Milan VAVRO - Ťažké je byť na Slovensku prorokom

M. Vavro ilustrácia 2008Milan Vavro: maliar, grafik, karikaturista, portrétista, ilustrátor, autor kresleného filmu (Valibuk, Ceruzkine príbehy,14. dielov...), publicista, výtvarný kritik. Narodil sa 21. 9. 1933  v Bratislave. Absolvoval Vyššiu školu umeleckého priemyslu v Prahe (1954). V roku 1949 začal publikovať v Roháči. Od roku 1954 výtvarný redaktor v tomto humoristickom časopise. Nadstavbové štúdium na FF UK - Katedra žurnalistiky (oddelenie teórie a praxe grafiky a fotografovania) 1982 -1985. Žiak A. Pelca, A. Hoffmeistra, Š. Bednára.

Bol autorom almanachu kresleného humoru Ne-Don-Chichotaj-sa sa (spolu s M. Lopašovskou, 1976), zborníka Vavro (1996), Milan Vavro (novinové karikatúry), Maľba (1998). Ceny a ocenenia -  Cena ministra kultúry SR, I. cena za plagát, ZSVU  (1967), 1. cena za plagát (Argentína, 1973), Čestná Zlatá medaila (Moskva, 1983), Čestná cena Zlatý Osteň (1985), Veľká cena za karikatúru (Juhoslávia, 1986). Vystavoval na 140 výstavách v zahraničí a 200 domácich výstavách. Jeho kresby nájdeme aj v múzeách kartún v Bazileji (Švajčiarsko), Varšave (Poľsko), Surgut (Ruská federácia). Zomrel 9. 12. 2011. Ešte sa pochmúrny vlaňajšok nepohol v kalendári ani o ten povestný slepačí krok a už nás smútočné oznámenia zvolávali do Bratislavského krematória na poslednú rozlúčku s maliarom a fotografom Pavlom Bleyom. Nebo spúšťalo mokrý proces vyvolávania smútočných epizód z filmu o nebohom, keď ktosi v hlúčku čiernom ako osvietený negatív zakuvikal, že ten rok sa nezačína dobre. Do hája so životom! A naozaj, akoby sme sa mali v tej smútočnej zostave vídať len v urnovom háji.
Do tých najcitlivejších miest nás vzápätí zasiahla zvesť, že na koniec svojej životnej cesty dopochodoval najmierumilovnejší čatár Rýchlej divízie na Východnom fronte, ale aj na fronte slovenskej literatúry a kultúry v minulom polstoročí, kartograf doby Laco Ťažký. Zavše aj on, keď sme sedávali naproti Napoleonovho vŕška vo dvore domu na Radvanskej, vedel z lavičky pod lieskou pozrieť ďalej ako za plot susednej vilky režiséra Paľa Bielika - až kamsi za Slavín -  a rozvážne ako prorok zhrnúť: „Takto sa to neskončí!“ A málokedy nemal pravdu, keď sme sa bavili o zlých začiatkoch a ešte horších koncoch, lebo na  optimistickejšie debaty, nebolo v uplynulých desaťročiach akosi veľa príležitostí.  Vari len vtedy, keď vznikla Republika...7

■ ROMÁNOVÝ PRÍBEH
Ako keď si košeľu zle zapneš hneď prvým gombíkom... Uprostred leta ticho a nečakane odišla profesorka Elvíra Antalová. Práve sme v Národnom osvetovom centre na Námestí SNP inštalovali Artmisiu. Aj Milan Vavro doniesol na reprezentačnú výstavu Umeleckej besedy slovenskej k jej deväťdesiatročnici svoju maliarsku vizitku. Obraz zvláštneho homunkula  - dve hlavy vyrastajúce z trupu – ako to mal napokon vo zvyku, keď vyjadroval duševné stavy. Konfrontáciu umelca a doby s názvom Tretie tisícročie. Tá prvá tvár je minulosť, možno stredoveký alchymista, alebo rabín. Tá druhá je podobizeň súčasníka  a má zreteľne jeho črty. Autoportrét s čiernymi okuliarmi. Proprieta pro status quo.
Za Elvírou sa onedlho pobral aj profesor Eduard Antal. Celý život si vystačil belobou a odrazu mu celoživotnú kompozíciu zastrela mrákava z celkom iného farebného spektra. Noblesne čistý a veľkorysý svet geometrickej nekonečnosti sa mu zúžil do strohého čierneho rámčeka na smútočnom oznámení. Opustila ho životná a umelecká Dulcinea. Cez prah tejto krutej definitívy neprekročil. Uzavrel sa až románový príbeh slovenského umenia, ktorý ktovie či dakto niekedy skapitolizuje.  Cervantesov v slovenskej literatúre niet. A na tých, čo sa aj podujali bojovať s veternými mlynmi, na tých sme sa vykichotovali.  
Uprostred jesene, keď príroda hýrila tým najpestrejším šatom, postavil nás  ku kremačnému katafalku skon dlhoročného člena UBS Ondreja Bartka, ktorý bol začas aj starostom nášho najstaršieho umeleckého spolku. Jeden z prvých tanečníkov Lúčnice a excelentný maliar sa premnill na popol. Človek, čo nasal zo sviežich važeckých lúk a blahodarnej tatranskej prírody toľko valérov,  že mu vystačili na niekoľko monografií o posolstvách farieb, na desiatky teoretických štúdií o ich významoch aj na stovky vlastných hľadačských obrazov.  Za ním sa pobral do maliarskeho neba výnimočný rožňavský samorast Janko Kuchta - bytosť naskrz ľudská a majster na pohľadanie, ktorého som iba začiatkom júla  pasoval za pieninského gorala na tvorivom stretnutí našich a zahraničných umelcov pod Tromi korunami pri Dunajci. Aj precízny maliar a puncovaný horolezec Jožko Ošvarek zliezol zo svojej poslednej hory  a naveky sa ponoril do záhrobnej rieky Styx. V Rimavskej Sobote sa vraj upil k smrti výtvarník Gabriel Viktor Kurilla. Tiež bol členom UBS. Vybral sa malý po ceste mnohých veľkých...  
Taký to bol rok. Ako starosta spolku žialil som dovnútra ako kôň pohrebnom sprievode a obracal sa ku komusi tam hore, aby už s tým záprahom smútku prestal, že už stačilo...
Márne. Smrtke vytrvalo išla karta. Kareta már krútila kolesá karov. Po prvom listopade doletel posmrtný chýr o osirelej palete Antonína Smažila. Jeho úprimné krajinky poznal azda každý, čo sa len prešiel povedľa výkladu obchodu s umením. A napokon -  zdesenie. Vo Vyšných Hágoch 9. decembra 2011 podľahol po krátkom zápase zákernej chorobe Milan Vavro.
Z holých pahýľov topoľov nad Žitným ostrovom  sa ku kobaltovo ťažkej oblohe zdvíhol škrekot vrán. Taký, čo obral van Gogha o rozum a odkrákal mu panychídu v Auvres. Na chvíľu ma ovládol pocit, že ma paternoster zniesol do najtmavšieho suterénu, a tam zrazu zastal, ako keď nastane skrat.
■ REPUBLIKA NA PIATOM POSCHODÍ
V novinárskych začiatkoch sa mi raz stalo, že ma obežný výťah, ktorý pomenovali po modlitbe, lebo vzdialene pripomína ruženec, zniesol až do podsvetia budovy ministerstva vnútra. Roztržito som hĺbal nad čímsi, čo na tlačovke povedal minister Lazar, a na prízemí som z paternostra nevystúpil. Ocitol som sa v takej temnote, že fotokomora je jej svetlá sestra. Úľak. V momente som sa vysypal zimomriavkami. Panika spustila projektor fantázie a na duševné plátno sa okamžite premietol obraz tajných zamrežovaných vyšetrovní. Takých, aké si americká CIA zriaďuje v cudzích štátoch. Pravdaže, nič také tam nebolo, ale kŕč v rukách na držadlách v kabínke výťahu tuším povolil až na prvom poschodí...
Rád-nerád, druhý takýto kolotoč ako na Wiener Reisenrad  v Pratri som absolvoval s Milanom Vavrom. Bolo to oveľa neskôr. To už som dobre vedel, kde všade v hlavnom meste tieto zariadenia sú, aj ako fungujú. Ako všeličo po novembri ´89, paternostre z kategórie výťahov zatriedili medzi zdvíhadlá, ale princíp zostal rovnaký. Ak ste na prízemí alebo na najvyššom poschodí otvorenú kabínku neopustili, čakala vás na vás pekelná tma na obrátke v podstrešných alebo pivničných priestoroch...
Paternoster bol aj Kovoprojekte v Ružovej doline. Ako všelikde po novembri ´89, aj v tejto predtým prosperujúcej organizácii ubúdalo z objednávok, rušili sa ateliéry a kancelárie a voľné priestory obsadzovali podnájomníci.  Z objektu TASR sa sem koncom roka 1994 presťahovala  Slovenská REPUBLIKA. Denníku patrilo takmer celé priate poschodie a voľnočasovú  týždenníkovu prílohu  Víkend umiestnilo vedenie redakcie na najvrchnejšie šieste poschodie. Ráno sme sa vozievali paternostrom do nášho reportérskeho nebíčka, cez deň niekoľkokrát čosi prehryznúť a na vínový strek do Račianskej viechy, ktorú sme mali pod oknami, a potom naspäť, a tak dookola...
Keď sa vrátnica zmenila na recepciu a žoviálnych strážnikov vymenili esbeskári, volávali nás domácim telefónom vyzdvihnúť si poštu aj návštevy. Vavra, ale aj Zimku a Mišanka som mal v úväzku ja, tak ako všetko, čo súviselo s kresbou a výtvarným kumštom. Dostávali veľkorysý priestor. Neraz práve ich karikatúry dotvárali, ale aj komponovali titulnú stranu Republiky. Noviny profitovali z ich kresliarskej pohotovosti a schopností vyjadriť sa trefne k závažným politickým a spoločenským udalostiam výtvarnou skratkou a špecifickou rečou karikatúry. Triafali presne. Bola to silná zostava. A Milan bol jej kapitán.  
„Príďte si po Vavra!“ ozývalo sa často zo slúchadla aparátu, akoby ozbrojenci v prízemí objektu zadržali partizána. Jeho príchod ani nemuseli signalizovať. Odprisahal by som, že som ho počul až na šieste poschodie.  Bol ako veľká voda - hlasný, sebavedomý, oduševnený, plný kritickosti, energie, nápadov, odporúčaní, rád, návodov, vôle meniť z chodu, pretvárať, ponúkať lepší obraz - presadzovať predstavu ako má svet, jedna aj druhá Republika, spoločnosť a ľudia v nej vyzerať. A to všetko ma v sekunde zalialo a stúpalo so mnou v paternosteri až pod strechu. Jedného dňa sme v zaujatí argumentáciou i škriepkou premeškali na tom najvrchnejšom podlaží najvhodnejšiu chvíľu na výstup a dvakrát sa previezli celým výťahovým tunelom. Boli sme si však istí jeden druhým a s určitosťou sme vedeli, že na konci tunela bude  svetielko.  
■ V AZYLE VO VINIČNOM
    Republika bola maják. Okolo nej bolo veľa svetlonosov - ako trebárs Laco Ťažký alebo Roman Kaliský - ale aj takých, čo jej redaktorov a spolupracovníkov zaraďovali do nových čiernych a všelijakých iných zoznamov s nášivkou nacionalizmu a antisemitizmu. Milana Vavra takéto nálepkovanie poburovalo. Vyjadril to v rozhovore s Evou Zelenayovou: „ Svoje politické postoje som denne vyjadroval karikatúrou v novinách. Vracalo sa mi to tak, že ľudia prestali kupovať moje obrazy, ktoré ma živia. Z galérie mi neraz telefonovali, že ten ktorý môj obrázok by už boli x-krát predali, ale keď bohatí záujemcovia zistili, že autorom som ja, hneď si to rozmysleli.“
Ťažko niesol, že ho „vytesňovali“  aj zo sveta humoru, ktorý bol vlastne jeho svetom. Veď s Roháčom začal spolupracovať ako pätnásťročný. Neuveriteľných tridsať štyri rokov bol jeho vedúcim výtvarným redaktorom. Pomohol  k autorskému napredovaniu desiatkam dnes uznávaných slovenských karikaturistov niekoľkých generácií  - Plocháňovej, Babušekovi, Leššovi, Zimkovi, Tverdiakovi, Stanovi, Mokráňovi, Polakovičovi, Ďuržovi, Kotrhovi, Živickému, Mrázovi, Bachratému, Vysokaiovi, Perneckémi, Lesykovi aj večne derešovanému Vicovi     z Prešova.
    Na jeho „usadlosť“ vo Viničnom som hľadel ako na azyl. Možno tú vidiecku idylku potreboval, aby vyvážila tie ustavičné konflikty a zrážky s tým, čo sa mu nepáčilo a čoho bolo aj na dona Quijota veľa. „Neboxujem, ale permanentne som knokautovaný...“
    Ani neviem, či som bol u Vavra v ateliéri. Tuším iba raz sme ho navštívili s Janom Čomajom cestou do Modry k Ignácovi Bizmayerovi, keď si tu bol od majstra vyzdvihnúť sľúbený obrázok...
V apríli 2010 zastala pred radom vkusných rodinných novostavieb  na Športovej ulici vo Vinosadoch  limuzína so zahraničnou poznávacou značkou. Nič zvláštne, na autá z cudziny sú susedia Vavrovcov zvyknutí. Sú to zväčša solventní záujemcovia o kúpu  obrazov. V kurze sú najmä diela Milanovej dcéry Kataríny, na úspechy ktorej bol patrične hrdý.  Z auta vystúpil na pohľad celkom všedný postarší muž. Vysvitlo, že prišiel až z Monaka. Bez akýchkoľvek konvencií  podával ruku na privítanie: „Ja som karikaturista Mordillo, mister Vavro. Vašu tvorbu poznám dlho a chcel som vás spoznať aj osobne...“
Ťažko je niekoľkými vetami vyjadriť pojem, aký dnes v umení predstavuje tento Argentínčan, ktorý popri Monaku má rezidencie v aj Paríži a New Yorku. Návštevu svetoznámeho tvorcu kartún Guillerma Mordilla vo Viničnom si naše média takmer nevšimli.
Ťažké je byť na Slovensku prorokom.   
O smrti Milana Vavra v závere minulého roka písali všetky noviny. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že niektoré dosť neúctivo a škodoradostne. Ako keby umrel homunkulus s dvomi hlavami...
     Status quo.              
    
  Emil SEMANCO - Ilustrácie archív a katalóg M. V.