Však sa nám ty poddáš, ruina!


Piff štvorecPred šesťdesiatimi rokmi sa začala obnova Bratislavského hradu

Však sa nám ty poddáš, ruina!

Text Ján ČOMAJ – Foto archív SNN, kresba Alfred Piffl

V septembri v roku 1953, po smrti Stalina a Gottwalda, v trochu uvoľnenejšej atmosfére profesor architektúry, historik a archeológ Alfred Piffl za pomoci vplyvných osobností presvedčil ústredný výbor komunistov a štátne orgány v Bratislave o potrebe rekonštrukcie Bratislavského hradu a s hŕstkou nadšencov sa dal do práce. Zavŕšil prieskum areálu a vypracoval projekt stavebnej obnovy paláca a okolitých budov. Profesora Piffla sme v našej rubrike Osobnosti Slovenska predstavili vlani, dnes sa venujme jeho veľkolepej myšlienke obnovy Hradu – pri 60. výročí začatia prác.

História býva k iniciátorom veľkých skutkov nevďačná – zásluhy sa obyčajne pripíšu tým, čo boli hlasnejší. Aj v prípade obnovy Bratislavského hradu sa obyčajne  spomína iba maliar Janko Alexy. Bez toho, že by sme chceli znížiť jeho zásluhy, za myšlienku ho zapálil jeho priateľ Piffl. Majstra Alexyho si vybral za apoštola zámerne: vedel, že sa pri svojom vzťahu k hodnotám slovenských dejín stane zaťatým bojovníkom, pričom má aj všetky predpoklady myšlienku presadiť: bol známy výtvarník, dostával od strany a vlády metále a najmä bol členom Ústredného výboru KSS. To už čosi znamenalo. Nerátal však ešte s jednou kvalitou: s pani Šárou, Alexyho manželkou. Táto energická a neodbytná pani si obnovu Hradu vzala za vec vlastnej cti – beda tomu funkcionárovi či referentovi, ktorý by nebol odpovedal na list jej manžela! Beda, ak by konal spomalene!

  • HRAD V OHNISKU

Od prvej chvíle svojho pôsobenia v Bratislave si profesor Piffl uvedomil historické hodnoty mesta a okolia, hrad Devín ako jedno z centier Veľkomoravskej ríše, hradný vrch, na ktorom   predpokladal pevnosť už v samých začiatkoch slovanského osídlenia i jeho význam v časoch, keď bola Bratislava kráľovským, korunovačným i parlamentným mestom Uhorska. Nadchla ho zmes etník a kultúr, v Európe možno neopakovateľná. Takmer denne zašiel k ruinám Hradu a do uličiek Podhradia so svojimi poslucháčmi hoci len na pár hodín – budúci architekti tu zameriavali a zakresľovali zvyšky domov, portál za portálom, priečelia, atiky, pôdorysy, pivnice, studne a fontánky, určite nič na Slovensku nie je tak precízne zmapované ako starý Cukrmandel, Vydrica, Židovňa, Zámocké schody, Vodný vrch, celé Podhradie, tratiace sa v agónii ruín do nenávratna.

Piff Piffl-1Alfred Piffl nad maketou Bratislavského hradu pred jeho konštrukciou.

V ohnisku jeho záujmu však bol Bratislavský hrad. Vedel, že vo vhodnej chvíli zapáli múdrych nadšencov myšlienkou rekonštrukcie. Stalo sa tak pred šesťdesiatimi rokmi. Do čela bojovníkov za jeho obnovu sa postavil v roku 1953 Janko Alexy, ale v prvom šíku boli aj ďalšie zaujímavé mená – básnik a istý čas aj komunistický líder umenia Ctibor Štítnický, nový šéf Filozofickej fakulty doc. Ján Dekan, profesor architektúry Emanuel Hruška, vedúci katedry modelovania a budúci národný umelec, sochár Tibor Bartfay, riaditeľ Národného múzea v Prahe R. Turek, známi bratislavskí novinári Ján Trachta a Juraj Charvát, významný projektant obnovy pamiatok akad. arch. Dušan Martinček, ktorý napokon Pifflovi pomáhal pri výslednom projekte, profesorovi asistenti Majzlík, Lichner, Bašo, Červeň... Jeden z nich si na Pifflove slová z jesene roku 1953, keď končili večernú poradu na Hrade, pred samotným začiatkom rekonštrukcie takto spomína: „Najprv Hrad zamurujeme, urobíme z ruiny pracovisko, aby nás – ak tam niekto nepovolaný príde a zlomí si nohu – nebrali na zodpovednosť. Kríky vyrúbeme, burinu pokosíme, aby vyniklo topografické členenie terénu. Treba dať pozor na zvyšky munície a streliva, zostalo tu toho veľa po vojne! Meracie body zatlčieme v trojuholníkovej sieti, aby bola jednoduchá kontrola. Uvoľnené kamene z murív zhodíme, aby nedošlo k úrazu. Červeň je horolezec, donesie lano, natlčieme skoby a vylezieme...“ Nakoniec profesor mávol smerom k  Hradu: ‚Však sa nám ty poddáš, ruina!‘ a ukončil pracovný deň. V Hradnej vinárni bola práve záverečná.

  • DENNÍK AKO SVEDECTVO

Pred rokmi ma oslovili Pifflovi synovia a vydavateľ Marenčin – mali na stroji prepísané zväzky profesorových denníkov. Navrhli mi spraviť z nich knihu. Dráždivá ponuka. Nič nedopisovať, podstatne skrátiť, zbaviť text podrobností, ktoré sa už stali nepodstatnými, a s pôvabom Pifflovho vyjadrovania podať svedectvo čias, pričom hocaký jazykový purizmus by bol surovosťou. Kniha vyšla, má dvesto strán a zo tristo fotografií a profesorových kresieb. Vyberiem aspoň niekoľko zápisov z pasáží, keď sa to začalo.

 

30. 1. 1953, piatok – Od rána sme so Struhárom rámovali práce poslucháčov na výstavu. Obed v konskej reštaurácii. Výber prác študentov pre časopis Architektúra.

31. 1., sobota – Prvá moja prechádzka po Bratislave v novom roku. Bol som prekvapený, čo sa zas od Vianoc zbúralo. Poobede som dorábal kresby reformačnej architektúry, potom som písal sprievodný text – dopísal som ho po polnoci.

2. 2., pondelok – Porada o finančnom pláne katedier. Príslušný referent vyhlásil, že staré architektúry si môžu poslucháči pozrieť v Bratislave a nepotrebujú exkurzie.

23. 2., pondelok – Začína sa letný semester. Primitívi nariadili, aby sa prednášalo už od pol siedmej ráno. Príprava súťaže tvorivosti mládeže. Poobede ju otvárame s Tiborom Bartfayom.

21.4., utorok – Zadržali ďalšiu skupinu študentov, keď merali na Hrade Žigmundovu bránu. Do školy prišli v sprievode civilov. Tí si odpísali moje meno z tabuľky na dverách.

28. 5. 1953 – Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu!

 

Ďalej sa zápisky čítajú ako dráma – až po Pifflovo zatknutie a odsúdenie na dva a pol roka – to bola vďaka za päť rokov námahy. Pol dňa basy za deň práce. Nedával si pred neprajníkmi pozor na ústa: odsúdili ho za poburovanie a ohováranie spriatelenej veľmoci.

Tri roky trvalo odstraňovanie ruín – štát ani mesto nemali dosť peňazí ani záujem na urýchlenie prác. Celý ten čas mal Piffl priamo na Hrade pracovňu tretiu v poradí – doma, na fakulte a v hradných ruinách. Jar, leto a jeseň pred šesťdesiatimi rokmi doslova prežil na Hrade, skúmal každý detail pôvodnej stavby, aby bola rekonštrukcia čo najvernejšia, robil rozbor malty a omietok, aby sa priblížil dobovej technike, od práce odbiehal na prednášky a proti svojej vôli sprevádzal rozličné delegácie po hradnom areáli, lebo vedel, že je to nevyhnutné, aby len nedajboh strana nezmenila svoje rozhodnutie vrátiť Hradu dôstojnosť a Bratislave dominantu.

  • Z HRADU NA PANKRÁC    

Keď sa blížila chvíľa, že vedenie štátu sa mohlo pýšiť vynoveným Hradom a  presťahovať sem aj pracovisko predsedu Slovenskej národnej rady, profesora Piffla presťahovali do basy. Aj tu ho využili – reštauroval sgrafitá na kláštore barnabitiek, po rokoch tam bude zasadať rehabilitačná komisia ÚV KSČ, aby vrátila česť tisícom ľudí, medzi nimi aj jemu. Ďalšia náhoda – krátko predtým na tom istom Pankráci sedel Pifflov kolega z fakulty profesor Eugen Kramár – z cely mu urobili ateliér, na osem hodín sem chodila kreslička, lebo väzeň práve robil projekt rekonštrukcie pražského Staromestského námestia, a tú úlohu sledovalo priamo ÚV KSČ!

Po prepustení z basy je Piffl robotníkom v panelárni, neskôr, vďaka odvahe Pezinčanov, projektantom okresného stavebného podniku, až v dubčekovskom uvoľnení sa môže vrátiť k remeslu. Bratislavský hrad sa už vtedy pyšne vyníma a Piffl sa púšťa do ďalšej zrúcaniny – začína architektonický a archeologický výskum Devínskeho hradu, bratislavského Podhradia a po roku 1970 aj projekt rekonštrukcie rímskej vojenskej stanice Gerulata v Rusovciach. Pri tejto práci ho – unaveného ústrkmi – zastihla smrť. Mal iba šesťdesiatpäť rokov.

  • SYMBOL ŠTÁTNOSTI

Hradný vrch, osídlený pred päťtisíc rokmi, a hradný palác sa medzitým stali pýchou mesta a ozdobou Dunaja. Jeho súčasná rekonštrukcia – po šesťdesiatich rokoch od Pifflových čias – ho povýši na jeden z európskych klenotov, keď často i v detailoch dostane podobu z rokov panovania Márie Terézie. Už len v historických análoch sa dozvieme, že ho poškodili napoleonovské vojská v roku 1809 ostreľovaním z Petržalky a o dva roky požiar, ktorý palác zachvátil vinou nedbalosti talianskych hradných strážcov. Len staré fotografie a rytiny zaznamenajú jeho obhorené múry bez okien a striech. Pre nás bude pamätníkom osvietenstva – tu predsa študovali Bernolák i Fándly, keď bol Hrad sídlom generálneho seminára, logom nášho hlavného mesta i pyšným symbolom slovenskej štátnosti.    

 

 

 



Pridaj komentár