Autor humornej diagnostiky a varovných satirických štípancov Milan KENDA jubiluje
Zhováral sa Roman MICHELKO – Foto: archív
Aforista, epigramatik, fejtonista, autor humoresiek a publicista Mgr. Milan KENDA sa onedlho 19. novembra dožíva 75 rokov. Pri tejto príležitosti prinášame s ním rozhovor, v ktorom vyzdvihujeme a približujeme najmä jeho politickú publicistiku a tvorbu špeciálnych ultramikroútvarov – politologizmov.
● Ako by ste pri vašom, určite nie poslednom jubileu charakterizovali a do etáp rozdelili svoj život?
Detstvo som prežil vo vojne, mládenecký a produktívny vek v studenej vojne, starobu prežívam v hospodárskej vojne. Čosi o tom prezrádza aj môj aforizmus: Totalita bola okupácia tankami, demokracia je okupácia bankami.
● Máte pocit, že ide len o hospodársku vojnu?
Nie, ide aj o náboženskú vojnu moslimského sveta proti všetkým ostatným. O takom niečom sa nám v 20. storočí ani len nesnívalo!
● Dlhé roky sme vás mohli sledovať ako publicistu orientovaného na politiku v proslovensky a sociálne zameraných printových médiách. Kedy ste začali také články písať?
Zhruba od roku 1994 som sa politicky náležite zviditeľnil najmä v Slovenských národných novinách (SNN) a v Extra plus. Do SNN som písal v roku 1997 úvodníky a v rokoch 1998 až 2002 som tu pôsobil ako externý vnútropolitický komentátor pod mojím dávnym smenárskym pseudonymom Milan Dekan, ktorý som v komentároch používal na želanie redakcie.
● Aké svoje názory či postrehy z tejto publicistiky si najviac ceníte?
Azda najviac si cením moje varovania pred ošiaľom zo vstupu do Európskej únie (EÚ). Vo viacerých článkoch som vystihol bruselskú štátolikvidačnú stratégiu, ktorú som pripodobnil k prerezanej žemli spojenej tenkou vrstvou masla alebo lekváru. Horná hrubá časť predstavovala mocenské eurounionistické štruktúry, spodná hrubá časť využiteľné a zneužiteľné regióny viacerých štátov ako kryptokolónie, a to všetko na vytretie zraku labilne spojené tenkou, slabou vrstvou štátnej moci či skôr bezmoci. To malo vyradiť štát, zredukovať ho len na akýsi symbol.
Regióny „povýšené“ na samostatné jednotky (a polichotené touto rafinovanou maškarádou) by boli ľahšie ovládateľné a zužitkovateľné nadnárodnými monopolmi, maskovanými unionistickým „humanizmom“. Išlo o stratégiu podľa upraveného antického hesla „rozdeľuj a panuj“ na novodobé heslo „rozdrobuj a panuj“. Lenže v súčasnej agónii EÚ sa už prejavuje globálne hnitie kapitalistického systému, takže nie za všetko možno dnes obviňovať samotný Brusel. No a keď už v EÚ a v eurozóne sme, nemôžeme pod sebou píliť tento vratký a neduživý konár, lebo náš pád by bol katastrofálne tvrdý. Moje prvotné NIE teda vôbec neprotirečí súčasnému ÁNO.
● Nie je to iba formálne ospravedlňovanie?
Nie je, lebo dnes už viacerí významní euroskeptici a obhajcovia suverenity z jednotlivých štátov EÚ vyvíjajú obrovský tlak proti zriadeniu federácie národných štátov pod zástavou EÚ a hľadajú iné riešenia i východiská, pravdepodobne znesiteľné kompromisy. Sú teda vlastne proti eurodiktatúre. Únia do istej miery stráca svoju diktátorskú silu pod tlakom tejto oprávnenej oponentúry, ale zostáva akousi politicko-ekonomickou protiváhou, oponentúrou k americkej túžbe po svetovláde. Navyše EÚ už nemôže tak bezostyšne predvádzať svoj osvedčený dvojaký meter podľa klasického hesla „rozdeľuj a panuj“: protežovanie Maďarov a trestanie Slovákov. Nevyplýva to z nejakého osvietenia vedúcich mozgov v EÚ, ale z faktu, že súčasní maďarskí politici dráždia isté kruhy v Bruseli. A naostatok – negatívne črty a postupy Únie, ako som už naznačil, nie sú dnes už len jedovatými plodmi Bruselu, ale majú hlbší pôvod a širší rozmer: sú dôsledkom globálnej agónie kapitalistického systému.
● Posledné mesiace vás akosi nevidno v úlohe politicky orientovaného publicistu. Prečo?
V roku 2010 odrazu, ako keby sa v redakciách dohodli, proslovenské printové médiá, tá malá statočná hŕstka, stratili záujem o moje politické články a komentáre, ba aj o krátke glosy. Neviem, prečo im prestali vyhovovať. Zdali sa im odrazu priveľmi útočné? Alebo tematicky okrajové? Neviem, nechápem, nerozumiem. Netajím, že ma to urazilo, nuž tak som v témach prehodil výhybku. Ako vyštudovaný biológ, špeciálne zoológ, píšem teraz takto orientované články pre Extra plus, ale ani tam sa neponáhľajú ich uverejňovať. Priťahuje ma aj problematika 2. svetovej vojny. A tiež americký hraný film.
● Americky film? Tak často kritizovaný? Mnohými odsudzovaný?
Americký film nie je opovrhnutiahodný gýčový monolit. Americkí filmoví tvorcovia, títo potomkovia židovských intelektuálov z Petrohradu a Odesy, skvele rozumejú filmu, pravda nielen ako scenáristickej výpovedi, ale aj ako komodite. Vedia napísať a nakrútiť dokonale hlúpy film pre milióny hlupákov, najčastejšie v podobe akčných filmov, kde od začiatku až do konca všetci zabíjajú všetkých, kde všetko vybuchuje a všetko horí, kde sa ustavične strieľa bez toho, aby sme vedeli prečo a načo a kto vlastne koho, lebo z toho všetkého „sa nestrieľa“. Ale vedia nakrútiť s úžasne presvedčivými americkými herečkami a hercami aj nápadité, vtipné, ľudsky pôsobivé, pôvabné filmy, aké môžeme pozerať a obdivovať mnohonásobne bez toho, aby sme sa nudili. Na túto tému by som vedel veľa rozprávať – stačí pripomenúť ešte aspoň to, že sú aj americké filmy neľútostne rozkrývajúce a tvrdo odsudzujúce americký imperializmus. Až sa čudujem, že ich tvorcov neodkrágľovali ako Kennedyovcov! V týchto filmoch kritizovaní neľútostní predátori a militantní jastrabi sa asi upokojujú poznaním, že povrchný americký divák, skákajúci v televízii z kanálu na kanál, aj tak nedopozerá spoločensko-kritický film až do konca.
● Aké aforizmy dnes vo vašej tvorbe prevládajú – tie všeobecné, polytematické, alebo s politickým zameraním?
Dnes píšem najmä politické ultramikrotexty, lebo bezuzdná chamtivosť kapitalistických buržujov a ich pravicových prisluhovačov i propagandistov ma nesmierne dráždi.
● Vraj pripravujete výberovú knihu aforizmov z vašej celoživotnej tvorby. Aké budú jej základné parametre?
Kniha s názvom Aforoaféry je pripravená a prinesie vyše 3 000 výberových aforizmov, čo predstavuje asi 20 percent z celkového súboru mojich aforizmov. Bude to vlastne svetový unikát: 3 000 aforizmov od jedného autora! Východiskovú finančnú pomoc mi už poskytol Literárny fond, ale výrobné náklady takej rozsiahlej knihy pohltia podstatne vyššiu sumu, ktorú len veľmi pomaly skladám z môjho mizerného, dnes už podpriemerného dôchodku. Na dve z predchádzajúcich mojich kníh mi prispela Matica slovenská, na čo vďačne spomínam. Pravda, dnes už je iná ekonomická situácia.
● A nepokúsite sa požiadať o grant Ministerstvo kultúry SR?
Tam som už zažil pätoro odmietnutí, už to ani ďalej neskúšam.
● Máte nejaké svoje najobľúbenejšie aforizmy?
Jeden z nich znie takto: „Nehľadaj v múzeách poľnice, ktorými sa trúbilo na ústup.“ Alebo: „Mosty sú postavené, radujme sa! Raz možno popod ne potečie rieka.“ V neokolonialistickom puči v novembri 1989 som videl na bratislavských stenách napísaný môj aforizmus: „Červ zvyčajne šťastne prežije pád jablka.“ Ale fascinuje ma môj aforizmus z roku 1972: „Keby sa v parlamente zapol detektor lži, vybilo by to poistky v celom štáte!“ Ako keby sa zrodil v dnešnom baskerwillskom kapitalizme.
● V akých knihách sa môže čitateľ stretnúť s vašimi aforizmami?
V mojej prvotine Myšlienky učesané na ježka (1963), ale tam sú texty ešte len začiatočnícke, skôr v rovine prísľubov a rozbehov. Výberové aforizmy čitateľ nájde v mojej knižočke Výlet do Satirónie (2009) a veršované útvary zasa v mojej knihe Epidrámy a epidraky (2009). Opodstatnene tu pripomínam aj knihu epigramov, lebo dobrý epigram je zvyčajne dobre zveršovaný dobrý aforizmus. No ani ja nemôžem byť doma prorokom. Preto v súčasných hevierovských a földváriovských knižných výberoch z domácich aforizmov ma čitateľ nenájde ani s tou najsilnejšou lupou. Bývam však reprezentatívne zastúpený vo výberoch zo svetového aforizmu, ktoré vychádzajú v Čechách a pripravujú ich českí zostavovatelia. Je to úžasný pocit – nachádzať vlastné aforizmy pri aforizmoch takých svetových osobností, ako je G. B. Shaw, Oscar Wilde, Mark Twain, Ilja Ilf, Julian Tuwim, Anatol France, S. J. Lec... V poľskej publikácii Roj žartów 2 (1992) boli zastúpení dvaja zahraniční autori: Jaroslav Hašek s poviedkami a ja s aforizmami.
● V čom vidíte zmysel svojej satirickej diagnostiky?
V možnostiach pozrieť sa za páčivú dekoráciu, na odvrátenú stranu, na skutočné skrývané pohnútky, na hrdzavé klince a piliny.
● Ste známy aj ako recenzent kníh. Nie ste ako satirik v recenziách priveľmi jedovatý?
Recenzujem takmer výhradne len knihy z dvoch dielní: z Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov a z Vydavateľstva DAXE; obe majú spoločnú veľmi cennú vlastnosť – objavujú a sprístupňujú mnohé slovenské literárne talenty. A jedovatosť recenzií? Som uznanlivý recenzent, v každej knihe sa usilujem nájsť niečo pekné, užitočné a pozitívne. Ak v nej nájdem čosi výstižné o živote a užitočné pre život, tvrdím, že nevyšla zbytočne. Nie som exhibicionistická pľuvajúca kobra, ako napríklad väčšina akademických doktorandov. Ale bývam kritický, ak niekto obhajuje perpetuum mobile, kvadratúru kruhu, smaženie snehovej gule, poéziu mlčania alebo nejaké iné kráľove nové šaty. Najnovšie prekonávam rozmery a dosahy bežných recenzií tvorbou rozsiahlych recenzií s ukážkami a recenzných štúdií. Takto som sa venoval filozofickým spisom J.-J. Rousseaua, pozoruhodnej knihe S. Zweiga Svedomie proti násiliu a kritickej knižnej štúdii amerického profesora M. Bauerleina Najhlúpejšia generácia – Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť, a to všetko som publikoval na stránkach Literárneho (dvoj)týždenníka. S vďakou dodávam, že tento orgán Spolku slovenských spisovateľov mi v rubrike Literárium poskytuje priestor na publikovanie mojich aforizmov a epigramov.
● Do publicistického obehu ste vložili svojský pojem „baskerwillský kapitalizmus“. Môžete ho bližšie objasniť?
Polichotilo mi, že tento môj satirický termín prijala a uznávala taká spisovateľská a novinárska osobnosť, akou bol Vladimír Ferko. Ale k samotnému pojmu: Dnešný kapitalizmus nemá socialistickú konfrontačnú protistranu a oponentúru, bez ohľadu na kvality a deformácie tzv. reálneho socializmu. Je ako baskerwillský pes odtrhnutý z reťaze, s krvou podliatymi očami, rozďavenou papuľou a naježenou srsťou, vypustený na vykorisťovanú väčšinu. Nemusí totiž s nikým súťažiť o to, ktorý systém je humánnejší. Som rád, že sa táto diagnostická metafora ujala ako výstižná. Našiel som ju aj v odbornej publikácii Jána Dudáša Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku.
● Je baskerwillský kapitalizmus vždy len zúrivým psom?
Naučil sa už aj zaliečavo vrtieť chvostom, dokonca aj kňučať, aby vzbudil súcit u naivných, najmä mladých občanov.
● Môžete na záver ponúknuť niekoľko svojich politologizmov?
S radosťou: Revolúcie požierajú svojich synov, následné rezolúcie zvyšných občanov. • Nedovŕšený socializmus s ľudskou tvárou zavŕšil kapitalizmus s ľudskou maskou. • Menšina v lone kapitalizmu sa cíti ako prasa v žite, väčšina ako žito v prasati. • Ani nežná revolúcia sa nevyhla požieraniu svojich synov, ale žerie ich nežnejšie ako predošlé. • Ako málo snov sa nám vyplnilo, ako veľa šekov musíme vypĺňať! • Prečo sa vo svete hromadí zlo? Lebo to dobré z predchádzajúcich režimov v revolučnej eufórii vždy všetci rozbijú. • Mefistovské varovanie: Kto sa ešte aj dlho po nežnej správa nežne, ten nežne!