Treba sa vystrábiť z hlbokých a stále ešte citlivých rán


Sedlák Imrich MS tajomník štvorecOd totality k demokracii, ku kauzám, k vedeckej orientácii a k smerovaniu v Matici slovenskej

Michal BADÍN

Prof. PhDr. Imrich Sedlák, CSc., vedecký tajomník MS, je popredným literárnym a kultúrnym historikom, autorom troch desiatok publikácií, vyše stovky štúdií a príspevkov, spoluautorom a zostavovateľom mnohých publikácií a zborníkov. S vysokoškolským pedagógom a dlhoročným vedeckým pracovníkom, činovníkom a funkcionárom Matice slovenskej sme sa rozprávali nielen o jeho najnovšej publikácii, ale aj o postavení a význame Matice slovenskej v súčasnosti.

Z vašej najnovšej publikácie Päťdesiat rokov v slovenskom národnom živote (2011) sme sa veľa dozvedeli o vašej neľahkej životnej ceste, ktorá viedla z rodnej Červenice pri Prešove cez študentské roky a vysokoškolské pôsobenie na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Bolo to obdobie plné mimoriadnych aktivít v športovom a kultúrno-spoločenskom živote, ale najmä vo vedecko-pedagogickej, v publikačnej, editorskej a organizačnej oblasti s výraznou národnou a vlasteneckou orientáciou. Práve táto orientácia a angažovanosť za veci národné boli hlavným dôvodom, prečo ste museli opustiť fakultu a prežiť krutý päťročný dištanc totalitného režimu v ústraní prešovského múzea. Čo by ste chceli vyzdvihnúť z tejto fázy vášho vedeckého a kultúrno-spoločenského účinkovania?

Prešovské roky v mojom živote (1945 – 1976) predstavujú jedno z najvýznamnejších, ale aj najzložitejších období, aké mladý človek môže prežiť. V povojnovom Prešove sa formoval môj osobnostný i spoločenský charakter, vyhraňovali sa osobné i verejné záujmy a uzatváralo sa jedno smerovanie a upevňovalo druhé. Tento intenzívny proces počas vysokoškolského štúdia a krátkeho stredoškolského pedagogického pôsobenia sa skoncentroval a vyústil do troch okruhov: dejiny slovenskej literatúry, literárny a kultúrno-spoločenský život na východnom Slovensku a do môjho celoživotného integračného fenoménu východné Slovensko v slovenských národných dejinách.

Sedlák Imrich MS tajomníkPo niekoľkých publikovaných príspevkoch v regionálnej tlači, vydaním nenáročnej publikácie Z literárneho života východného Slovenska (1960) a Nových obzorov, spoločenskovedného zborníka východného Slovenska, ktorý som začal vydávať v roku 1959, prišiel som do známeho prostredia na Katedru slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UPJŠ, kde z mojich bývalých profesorov sa viacerí stali kolegami i priateľmi. Boli sme vynikajúcim kolektívom, ktorý v 60. rokoch minulého storočia tvoril jedno z najvýznamnejších jazykovedných a literárnovedných pracovísk na Slovensku. Tu sa rozvinula moja výskumná i publikačná aktivita, ktorá vyvrcholila v dvojzväzkovej monografii Strieborný vek s podtitulom Kultúrno-spoločenský, národno-politický a literárny integračný proces na východnom Slovensku do revolúcie 1848 – 1849.

Už vtedy ste aktívne zasahovali aj do matičného života...

Prešov s našou katedrou a poslucháčmi slovenčiny a histórie sa stali ohniskami demokratizácie spoločnosti na východnom Slovensku a presadzovateľmi požiadavky vrátiť MS jej nezastupiteľné miesto v slovenskom národnom živote. Vyvrcholením tejto aktivity bolo, že sa v Prešove 10. mája 1968 uskutočnila veľká národná manifestácia vyše 5 000 priaznivcov MS z celého východného Slovenska. V prejave som privítal demokratizačný celospoločenský pohyb, odsúdil som komunistický režim za vyradenie MS zo slovenského kultúrno-spoločenského, národného a vedeckého života, jej vplyvu na integráciu slovenskej spoločnosti, orientáciu na prehĺbenie národného povedomia a slovenského vlastenectva. Po zhromaždení sa v historickej sále Čierneho orla uskutočnilo obnovujúce matičné valné zhromaždenie, zvolili sme výbor, ja som sa stal predsedom MO MS a delegátom na obnovujúce valné zhromaždenie MS v Martine. Obnovujúce VZ MS sa uskutočnilo 10. augusta 1968. Za predsedu bol zvolený Laco Novomeský a za podpredsedov Daňo Okáli a ja.

Po okupačných tankoch nastúpila tvrdá „politická konsolidácia“ a skončilo sa vaše pôsobenie na fakulte. Ako hľadíte na toto obdobie.

           Na fakulte sa vytvorilo „zdravé totalitné komunistické jadro“ na čele s príslušníkmi ukrajinskej národnosti a začali sa previerky. Za moju angažovanú a principiálnu účasť v slovenskom národnom živote, najmä v Matici slovenskej, vyniesli nado mnou rezultát: Odchod! Začiatkom roka 1971 museli spolu so mnou z fakulty odísť viaceré významné osobnosti. Po týchto previerkových turbulenciách som sa stal odborným pracovníkom Múzea SRR v Prešove, pravda so všetkými obmedzeniami, aké platili pre „politicky postihnutých“. Počas päťročného pôsobenia v múzeu mojou úlohou bola dokumentácia kultúrneho a literárneho života na východnom Slovensku, ale najmä príprava a realizácia expozície Múzea literárnych tradícií východného Slovenska v Župčanoch. Slávnostne ju sprístupnili pri príležitosti 100. výročia úmrtia Jonáša Záborského v januári 1976 . Riaditeľ Štátnej vedeckej knižnice v Prešove J. Repčák vtedy verejne vyzdvihol „brilantne napísaného sprievodcu“ z pera autora libreta, scenára a komisára expozície – čo sa vtedy pod prísnym dozorom nového riaditeľa múzea nemalo ani spomenúť, ba nemohla sa ani uviesť moja účasť na vytvorení expozície. Na jej otvorení som sa zúčastnil len tajne.

V Župčanoch, v dlhoročnom pôsobisku Jonáša Záborského, skončilo sa aj vaše tridsaťročné účinkovanie v Prešove a na ďalších vyše tridsať rokov ste zakotvili v ústredí Matice slovenskej. Ako si s odstupom spomínate na tento prechod?

Situácia v Prešove bola pre mňa neznesiteľná. Aj keď som bol bytostne i citovo s východným Slovenskom, ktorému som venoval vyše 30 rokov svojho plodného života, zrastený, nenachádzal som iné riešenie, len tento kraj opustiť a usadiť sa tam, kde by som ešte mohol zvyšok života venovať práci pre slovenský národ a Maticu slovenskú. Pravda, ani v Martine, ani v Matici nebola najpriaznivejšia atmosféra na riešenie takýchto prípadov, aj tu mal značný vplyv OV KSS. Túto bariéru prelomili viacsmerné aktivity, najmä však jednoznačný a konštruktívny postoj vtedajšieho predsedu MS Vladimíra Mináča. Od 1. augusta 1976 som sa stal odborným pracovníkom MS.

Mojou hlavnou pracovnou náplňou v prvej fáze bola literárna história a literárna muzeológia, ktorá ma predurčovala podieľať sa na vytvorení expozície Slovenského národného literárneho múzea ako jedného z gestorov a spoluautorov. K tejto hlavnej kolektívnej úlohe sa pridružila ďalšia – tvorba a realizácia náročnej expozície Múzea A. S. Puškina v Brodzanoch. Ale do popredia sa postupne dostávali aj moje osobné projekty – expozícia Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, Múzea Pavla Horova a jeho rodákov v Bánovciach nad Ondavou a celý rad pamätných izieb po celom Slovensku so sprievodnými publikáciami o osobnostiach a udalostiach prezentovaných v expozíciách. Okrem toho som organizačne a obsahovo prichystal niekoľko vedeckých konferencií a seminárov a z príspevkov zborníky (napr. Hugolín Gavlovič v slovenských kultúrnych dejinách, Pavol Jozef Šafárik v slovenskom národnom obrodení a i.), pripravil som publikácie (Kežmarské lýceum, Bohuš Nosák Nezabudov: Spevy tatranské a i.) a vydal 15 ročníkov Literárnomúzejného letopisu, ktorý prinášal štúdie a príspevky z literárnej a kultúrnej histórie, literárnej muzeológie a múzejníctva.

V pohľade na matičné i mimomatičné aktivity v „normalizačnej“ fáze by sme sa mali pristaviť pri jednom uzlovom bode novodobých dejín Matice slovenskej a zaiste aj vo vašom živote. Myslíme na tvrdý zápas o zmenu totalitného komunistického vládnutia v našej spoločnosti a jeho podoby v MS koncom roku 1989 a začiatkom roku 1990. Vaša cieľavedomá, angažovaná a konštruktívna osobná účasť na tomto demokratizačnom procese v MS sa hodnotí ako jedna z najvýznamnejších. Ako tento historický medzník vnímate teraz?

V tejto súvislosti mi dovoľte malý exkurz: Matica slovenská už pri vzniku formovala svoj program na princípe demokratických tradícií, ktoré dostávali konkrétnejšiu podobu v Žiadostiach slovenského národa a v Memorande národa slovenského. Táto idea zapustila v slovenskej spoločnosti, slovenskom národe a v organizme Matice slovenskej také hlboké korene, ktoré odolali aj bezhraničným maďarizačným šovinistickým protislovenským útokom, ako aj komunistickým ideologickým a politickým perzekúciám. Tieto protislovenské a protimatičné tendencie mali viac vonkajší, časovo obmedzený charakter s vrcholne škodlivým nacionalistickým a politickým povlakom, ktorý však hlboko zakorenený demokratický prúd v našej spoločnosti tento stav koncom 80. rokov 20. storočia podstatne narušil a v revolučných pohyboch ho zmenil.

Tento proces som intenzívne vnímal, prežíval ho, bol mi blízky a v MS som sa na ňom aktívne a cieľavedome zúčastnil. Preto som sa pridal k rovnako zmýšľajúcim kolegom, s ktorými sme na matičných zhromaždeniach aj pri iných príležitostiach začali presadzovať nevyhnutné zmeny aj v MS. Pravda, ani na jej pôde tento proces neprebiehal bezproblémovo. Aj tu bola aktívna stranícka organizácia, ktorá v spolupráci so starým vedením MS a v úzkej súčinnosti s OV KSS naďalej presadzovala svoje názory, postoje a záujmy a viacerí jednotlivci i menšie skupiny boli ešte nerozhodné. Za radikálny prelom v tomto demokratizačnom procese v MS považujem celomatičné zhromaždenie v Martine 20. decembra 1989, ktoré jednoznačne podporilo tento vývoj tak v spoločnosti, ako aj v MS. Zdá sa, že k tomuto postoju prispel aj môj prejav O čistý štít Matice slovenskej.

Od začiatku 90. rokov sme už uskutočňovali konkrétne kroky na realizácii našich predstáv o usporiadaní pomerov v MS najmä po tom, keď ma minister kultúry Ladislav Chudík vymenoval za správcu MS. Spolu s mojím najbližším spolupracovníkom Tomášom Winklerom, vedeckým tajomníkom, a s ďalšími priaznivcami sme stabilizovali pracoviská, pripravovali program a valné zhromaždenie MS, nový zákon o MS, zriaďovali sme Domy MS, podporovali obnovovanie činnosti bývalých MO MS a vznik nových, začali sme vydávať Slovenské národné noviny, s kolektívom popredných slovenských historikov sme vydali Slovenské dejiny nezaťažené už marxisticko-leninskou ideológiou a komunistickou kultúrnou politikou. Tým sa Matica slovenská dostávala do vedomia slovenskej spoločnosti a stala sa jej najvýznamnejšou integrujúcou zjednocovateľkou s výraznou národnou, vlasteneckou a štátotvornou orientáciou. Bol to sľubný a perspektívny nástup na demokratickej ceste.

Úspešne sa vyvíjajúci porevolučný demokratický proces a nová orientácia vo všetkých zložkách MS sa po nástupe Jozefa Markuša do funkcie predsedu MS postupne začali meniť, vzďaľovať sa od nastúpenej cesty a v matičnom prostredí vznikla situácia, ktorá sa stala pre mňa neúnosná. Preto som požiadal vtedajšieho ministra kultúry Ladislava Snopka o uvoľnenie z funkcie správcu MS „zo zdravotných dôvodov“ a spolu so mnou sa funkcie vedeckého tajomníka vzdal aj Tomáš Winkler. Potom sa v MS počas takmer dvadsiatich rokov neobmedzeného „vládnutia“ J. Markuša a jemu oddaných striedali obdobia úspešnejšie i menej úspešné s vyvrcholením do káuz, ktoré podstatne otriasli dôveryhodnosť MS a zanechali v jej organizme dlhodobo hlboké a veľmi citeľné stopy aj v súčasnosti.

Ako ste vy – popredný vedecký pracovník a činovník MS – mohli uplatňovať vedecký program a bohaté skúsenosti z vedeckovýskumnej, prezentačnej, edičnej a organizačnej oblasti v týchto pomeroch a ťaživej atmosfére?

Do valného zhromaždenia MS v roku 2010 sa vo vedeckej oblasti – okrem knihovníctva, literárneho múzejníctva a bibliografistiky – nepokračovalo v úspešnom porevolučnom demokratickom a cieľavedomom vývoji, ale bolo umŕtvované aj to, čo sa vtedy pozitívne vytvorilo. Z Matice slovenskej sa „vytratili“ významné vedecké osobnosti, nečinné sa stalo Vedné ústredie, vedecký tajomník, prestala koordinácia vedeckej činnosti, jej programovanie a hodnotenie, ústavy boli izolované, odkázané na vlastnú iniciatívu, tvorili akési samostatné zoskupenia „Matice v Matici“ bez patričného rešpektovania poslania a spoločenského postavenia. Vedecká práca sa dostala na okraj. Iniciatíva ostala len na aktivitách jednotlivcov, najmä historikov a literárnovedných pracovníkov. V tejto nepriaznivej situácii a atmosfére vytvoril som si vlastný program vedeckovýskumnej a publikačnej činnosti, v ktorom som rešpektoval program ústavu a v značnej izolovanosti usiloval som ho napĺňať.

Moja činnosť v tomto období sa sústredila najmä na tri oblasti: 1. vlastnú vedeckovýskumnú a publikačnú činnosť (Pavol Horov – ponorný básnik, V letokruhoch národa, V čierťažiach búrok, Anton Prídavok, Svitanie na východe), 2. organizačnú, obsahovú a tvorivú účasť na príprave a realizácii vedeckých konferencií a seminárov a vydávanie zborníkov a publikácií (Pamätnica Roka Ľudovíta Štúra, Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a v súčasnosti, Slováci v revolúcii 1848 – 49, Osobitosť tvorby Ľuda Ondrejova, Podoby slovenského romantizmu v dielach J. Kráľa, J. Francisciho a J. Kalinčiaka, Karol Kuzmány a Štefan Moyses v slovenských národných a cirkevných dejinách, najmä však Dejiny slovenskej literatúry I. – II.), 3. súbežné desaťročné pôsobenie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, najprv na fakulte humanitných vied a potom ako profesor dejín slovenskej literatúry na filologickej fakulte vo funkcii vedúceho katedry slovakistiky, prodekana a člena vedeckej rady fakulty i univerzity.



Pridaj komentár