Slovenský mediálny vzorec: Stav politiky je odrazom mediálneho prostredia. Slovenský mediálny priestor sa po roku 1989 vyvíjal tak ako celá transformácia spoločnosti. Bez poznania zákonitostí liberálneho sveta i bez záujmu domácich politikov. Postupne sa uvoľňovali pozície v médiách pre zahraničných investorov, nesolventné odišli z trhu. Propaganda, ktorá bola dovtedy v médiách jasne čitateľná, sofistikovane ovládla priestor. Postsocialistické štáty neboli pripravené čeliť jej, na druhej strane americký Kongres si dlhodobo platil svoju visutú propagandistickú stanicu Rádio Slobodná Európa. Zväz slovenských novinárov sa za pomoci novinárov vyškolených v USA menil podľa želania chlebodarcov a už na začiatku deväťdesiatych rokov vytlačil z organizácie novinárov, ktorí nestratili zmysel pre pravdu a odmietali protislovenskú propagandu. Dnešný rozvrat v médiách, a nielen v nich, je dlhodobo a cielene organizovaný. Typickým príkladom toho, ako pracuje cudzia propaganda, je novinár Marián Leško. Kedysi odborník na marxizmus-leninizmus, redaktor týždenníka ÚV KSČ, sa po roku 1989, vyškolený v USA, stal v novinách etalónom demokracie. Dodnes ho dokonca verejnoprávne médiá pozývajú ako politického analytika komentovať vývoj v spoločnosti. Pochopiteľne, veď novinár s chrbtovou kosťou by sa na záškodnícku prácu proti vlastnému národu nikdy nedal. Ale karieristický internacionalista nemá problém...
■ NOVINOVÁ TRŽNICA
Pred vznikom Slovenskej republiky už všetky denníky na trhu vychádzali pomocou zahraničného kapitálu. Okrem Smeny, ktorej ovládnutie využili na boj proti vláde Vladimíra Mečiara. Nie náhodou to bolo v roku 1992, vo volebnom roku, v ktorom sa rozhodovalo o tom, či zvíťazia čechoslovakisti, alebo národne orientované strany. „Cudzinecká“ tlač sa vrhla do boja. Len nedávno priznal Anton Selecký, vtedajší zástupca šéfredaktora Slovenského denníka, ktorý vydávalo KDH, že do redakcie nosili hotové materiály ľudia z britskej tajnej služby MI6. Vo voľbách malo zvíťaziť Čarnogurského KDH, lebo bolo zárukou zotrvania spoločného štátu. Napokon KDH nepodporilo nijaké akty smerujúce k vytvoreniu samostatného slovenského štátu. KDH malo masívnu podporu médií, medzi novinármi bolo verejným tajomstvom, že si chodili po inštrukcie na Žabotovu ulicu v Bratislave, kde sídlilo KDH. Preto nedávne vyjadrenia jedného z bývalých čelných predstaviteľov tohto hnutia Vladimíra Palka v televízii LUX o tom, že proti KDH sa postavili všetci, je prinajmenšom klamlivé. Naopak, v období deväťdesiatych rokov udávalo KDH líniu takmer všetkým médiám vychádzajúcim alebo vysielaným na Slovensku. KDH bolo aktívne v organizovaní demonštrácií za slobodu slova. Nezabudnuteľný je výrok Jána Čarnogurského, ktorý na moju otázku, prečo to robia, keď sloboda slova nie je na Slovensku ohrozená, odpovedal: preventívne.
■ ŠKOLENIE K URNÁM
Volebná kampaň v roku 1998 bola maximálne ovplyvňovaná zvonku. Pridal sa Slovenský syndikát novinárov, ktorý priznal, že školil novinárov s cieľom dosiahnuť zmenu vlády. Hystéria okolo Markízy a celá opozičná garnitúra politikov na tribúne pred jej budovou predznamenala zneužívanie novinárov a médií na politickú propagandu. Po voľbách v roku 1998 to nastupujúca koalícia s premiérom Mikulášom Dzurindom predviedla par excellence. Vypratala všetkých novinárov z STV a v roku 2010 vláda Ivety Radičovej dotiahla projekt politického ovládnutia verejnoprávnych médií do absurdna, keď spojila obe inštitúcie a zverila ich názorovo spriaznenej generálnej riaditeľke Miloslave Zemkovej. Obdobie po voľbách v roku 2010 predstavuje jedno z najtemnejších nielen pre mediálnu sféru, ale aj pre politiku ako takú. Strana Richarda Sulíka sa dostala do parlamentu s dovtedy neslýchaným liberálnym programom, ktorého súčasťou bolo zrušenie koncesionárskych poplatkov za sledovanie verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Autorom tohto návrhu bol Vladimír Klimeš, ktorý podľa Sulíka celú kariéru zasvätil médiám. Bol to on, kto navrhol zlúčenie oboch médií. A za odmenu dostal miesto v predstavenstve SPP, podľa denníka Pravda s platom okolo deväťtisíc eur mesačne. A z moderátora politickej relácie súkromnej televízie JOJ Daniela Krajcera urobil Sulík ministra kultúry. Lebo nielenže pomohol v kampani, ale do bodky zrealizoval zlúčenie telerozhlasu. Iste nie je bez zaujímavosti, že ponuku kandidovať dostal dva dni po odvysielaní relácie De Facto s hosťom Sulíkom...
■ MEDIÁLNE (VÝ)SLUŽKY
Ak dnes Sulík hovorí o klientelizme a korupcii súčasných vládnych strán, tak mu treba pripomenúť, že v rámci koalície si po voľbách v roku 2010 vybojoval svojich nominantov vo viacerých podnikoch. Napríklad šéfa Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, Zvolenskej teplárenskej, Teplárne Košice... Či by postupovala inak Magdaléna Vášáryová, ktorá sa cítila byť povolanou šéfkou rezortu kultúry, sa nedá povedať. Veď sama uviedla, že sa chystala viesť rezort, a väčšina téz, ktoré pripravila, sa dostali do vládneho programu. Začiatok vytvárania názorového geta v médiách však spadá už do roka 1998, keď sa vlády zmocnili tí, ktorí podľa Roberta Fica pod rúškom boja proti mečiarizmu chceli sa zmocniť privatizácie strategických podnikov. Pri takomto rabovaní štátu sa proslovenskí novinári ocitli mimo možnosti publikovať. Nijaký novinár či novinárka z médií opozičných voči vláde Dzurindu či Radičovej sa nemohli zamestnať vo verejnoprávnom médiu. Postupne na trhu zostal len liberálny denník Sme a ľavicová Pravda. Po vstupe Penty vznikol ďalší liberálny denník N, na ktorý má vlastnícke práva ESET. Občania s inou politickou orientáciou zostali bez možnosti „vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“. Takto je zadefinovaná sloboda prejavu a právo na informácie v Ústave SR s dodatkom, že sú zaručené. Ako, keď v súčasnosti je stav v médiách taký, že ani RTVS nie je zárukou ústavných práv občanov a terajší riaditeľ je podrobovaný nesmiernej kritike za to, že robí kroky smerujúce k odstráneniu tohto stavu. Alarmujúcou je skutočnosť, že stav politiky je odrazom mediálneho prostredia a tí, čo si to uvedomujú, víťazia.
Anna HROMJÁKOVÁ ‒ Karikatúry: Ľubomír KOTRHA