svojho človeka do vesmíru. Slovensko sa stalo dvadsiatou deviatou krajinou, ktorá vyslala svojho človeka do vesmíru. Uvedomoval som si obrovskú zodpovednosť, ktorá visela na mojich ramenách. Neustále som mal na mysli, že nielen všetci obyvatelia Slovenska, ale v podstate všetci Slováci na celom svete budú veľmi pozorne sledovať tento kozmický let a že v každom kútiku zemegule sa budú môcť ľudia dozvedieť, že Slovák letí do vesmíru.
- Generál Štefánik pochádzal z Košarísk pri Brezovej pod Bradlom, vy z Dolnej Lehoty pri Podbrezovej. Vy určite nachádzate iné paralely...
Okamžite, ako sa začalo uvažovať o pomenovaní misie, padlo rozhodnutie, že ponesie jeho meno, keďže Štefánik zosobňoval všetko, čo mala v záhlaví. Bol vojenský letec tak ako my dvaja s Michalom Fulierom; bol diplomat, ktorý zviditeľnil Slovensko pred celým svetom, a taký istý cieľ mal splniť aj náš let. Bol vedec, ktorý sa zaoberal výskumom vesmíru a aj my sme plnili vedecký program. Takže tých symbolov a spoločných prvkov bolo dosť.
- Pokračuje v súčasnosti na Slovensku kozmický výskum?
Treba si uvedomiť, že aktivity v oblasti výskumu a mierového využívania vesmíru na Slovensku sa nezačali vesmírnou misiou Štefánik a ani neskončili. Aktivity v tejto oblasti majú dlhodobú tradíciu ešte z obdobia Interkozmosu a pokračujú do súčasnosti. Koncom januára 2021 na ministerstve školstva zriadili Slovenskú vesmírnu kanceláriu, ktorá pozostáva z dvoch zložiek. Zložka, ktorá je súčasťou ministerstva školstva, zastrešuje medzirezortnú koordináciu a medzinárodnú spoluprácu (ESA, EÚ, OSN). Zložka, ktorá je súčasťou SARIO v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR, zastrešuje implementačnú časť agendy ‒ najmä rozvoj vesmírneho ekosystému a lokálnych či medzinárodných partnerstiev. Vesmírny výskum totiž nie je len o lietaní, to je len špička ľadovca, pod ním je obrovská základňa vedeckých, výskumných, vývojových a výrobných aktivít. A je to aj vynikajúca príležitosť pre malé a stredné podniky, ktoré sa môžu podieľať nielen na vývoji, ale aj na výrobe samotných zariadení pre vesmírne telesá. Slovensko sa stalo Asociovaným členom Európskej kozmickej agentúry (ESA). Asociované členstvo Slovenska nadobudlo účinnosť 13. októbra 2022 na začiatočné obdobie siedmich rokov po výmene oznámení o ukončení interných postupov na nadobudnutie platnosti Asociačnej dohody. Tú schválil parlament a ratifikačnú listinu podpísala 12. októbra prezidentka SR Zuzana Čaputová. To svedčí o záujme a určitom politickom záväzku SR venovať sa vesmírnym aktivitám.
- Stalo sa módnym trendom, že ak má niekto veľa peňazí, zaplatí si výlet do vesmíru. To naozaj môžu sedieť v kokpite kozmickej lode aj absolútni amatéri?
Žijeme v období trhovej ekonomiky, keď sa dá za peniaze takmer všetko. Zatiaľ je lietanie do vesmíru veľmi drahé, a preto je len pre úzku skupinu „vyvolených“, ktorí si to môžu dovoliť. Vyškolený personál im umožní atraktívnu cestu, pri ktorej na rozdiel od kozmonautov nebude musieť vykonávať náročné úkony, iba si posedí v kresle a bude obdivovať okolitý priestor. Technický pokrok však nasleduje veľmi rýchlo a až technológie umožnia dopravovať do vesmíru lacnejšie, určite sa to stane rovnakou súčasťou života, ako je v súčasnosti napríklad lietanie.
- Na vašu počesť pošta vydala známku, pomenovali po vás planétku (22901) Ivanbella, vaše meno nesie gymnázium v Handlovej, ste patrón Parku tmavej oblohy Poloniny, čestný člen mnohých spolkov a organizácií. Ako to vnímate?
Byť prvým je síce fajn, ale byť jediným je náročné. Nemáte sa s kým podeliť nielen o radosti a výhody z toho vyplývajúce, ale najmä o povinnosti z toho vyplývajúce. Napriek tomu, že uplynulo už dvadsaťpäť rokov, záujem verejnosti o mňa a zážitky z vesmíru neutícha.
Zhovárala sa Anna SLÁVIKOVÁ ‒ Foto: archív autorky