Príčiny vzniku a politické sily Islamského štátu. Nešťastie magického dátumu ‒„piatok trinásteho“, prežil na vlastnej koži Paríž. Podľa legendy sa začal tento deň považovať za čierny, keď francúzsky kráľ Filip IV. uväznil veľmajstra rádu templárov J. De Molay a ďalších šesťdesiat vysokopostavených rytierov práve v piatok 13.októbra 1307.V tento deň chytili, uväznili a potom mučili tisíce templárov. Po „priznaní“ ich popravili. Templári založili svoj rád po dobytí Jeruzalema v roku 1119 a boli ochrancami kresťanov pred moslimami. Nevedno, či útočníci v Paríži útok spojili s oslavou likvidácie templárov, alebo bol ich dôvod prozaickejší ‒ a to deň konania medzištátneho futbalového zápasu Nemecko vs. Francúzsko. Jedno je však isté – Paríž zažil svoj čierny deň v novodobej histórii Francúzskej republiky.
K útokom sa prihlásil Islamský štát (IS). V parížskych uliciach, reštaurácii a hudobnom klube našlo smrť stodvadsaťosem ľudí. Ďalší zomreli na následky zranení. Po útoku teroristov na madridské metro je to najkrvavejší útok v Európe. Preto je načase, aby sa európski lídri konečne prebudili zo svojho multikulturalistického sna, zabudli na bájky o ľudských právach, na srdcervúce historky utečencov a konečne začali chrániť svojich občanov, ako je ich povinnosťou. Ak chcú poraziť takého silného nepriateľa, akým je IS, musia sa analyzovať predovšetkým príčiny vzniku a skutočnosti, odkiaľ radikáli získavajú finančné zdroje. Zatlačiť musia tam, kde nebezpečenstvo vzniká.
- ISLAMSKÝ ŠTÁT
Islamský štát je militantná vojenská organizácia, ktorá vznikla v roku 2014. Odvtedy s nevídanou krutosťou svojich bojovníkov úspešne obsadila rozsiahle územia Iraku a Sýrie, stala sa nočnou morou nielen kresťanov žijúcich na Blízkom východe, no najnovšie po útokoch v Paríži aj ostatného demokratického sveta. Organizácia vznikla v roku 2002. Siaha k teroristovi Abú Mus’ab az-Zarkáwímu a k jeho organizácii al-Káida, ktorá sa odštiepila z pôvodnej teroristickej siete al-Káidy. V roku 2006 sa organizácia premenovala na Islamský štát v Iraku. Po ich pripojení sa k rebélii proti sýrskemu prezidentovi Baššárovi al-Asadovi v roku 2013 zmenila organizácia meno na Islamský štát v Iraku a Levante (ISIL), niekedy označovaný aj ako Islamský štát v Iraku a Sýrii. Počas sýrskej občianskej vojny získala od apríla 2013 organizácia kontrolu nad rozsiahlymi časťami Sýrie a v lete 2014 sa po rýchlej ofenzíve rozšírila aj do susedného Iraku. Po dobytí Mosulu v júni 2014 prijala organizácia nový názov Islamský štát a vyhlásila na dobytých územiach kalifát. Organizácia sa hlási k novej ére džihádu založeného na striktnej interpretácii islamského práva šaríja. Organizácia patrí k sunitskému islamu a ostro vystupuje nielen proti kresťanom, ale aj proti vyznávačom šiítskeho islamu. Od roku 2013 do súčasnosti získala v Sýrii organizácia rozsiahlu kontrolu nad provinciami Rakka, Idlib, Deir ez-Zor a Aleppo, pričom mesto Rakka prehlásila za hlavné mesto svojho kalifátu. V Sýrii má organizácia približne päťdesiattisíc bojovníkov a v Iraku stotisíc, pričom v oboch štátoch rýchlo naberajú na sile. Mnoho bojovníkov tejto organizácie pochádza zo zahraničia, vrátane Európy, Číny, Ruska a USA. (pozn. autora: zdroje odkazov v texte: sk.wikipedia.com).
Krátka história kalifátu naznačuje, že nejde len o teroristickú organizáciu, ale zjavne ide o zámer vytvoriť a spravovať si na dobytých územiach vlastný štát. Nejde teda o bojovníkov partizánov, ktorí sa ukrývajú v horách alebo v jaskyniach, ale podľa dostupných informácií a fotodokumentácií je to armáda pozemných vojsk operujúcich podľa tradičných vojenských postupov pechoty. Z ich pohľadu je logické, že bojujú o územia, o ktoré chcú rozšíriť svoj štát v arabskom svete. Prečo však zaútočili na území Európy, prečo práve teraz a čo ich viedlo k takejto forme prezentácie?
- NEKONEČNÁ NENÁVISŤ
Americko-európski politici dôvodia útoky nenávisťou bojovníkov IS, prívržencov najkonzervatívnejšieho a radikálneho výkladu islamu, a potrebou pozitívne sa prezentovať medzi svojimi radovými členmi úspešným útokom za hranicami kontinentu, keďže aktuálne vojenské operácie IS najmä pod tlakom ruského bombardovania nie sú príliš úspešné. Sú to však skutočné príčiny vzniku Islamského štátu a nevídanej, ba až neľudskej krutosti džihádistov?
Vznik takého nebezpečne organizovaného útvaru, akým je kalifát, podmienili aj euroatlantické, povedzme ekonomicko-politické záujmy a vojenské intervencie v danom regióne. Začiatok možno nájsť v amerických vojenských operáciách v Afganistane a v Iraku. Intervenciu do Afganistanu možno pochopiť. Bola odpoveďou na krutý útok al-Káidy v New Yorku. Američania reagovali skutočne tvrdo a rázne. Ich zámer zlikvidovať krutý režim Talibanu, ktorý podporoval a možno ukrýval vedúcich predstaviteľov teroristickej organizácie, bol z ich pohľadu spravodlivý. Vojna v Afganistane sa začala 7. októbra 2001, necelý mesiac po páde známych mrakodrapov ‒ Dvojičiek. Taliban kapituloval už v januári 2002 a mnohí jeho predstavitelia a bojovníci al-Káidy boli internovaní na neslávne známom Guantáname. Oficiálne pramene dokonca uvádzajú, že al-Káida prestala existovať ako organizácia už počas decembra 2001. Nevedno prečo teda vojská USA a neskôr aj Spojencov, vrátane Slovenska, pôsobili ďalších trinásť rokov v rámci operácie Trvalá sloboda v Afganistane? Dnes je už zrejmé, že afganské bezpečnostné zložky a vycvičená armáda nedokážu udržať poriadok v krajine. Opäť sa prebúdza duch Talibanu. Demokraciu západného typu tam Spojenci nenastolili. No ekonomický benefit z toho evidentne niekto mal.
- ILEGÁLNA VOJNA
Ešte okatejším príkladom nesprávneho postupu bola vojna v Iraku. Manipulácia faktov bola dôvodom, prečo USA vojensky intervenovali v Iraku. Celosvetové médiá uverejňovali „overené“ informácie amerických tajných služieb, že režim Saddáma Husajna ovláda zbrane hromadného ničenia a že existuje reálne riziko ich použitia. Buschova administratíva varovala, že Husajnov režim plánuje tieto zbraňové systémy poskytnúť teroristickej organizácii al-Káida, ktorá však oficiálne bola zlikvidovaná na území Afganistanu už dva roky predtým. V takomto mediálnom mlynčeku málokto spochybňoval odvahu amerických vlastencov urobiť poriadok v Iraku. Proti sa vtedy postavilo Francúzsko. OSN by najskôr súhlas na intervenciu nedala. Preto sa vytvorila koalícia ochotných ‒ štyridsiatich krajín, žiaľ, vrátane Slovenska, ktoré zaútočili 20. marca 2003. Mnohí svetoví lídri, ako napríklad Kofi Annan, považovali vojnu za nelegitímnu. Dodnes sa vedú diplomatické i politické spory, či mali právo armády koalície ochotných zaútočiť. Výsledky vyšetrovania pred vojnou boli však zrejmé. Skupina poverená preverením údajov používaných pred začatím zásahu (Iraq Survey Group, ISG) vo svojom záverečnom stanovisku vyhlásila: „ISG nenašla žiadne dôkazy o tom, že Saddám Husajn vlastnil zásoby zbraní hromadného ničenia v roku 2003, aj keď existujúce dôkazy z vyšetrovania, vrátane interview so zadržanými a z objavených dokumentov, ukazujú možnosť, že nejaké zbrane existovali, aj keď nie vo vojensky významnom množstve.“ (Zdroj: sk.wikipedia.com). Približne dvestopäťdesiattisíc vojakov za dvadsaťosem dní urobilo v Iraku poriadok a 1. mája 2003 prezident G. Bush ohlásil víťazstvo. Irak porazili. Saddám Hussajn ušiel. Neskôr ho našli a popravili. Po oficiálnom ukončení vojny poriadok v Iraku nenastal. Irackí povstalci, podporovaní teroristami džihádistami, začali spôsobovať koalícii ochotných problémy.
V Iraku poriadok nezabezpečili. Krajina je rozpoltená, bezpečnostné zložky nedokážu zabezpečiť ochranu obyvateľstva. V uliciach miest stále zomierajú nevinné obete počas násilníckych samovražedných útokov. Rozvrat štátu je evidentný.
- ARABSKÁ JAR
Nielen vojensky sa dá rozvrátiť fungujúci štátny režim. Spôsoby sú aj sofistikovanejšie. Vedie ich väčšinou tajná diplomacia. Tak sa od roku 2010 v oblastiach severnej Afriky a Blízkeho a Stredného východu rozšírila tzv. Arabská jar. Išlo o povstania proti vtedajším režimom, ktoré vykazovali jednoznačné známky diktatúry. Na druhej strane však diktátori dokázali zabezpečiť v štáte bezpečnosť, poriadok, relatívnu ekonomickú stabilitu. Rozsiahle civilné protesty sa rozhoreli vo väčšine arabských krajín. Najvýznamnejšie vznikli v Egypte, Alžírsku. Jemene, Sýrii a Lýbii. Takmer vo všetkých štátoch sa snažili vtedajšie vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia. Dokonca v Líbyi a v Sýrii k otvorenej občianskej vojne, ktorá pretrváva dodnes. Pri revolúcii v Egypte padla takmer tridsaťročná vláda prezidenta H. Mu baraka, v Líbyi padol Muammar Kaddáfí. Ak sa politická situácia nepozdávala vplyvným mužom, potom začali úradovať opäť bomby. Konkrétne letecké bombardovanie NATO na vládne ciele v Líbyi. Samozrejme, s takouto podporou nemal oficiálny režim plukovníka Muammara Kaddáfího šancu. Režim padol a Kaddáfího zastrelili povstalci na ulici. Vo viacerých krajinách pretrvávajú nepokoje dodnes a ich výsledok nie je istý. Celkovo si v arabských krajinách doteraz vyžiadali vyše stotridsaťštyritisíc obetí, vrátane najväčších konfliktov v Líbyi ‒ vyše tridsaťtisíc mŕtvych, a v Sýrii okolo stotisíc mŕtvych (Zdroj: sk.wikipedia.com). A tu vznikol exodus moslimských utečencov smerujúcich v miliónoch cez Turecko do Európy.
- ROZVRÁTENÝ KONTINENT
Z uvedenej krátkej historickej exkurzie posledného desaťročia po severoafrickom a blízkovýchodnom kontinente je zrejmé, že táto oblasť je rozvrátená. Diktátorské režimy boli síce zvrhnuté, ale demokracie západného typu sa neujali. V mnohých štátoch zúria občianske vojny, v mnohých štátoch vláda nedokáže ovládať celé územie, na mnohých územiach panuje anarchia. A to je živná pôda pre radikalizáciu a vznik omnoho nebezpečnejších nasledovníkov Usáma bin Ládina. Vznikol priestor pre Islamský štát. A po rokoch vojenských intervencií, leteckých náletov, samovražedných útokov, občianskych nepokojov, po rokoch prelievania krvi sa euroatlantickí politici čudujú z krutosti bojovníkov IS. Nechápu, že sa opášu výbušninou a dokážu zomrieť.
No a ani ľudská zloba, nekonečná nenávisť či pomsta v súčasnosti nestačia na to, aby niekto tak premyslene a nebezpečne zaútočil ako v metropole Francúzska. Nieto ešte, aby si niekto dokázal riadiť štát a odolávať leteckým útokom západnej koalície a najnovšie aj Ruskej federácie. Tu už viera nestačí. Nastupuje organizácia, administrácia a inštitúcia. A na jej riadenie potrebujete finančné zdroje.
Európski politici už najskôr príčiny pochopili. Teraz by sa mali zamyslieť nad tým, prečo je Islamský štát taký silný? Odkiaľ získava na svoju vojenskú činnosť peniaze? Ako alebo kto ho financuje? Za zmienku v tejto súvislosti stoja slová ruského prezidenta V. Putina, ktorý na konferencii krajín G20 uviedol, že s Islamským štátom obchodujú jednotlivci z vyše štyridsiatich krajín sveta a niektoré dokonca zo zoskupenia krajín G20 (!!!). Putin nástojil na naliehavej potrebe zamedziť nezákonnému obchodu s ropou zo strany Islamského štátu. „Ukázal som svojim kolegom fotografie zhotovené z vesmíru a z leteckých prieskumov, ktoré jasne ukazujú rozsah nelegálneho obchodu s ropou a ropnými produktmi,“ povedal. „Kolóny cisterien sa na nich tiahnu desiatky kilometrov a z výšky štyroch až piatich kilometrov to vyzerá, ako keby išli až za horizont,“ dodal a prirovnal ich k bežným potrubiam na ropu. Ruský prezident konkrétne osoby a štáty nemenoval. Naznačil však, že niečo vie. Napokon aj redaktorka Veronika Ostrihoňová z TV Markíza v Hlavných správach zo 16. 11. 2015 uviedla zaujímavé prepojenie: „Kalifát kontroluje väčšinu ropných zdrojov v Sýrii a Iraku. Svoju úlohu v tom hrá aj Saudská Arábia. Podporuje radikálnych islamistov a medzi nimi sú aj extrémisti. Iróniou je, že najväčší spojenec Saudskej Arábie je Amerika. (...) Amerika Saudskú Arábiu potrebuje kvôli rope, ale aj kvôli udržaniu situácie v regióne.“
- ZMENA BOJA
Do čierneho piatku 13. novembra 2015 bol Islamský štát nebezpečný na Blízkom východe. Teraz sa ho obávajú všetci Európania. Aj bezpečnostní analytici naznačujú, že IS mení spôsob boja a bude pôsobiť na svojich prívržencov práve krutými teroristickými akciami. Napokon najnovšie vyhrážky IS smerom k západným demokraciám to potvrdzujú. Minulý týždeň sa vodcovia konkrétne vyhrážali, že rovnako ako v Paríži zaútočia aj v ostatných krajinách, ktoré sa podieľajú na bombardovaní ich pozícií, vrátane USA. Američanov chcú napadnúť dokonca priamo v srdci ich národného štátu ‒ vo Washingtone.
A tu do kola geopolitických udalostí vstupuje aj Slovensko. Sme členom Európskej únie aj NATO. Zúčastňovali sme sa vojenských aktivít na blízkom Východe. Našťastie sme mimo hlavne imigrantskej trasy utečencov z arabského sveta. Túto pozíciu musíme zúročiť. Neustúpiť z pozícií nekompromisného odmietania utečeneckých kvót a nevpustiť na Slovensko žiadneho neprevereného imigranta. Lebo exodus utečencov využíva Islamský štát. Ak ho priamo neorganizuje. Jeho bojovníci sa infiltrujú do utečeneckých vĺn, aby v Európe mohli vytvoriť alebo podporiť už vytvorené teroristické bunky a zasievať strach na našom starom kontinente. Je pravdepodobné, že jeden z útočníkov prišiel do Európy ako utečenec. V Grécku sa objavil jeho pas 3.októbra, evidovali ho aj v Chorvátsku. A 13.novembra vraždil vo Francúzsku. Otázka už neznie, či prichádzajú, ale koľko ich prišlo a koľko ešte príde. Odpovede neexistujú. Európski politici zlyhali. Nenačúvali hlasom tajných služieb. Zlyhali, lebo sa správali podľa multikulturalistických póz „ľudskoprávneho“ sektora, ktorého tiež niekto dotuje miliónmi dolárov. Dnešná realita je dôvodom na tvrdú sebareflexiu nemeckej kancelárky A. Merkelovej a ostatných europolitikov, ktorí ohrozujú naše životy.
Maroš SMOLEC, šéfredaktor SNN - Foto: internet - Ilustrácua: Ľubomír KOTRHA
Zdroj odkazov v texte: sk.wikipedia.com