Sergej KOZLÍK: Slovensko je neoliberálny pupok sveta


Kozlík-štvorecEuroposlanec Skupiny aliancie liberálov a demokratov za Európu

Sergej Kozlík: Slovensko je neoliberálny pupok sveta

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Bývalý podpredseda vlády SR, minister financií, dlhoročný podpredseda HZDS pre ekonomiku, člen rozpočtového výboru Európskeho parlamentu – to je v skratke doterajšia kariéra europoslanca Sergeja Kozlíka. V roku 1998 mu úradujúci prezident republiky prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Politik s originálnymi riešeniami pre fungovanie Európskeho parlamentu, no rovnako ho zaujíma i ďalší osud ĽS-HZDS.

 ● Na Európsku úniu sa v ostatnom čase valí kritika. V Nemecku vznikla strana Alternatíva pre Nemecko, ktorú tvorí elita národa. Zaumienili si zmeniť Úniu, najmä jej byrokratickú administratívu. Veľká Británia, ale aj susedná Česká republika sú známe svojím euroskepticizmom. Akú odozvu v štruktúrach Únie má takáto kritika?

            Napriek tomu, že EÚ už existuje niekoľko desiatok rokov, stále je mladá inštitúcia a určite mnoho vecí v nej možno zlepšovať. Najdôležitejšou podstatou EÚ zostáva jednotný trh. Samozrejme, aj v tomto smere je nad čím sa zamýšľať. Stále sa hľadá modus vivendi medzi tým, čo je možné a potrebné riadiť z vrcholového centra Únie a čo si majú riadiť jednotlivé štáty. Ten konflikt bude stály. Niekedy Brusel rieši aj to, čo by nemal, inokedy nám chýbajú niektoré spoločné predpisy.

Únia však nie je len jednotný trh. Jej odporúčania sa týkajú takmer všetkých oblastí života...

            Iste, patrí sem aj voľný pohyb osôb, peňazí... a sú pravidlá, ktoré by sme potrebovali zjednotiť. Povedzme – dopravné predpisy. Keďže jestvuje voľný pohyb osôb, štáty Únie by mali mať zabezpečené sociálne či zdravotnícke krytie občanov. Mali by sa uznávať profesie.  To je priestor, ktorý zďaleka nemáme harmonizovaný. A potrebovali by sme jednotné pravidlá. Na druhej strane existuje množstvo centrálnych rozhodnutí, ktoré by nemuseli byť riešené na úrovni EÚ, a o tom je spor. V súčasnosti napríklad ako s daňami?  Ja zastávam názor, že daňové pravidlá v istom rozsahu majú byť v právomoci národných štátov. Ale nadnárodné korporácie v rámci svojho vnútropodnikového účtovníctva robia psie kusy, a tak prelievajú peniaze do offshore spoločností, že to sa nedá riešiť národným účtovníctvom a národným daňovým systémom. V tomto smere by bolo potrebné dospieť k harmonizovaným daňovým systémom a nielen v EÚ, ale aj v rámci OECD a G20. Lebo ak chceme zastaviť obrovské daňové úniky, tak sa to musí týkať nielen EÚ, ale aj USA, Ruska, Číny atď. O tomto všetkom sú spory, ktoré využívajú radikálne skupiny.

A je vôbec záujem odstraňovať obrovské rozdiely, ktoré v rámci štátov EÚ jestvujú? Nedá sa nevidieť, že síce máme spoločnú menu, ale nemáme spoločnú sociálnu politiku. Príjmy či dôchodky na Slovensku sa diametrálne líšia napríklad od luxemburských... Ako je v tomto smere Únia nastavená?

            Treba povedať, že euro ako spoločná mena nie je príčinou sociálnych rozdielov. Ona ich len zviditeľňuje. Problémom nie je ani neexistencia jednotnej sociálnej politiky, tá nikdy nebude jednotná. Skôr sú výhrady voči tomu, že máme jednotnú menu, ale nemáme jednotné pravidlá rozpočtov, ktoré by zaväzovali štáty k udržovaniu schodkov na primeranej úrovni. Pretože každý štát, ktorý používa euro, keď sa dostane do kolapsu, ohrozuje úroveň eura. V tom sa už posunuli veci ďalej; EÚ začína kontrolovať rozpočty štátov eurozóny a má isté nástroje, ako prinútiť jednotlivé členské štáty eurozóny k tomu, aby svojím správaním neznehodnocovali euro. Takže všetko napreduje, ale tie nástroje sú nové a až život ich bude verifikovať. Ale preto predsa nebudeme napádať podstatu EÚ.

Kozlík-autorizovanýIMG 7761a Patríte do politickej frakcie liberálov a demokratov. Vyhovuje vám toto začlenenie sa?

            Do istej miery mám liberálne cítenie, ale nie pre všetky oblasti. Jednotný trh je síce zaujímavý, ale kde sú jeho hranice? Typickým príkladom je agrosektor, kde je zjavné, že nové krajiny EÚ veľmi doplatili na spoločnú poľnohospodársku politiku a nedostanú sa z toho ani po zmene od budúceho roku. V prípade potravín a poľnohospodárstva som skôr zástancom regulovaného trhu. Ide totiž aj o udržanie životného prostredia, prírody, doslova krajiny. A to sú veci, ktoré by nemali byť vystavené voľnému trhu. A nie všetko sa dá organizovať len tým, že sa uzavrú regióny do regionálnych trhov, ako to majú Rakúšania, Nemci, Švajčiari, Taliani, Francúzi. Žiaľbohu, chýba nám solidarita.

● Môže sa vôbec nejaký štát v rámci EÚ uzatvárať do regionálnych trhov? Mohlo by to urobiť aj Slovensko? Veď aj dotácie sú rozdielne pre Slovensko a trebárs pre Rakúsko?

            Dotácie sa postupne zbližujú. Druhá vec je, že u nás úplne chýba regionálne povedomie, že si kúpim trebárs jablká len zo svojho regiónu... Chýba nám vlastenectvo, ktoré sa začína v regióne a posúva sa ďalej. Ako keby sme sa zaň hanbili. Zároveň to má obrovský ekonomicko-sociálny zmysel. Takže tu musíme výrazne pokročiť a v tom by mali aj médiá zohrávať svoju rolu.

Niektoré rozhodnutia Únie priamo poškodzujú krajinu, lebo sú v rozpore s agrotechnickými postupmi. Napríklad EÚ má záujem, aby sa v krajine pestovalo to, čomu sa tam najlepšie darí. Ale nemôžeme predsa desať, dvadsať rokov na tom istom mieste pestovať zemiaky či kukuricu...

Veď preto pokladám poľnohospodársku politiku v tejto podobe za pomýlenú.

A je šanca zmeniť ju?

            Musí sa o tom hovoriť. Môj názor je dosť ojedinelý. Tvrdím, že krajiny by mali mať právo chrániť osemdesiat percent poľnohospodárskeho trhu. Právo, nie povinnosť. Právo preto, že ide o udržanie krajiny, bazálnej zamestnanosti. A dvadsať percent môže byť predmetom voľného obchodu, kde tí najefektívnejší sa presadia aj na trhoch okolitých krajín. Ale s limitom. Nám však trh rozvracajú nielen dovozy z krajín EÚ, ale i z Brazílie, USA a ďalších štátov, kde majú úplne iné pravidlá i prístupy k lacným, geneticky modifikovaným potravinám. Podobne je to v otázke životného štandardu zvierat. Veľké krajiny v EÚ zneužívajú svoje postavenie a zaplavujú malé krajiny svojimi prebytkami za minimálne ceny. A tie sú prakticky bezbranné. Veľmi ťažko sa bráni voči obchodným reťazcom, ktoré legálne dovážajú tieto prebytky či dlhodobo skladované výrobky za nízke ceny. Preto hovorím o systémovom riešení, ktoré by priamo určilo, v akom rozsahu štát má právo zabezpečovať si svoju sebestačnosť. Súčasne tým rieši krajinu i základnú zamestnanosť.

Ale nerieši to reťazce.

            Reťazce sa prispôsobia. Boli by nútené nakupovať a hľadať najlacnejších dodávateľov na Slovensku a nie využívať jednoduchšie spôsoby a z nemeckých skladov brať roky hlboko zmrazené mäso, maslo alebo voziť sem menej kvalitné tovary.

Je toto len problém Slovenska alebo ho majú aj iné krajiny EÚ?

            Silným štátom tento systém vyhovuje, menšie krajiny západnej Európy majú dobre organizované regionálne trhy. Takže tento problém vyvstáva len v malých východných štátoch a ich hlas je slabý. Nie sú zjednotené, každého z nich vedia nalákať sľubmi a rozložiť.

Korupcia na najvyššej úrovni?

            Nechcem to nazývať korupciou, jednoducho nové členské štáty nemajú dostatok síl.   Oceňujem preto ministra Ľubomíra Jahnátka, že sa pustil do nerovného boja. Zrejme vidí, že ani nová poľnohospodárska politika Únie neposkytuje východným krajinám vyrovnanie podmienok. V porovnaní s minulým obdobím síce dostaneme viac peňazí, ale nerieši to základný problém. Ten boj nie je zďaleka ukončený.

Aké sú teda východiská?

            Jestvujú vedecky podložené dôkazy o tom, že znova treba pristúpiť k organizácii trhov a vytypovať segmenty, v ktorých je žiaduca regulácia, kde bezbrehý liberalizmus sa ukázal ako škodlivý. Prijímajú sa opatrenia a nanovo sa regulujú napríklad finančné trhy, banky, tým viac by sa malo prikročiť k regulácii v takých citlivých segmentoch, ako sú výživa, zdravie, sociálna sféra. Tam bezbrehý liberalizmus nemá miesto.

Pravica na Slovensku, ak prehliadneme niektoré cudzorodé strany v nej, získavala moc práve na integračnej agende. Ale vláda Ivety Radičovej sa paradoxne rozpadla na politike EÚ.

            To len ukazuje, že pravica na Slovensku prakticky nejestvuje. Je nevykvasená, nevyprofilovaná. A tá dzurindovská, ktorá vládla osem rokov, to boli typické neoliberálne sily. Dokonca ani KDH nie je nijaká konzervatívna strana. Naivne presadzovalo nízku rovnú daň, čo je typický neoliberálny nástroj, od ktorého všetky významné západné krajiny odišli. Tieto majú síce nízke dane, no najmä pre tých, čo investujú, podnikajú. Ale ináč priemerný podiel štátu na HDP v západnej Európe je štyridsať percent. A v SR len dvadsaťdeväť. Veď my sme neoliberálny pupok sveta. A to sa tu založilo po roku 2000. Slovensku chýba plnokrvná pravica, ktorá bojuje za záujmy národných podnikateľov. Aby podnikateľský priestor v štáte fungoval pre podnikateľov, ktorí na tom území podnikajú, a nie aby sa otváral priestor na odliv zdrojov von zo Slovenska. Do istej miery by sa dalo povedať, že dnes pravicu na Slovensku zastupuje Smer, ktorý má bezprostredné naviazanie na slovenských podnikateľov. Na Slovensku absentuje aj plnokrvná stredoľavá strana.

kozlík

Sergej Kozlík sa snaží zachrániť aj HZDS.

Kto teda ovláda Slovensko, finančná oligarchia?

            Na Slovensku nezlyhávajú podnikatelia, zlyháva štát a už dlhodobo. Podnikatelia sa starajú sami o seba a štát by mal dbať o to, aby fungovalo podnikateľské prostredie, jestvovali nástroje na korektnú súťaž a mechanizmy proti tunelovaniu zdrojov. Aby nám zdroje neutekali von. To by mal realizovať štát prostredníctvom politikov. Krajiny, v ktorých dobre funguje organizácia štátu – ako Nemecko, Rakúsko, severské krajiny, Švajčiarsko, prešli oveľa efektívnejšie krízou než tie, ktoré poriadne nefungujú. K takým patria južné štáty a štáty východnej Európy, jednoducho štáty, ktoré sa hľadajú. Netvrdím, že treba posilňovať štát v tom zmysle, že všetko má patriť štátu, ale aj v kapitalistickom systéme má štát svoje funkcie. Treba sa pozrieť do vyspelých krajín, ako to robia, prečo Nemci majú najvyššiu zamestnanosť od druhej svetovej vojny napriek tomu, že Európa je stále v kríze.

Voľby do Európskeho parlamentu sú predo dvermi. Má EÚ nejakú volebnú stratégiu, ktorá by mohla ovplyvniť budúcnosť štátov Únie?

            Stratégiou EP by malo byť viac sa ukázať občanom Únie.

A nie je to málo?

            Isteže. Aj v tomto smere mám dosť ojedinelý názor – treba hľadať novú konštrukciu EÚ. Súčasný systém je skôr stavaný pre federálny štát, ale ten tu nie je. EÚ nie je federácia. Únia organizačne pozostáva z Európskej rady (ER), ktorá je akousi európskou vládou zloženou zo zástupcov vlád jednotlivých štátov. Ďalej z Európskej komisie (EK), ktorá je výkonným orgánom, a z Európskeho parlamentu (EP), ktorý je síce priamo volený, ale nie je bezprostredne naviazaný na európske vlády a parlamenty. Ako keby visel vo vzduchoprázdne. Na Slovensku sme za desať rokov členstva v Únii nedokázali nájsť úzke prepojenie s národným parlamentom a vládou. Pritom politiku EÚ diktujú národné vlády cez ER a je úžasné, že či ide o pravicové, ľavicové alebo liberálne vlády, vždy sa vedia zísť a dohodnúť na mnohých veľmi ťažkých témach, ako sú rozpočty či regulačné opatrenia a podobne.

Ale narazia na parlament...

            Nuž, často EP prichádza s úplne inými názormi ako ER, lebo nemá bezprostredný súvis na parlamenty národných štátov ani na ich vlády. Je v inštitucionálnej hierarchii akýmsi solitérom. Aj teraz sa hádame o rozpočte. Hoci ER sa už dohodla, parlament chce viac peňazí. Na vedu a techniku, na zamestnanie mladých, ale to niekto musí zaplatiť. Kto iný než vlády štátov EÚ. Keďže Európa nie je federalizovaná, EP by mal byť odvodený od národných parlamentov. Je možná úvaha, že EP by nemal byť volený priamo, ale výbory pre európske záležitosti národných parlamentov by raz do mesiaca vycestovali do Štrasburgu, sídla EP, a hlasovali by v súlade so záujmami domácej politiky. Odhlasovali by to, na čom sa dohodla ER. Lebo tá predstavuje európsku vládu. Znamenalo by to obrovské úspory...

Úplný prevrat...

            Áno, úplný prevrat, až mám obavu o tom hovoriť. Je to je môj osobný názor, ku ktorému som dospel za roky pôsobenia v EP. Za aktuálnych podmienok je EP tak trochu virtuálne divadlo.

V súčasnosti EP rozhoduje o rozpočte.

            Dokonca o troch rozpočtoch. Jeden sa týka roku 2014, ďalší výhľadu na roky 2014 až 2020, no a ukazuje sa, že na rok 2013 nie je dostatok zdrojov na krytie všetkých záväzkov, ktoré ER garantovala členským krajinám, a tie sú právne nárokovateľné. Tento rok je posledným rokom rozpočtového obdobia, v ktorom chýba okolo troch miliárd eur. To znamená, že ministri financií národných štátov musia uvoľniť peniaze zo svojich národných rozpočtov, čo sa im nechce. Ak sa tak nestane, môže vzniknúť, že sa plnenie záväzkov presunie do roku 2014. To by však bola tragédia napríklad pre starostov obcí, ktorí majú úvery z bánk a zrazu by ich nemali z čoho zaplatiť. A to by sa týkalo všetkých, ktorí využívajú európske fondy. To je jeden problém a ďalším je rozpočet roku 2014. EP ho chce navýšiť o čiastky na vedu a techniku, na vzdelávanie, zamestnávanie mladých, čím sa dostáva do rozporu s ER i EK. No a ani na dlhodobý rozpočtový výhľad nie je zhoda medzi parlamentom, radou a komisiou. V súčasnosti prebiehajú zmierovacie konania a verím, že sa ukončia do konca roku, aby od prvého januára EÚ nemusela ísť na provizórium.

Logo-ADLE-SK

Logo politického zoskupenia, v ktorom pôsobí Sergej Kozlík.

● Aká je pozícia frakcie Aliancia liberálov a demokratov za Európu v EP?

            Aliancia liberálov a demokratov za Európu je tretia najväčšia frakcia a pokladám ju za životaschopnú a akčnú. Je zložená z dvoch politických európskych strán – európskych liberálov a európskych demokratov a HZDS je členom európskych demokratov. Vo frakcii je väčšina liberálov, čo do istej miery predurčuje niektoré pozície tejto frakcie, najmä čo sa týka postoja k menšinám, najmä k inak sexuálne orientovaným skupinám. Musím povedať, že nie vo všetkých prípadoch hlasujem zajedno s touto frakciou, napríklad ak sa týka manželstiev homosexuálov a adopcií detí takýmito pármi. Liberáli však dokázali rozhýbať parlament, napríklad keď sa bolo treba vyjadriť k úrovni demokracie v Taliansku počas vlády Berlusconiho alebo k Orbánovým prešľapom voči demokracii v Maďarsku. Práve pričinením sa liberálov zaujal EP negatívnu pozíciu k týmto dvom krajinám. Na druhej strane musím povedať, že podporujem Orbánove ekonomické kroky, najmä dodanenie nadnárodných spoločností. Dokonca EÚ v tejto súvislosti odstúpila od niektorých podaní na Európsky súd voči Maďarsku. Napriek tomu, že iba v osemdesiatich percentách hlasujem totožne s liberálmi, patrím k nadpriemerne hlasujúcim v liberálnej frakcii. To aj mňa prekvapilo.

Ako vidíte budúcnosť HZDS?

            HZDS bola strana, ktorá mala kardinálny podiel na vzniku samostatného štátu. Vladimír Mečiar bol kľúčovou osobnosťou, ktorá sa podieľala na vzniku a najmä na vybudovaní nového štátu. To história musí potvrdiť, to nám jednoducho nemôže vziať. Faktom ale je aj to, že za Mečiara došlo k postupnému pádu strany až takmer na dno. Tým sme sa zaoberali na septembrovom sneme strany, pričom regióny vyjadrili záujem pokračovať v činnosti strany, takže boli zvolené nové orgány. V tejto chvíli sa však nenašiel nikto, kto by prevzal funkciu predsedu strany. Preto sme na prechodný čas zvolili kolektívne vedenie. Na decembrovom predstavenstve budeme informovať o výsledkoch volieb do VÚC, kde máme svojich kandidátov, a tiež o personálnom a materiálnom audite strany. Na predstavenstve sa pokúsime urobiť vecný pohľad ako ďalej.                                                  

                                                                                                                                

 



Pridaj komentár