Staršia generácia si dobre pamätá na studenú vojnu medzi štátmi socialistického a kapitalistického bloku. Svet sa zvíjal v osídlach geopolitických záujmov. Na jednej strane totalita komunistickej ideológie, na strane druhej bezbrehý kapitalizmus. Toto obdobie ľudských dejín poznačil nebezpečný precedens. Zastrašovanie nepriateľa jadrovými zbraňami. Na strane socialistického bloku ich vlastnil Sovietsky zväz, na strane Západu zase Spojené štáty americké a ďalšie väčšie európske krajiny združené v NATO. Hodiny súdneho dňa, ktoré vyhodnocujú nebezpečenstvo jadrového konfliktu, sa počas studenej vojny viackrát priblížili ručičkou k hodine dvanástej, teda ku katastrofe. V roku 1947 ich vedci-autori nastavili na sedem minút do polnoci. Studená vojna skončila po páde komunizmu u Sovietov. Hodiny v roku 1991 boli od polnoci najďalej, až 17 minút. Chvíľu to vyzeralo tak, že svetové veľmoci našli spoločnú cestu.
Po tridsiatich rokoch sa svet opäť rozchádza. Znova stoja proti sebe Západ a Východ. Tentokrát sme už súčasťou Západu. Na druhej strane stojí Rusko. Na geopolitickom kolbišti to vrelo už dlhšie. Definitívny rozchod nastal pred dvoma rokmi, keď Ruská federácia vojensky vstúpila na zvrchované územie Ukrajiny. Ukrajinský prezident Zelenský sa netajil tým, že by najradšej videl Ukrajinu v transatlantických štruktúrach. To prekážalo prezidentovi Putinovi. Niekoľkokrát varoval jeho i Západ, že pre Ruskú federáciu je neprijateľné ďalšie rozširovanie Severoatlantickej aliancie. Diplomacia zlyhala. Zbrane začali najskôr rinčať na územiach separatistických republík v Doneckej a Luhanskej oblasti. Ukrajinská armáda nemusela na separatistov vojensky útočiť. Mohla s nimi ďalej rokovať. Na druhej strane aj Rusi mali byť trpezlivejší. Veď Ukrajina je slobodná a má právo rozhodnúť o vlastnej budúcnosti. Dialóg skončil. Výsledkom je vojna, ktorá sa po dvoch rokoch stala zamrznutým konfliktom.
Spojené štátny americké a spojenci v NATO sa od začiatku konfliktu postavili na stranu Zelenského. Odvtedy už dva roky salámovou metódou podporujú ukrajinskú armádu. Najskôr sa to začalo humanitárnou podporou. Nasledovali dodávky nábojov, ľahších zbraní a vozidiel pechoty. Pred dvoma rokmi bolo nepredstaviteľné, že by sa do vojny zapojili inteligentné zbraňové systémy či bojové stíhačky NATO. A vojaci už vôbec nie! Predsa to nie je vojna Severoatlantickej aliancie... Slovensko v tomto smere zohralo dôležitú úlohu pioniera. Na front najskôr poslalo protiletecký systém S-300 a minulý rok aj bojové stíhačky MIG-29. Povzbudené európske krajiny začali posielať na bojové polia svoje tanky, protilietadlové systémy a ťažké zbrane. Medzičasom sa členom Severoatlantickej aliancie stalo Fínsko (susedný štát Ruska) a začiatkom marca aj Švédsko. Netrvalo dlho a francúzsky prezident Macron otvoril Pandorinu skrinku, že na bojisku sa môžu ocitnúť vojaci niektorých krajín NATO. Rubikon bol prekročený. Ruský prezident nenechal na seba dlho čakať a uviedol, že jeho armáda je pripravená použiť jadrové zbrane, ak to bude nevyhnutné.
Slovensko po nástupe štvrtej Ficovej zmenilo pozíciu. Prestalo dodávať na Ukrajinu zbrane a vyzýva na ukončenie bojov a mierové rokovania. Naša diplomacia sa obracia na Západ i Východ. Po mieri volá dokonca aj pápež František, ktorý vyzval Ukrajincov, aby vyvesili biele zástavy. Svetoví politici sú nepredvídateľní. Geopolitické napätie sa dá doslova krájať. História sa opakuje. Svet sa vracia do studenej vojny. Hodiny súdneho dňa boli najbližšie k globálnej katastrofe 23. januára 2023, a to 90 sekúnd do polnoci !!!
Maroš SMOLEC, šéfredaktor