Iredentizmus ako hlavný prúd radikálnej pravice
Kapitoly o maďarskom fašizme
II. časť
Text a ilustrácie: Vojtech KÁRPÁTY
Po dočasnej konsolidácii politických pomerov a stabilizácii pozícií ríšskeho regenta Miklósa Horthyho ako nekorunovaného kráľa a faktického diktátora Maďarska sa začala ideovo i organizačne formovať aj maďarská iredenta. Či už na tradicionalistickej a centristickej báze alebo ako jeden z prúdov maďarskej radikálnej pravice. Práve ideové zjednotenie na báze iredentizmu dávalo maďarskej radikálnej pravici pocit spolupatričnosti so štátom, ktorá však bola viac ako pochybného rázu.
Čoskoro sa začali na maďarskom „politickom nebi“ objavovať nové hviezdy, ktoré sa stále viac odcudzovali skostnatenému horthyovskému režimu. Ten namiesto ekonomickej a spoločenskej obrody Maďarska ponúkal jeho návrat hlboko do 19. storočia konzervovaním spoločenskej stratifikácie obyvateľstva a neadekvátnym lipnutím na monarchistických rezíduách a sentimentalite jej honosnej štafáže. Vlády sa striedali, no ríšsky regent Horthy vytrval. Zostával ako memento pre všetky maďarské politické strany, ktoré by azda chceli v podstate a do hĺbky reformovať štát. Pripomínal im, že napriek kulisám parlamentu a vlády zostáva Horthy skutočným pánom Maďarska. Oporou jeho režimu sa stalo niekoľko polovojenských a športovo-branných zväzov, ktoré sú charakteristické pre autoritárske režimy a diktatúry. Jedným z nich bol Vitézi Rend.
■ NOVÁ ŠĽACHTA
Samotní Maďari dodnes Horthymu prisudzujú rôzne prívlastky, atribúty a charakteristiky: kráľ bez koruny, monarchistický diktátor, záchranca maďarského národa pred boľševizmom, posledný obnoviteľ Veľkomaďarska... O schopnosti orientovať sa v intrigách a rýchlo dešifrovať, pacifikovať či rovno likvidovať reálne i potenciálne ohniská odporu proti jeho osobe nemožno pochybovať. Svedčí o tom jeho takmer štvrťstoročné zotrvanie na poste hlavy maďarského štátu. Napriek starostlivo udržiavanému kultu osobnosti, ktorý trvá až do dnešných dní, je stále viac Maďarov presvedčených, že to nebolo vždy na prospech Maďarska.
Horthyho môžeme charakterizovať ako tradicionalistického autokrata, ktorý síce vychádza z monarchistických tradícií, no prvoradou ostávala vždy jeho osoba. Naplno sa to ukázalo pri pokusoch o reštauráciu posledného cisára a uhorského exkráľa Karola I. v Maďarsku, ktoré bez akéhokoľvek sentimentu nariadil svojim oddielom Nemzeti Hadsereg so všetkou razanciou potlačiť so zbraňou v ruke. Potvrdením statusu nekorunovaného maďarského kráľa bolo vytvorenie „svojej nobility“ pod pláštikom organizácie Vitézi Rend (Rytiersky rád), ktorá mala od svojho založenia v auguste 1920 predstavovať „novú šľachtu“ lojálnu Horthymu. Ten priamo a osobne pasoval týchto „nových rytierov“. Okrem toho bola členom Vitézi Rend pridelená pôda, určené nové rodové sídlo a pred menom mohli používať rytiersky titul „vitéz“. Jadro organizácie tvorili vojaci a dobrovoľníci, ktorí sa podieľali na potlačení boľševického experimentu o vývoz revolúcie s názvom Maďarská republika rád v lete 1919. Pri budovaní Vitézi Rend išlo v podstate o prípravu na neskoršiu novú kolonizáciu (tzv. aňáši) k Maďarsku pripojených území (Felvidék, Délvidék a Erdély), spojenú s rekonštrukciou šľachtického stavu, ktorý sa mal stať hlavnou oporou Horthyho režimu.
Po roku 1945 bol Vitézi Rend obnovený v exile a po roku 1990 znovu existuje ako spolok aj v Maďarsku. Jeho členovia korporatívne pochodovali pod historickými zástavami i na oslavách F. Rákociho v októbri 2006 v Košiciach. A to bez ohlasu a povšimnutia „svetoobčianskych“ médií na Slovensku, ktorým vraj neujde ani jeden z prejavov pravicového extrémizmu. Nová Horthyho šľachta z Vitézi Rend sa má v prvej dekáde svojej existencie čulo k životu. Do prvej polovice tridsiatych rokov minulého storočia už vlastní ich niekoľko tisíc rodín takmer polovicu (presne 48,3 percenta) celkovej rozlohy trianonského Maďarska. Väčšina Maďarov sa však stala žobrákmi. V rovnakom období sa výška ročného príjmu pohybuje u viac ako osemdesiat percent pracovne aktívneho obyvateľstva Maďarska na úrovni do tristo pengő. Pauperizácia maďarského obyvateľstva a priamo úmerný nárast politického radikalizmu a extrémizmu v podobe ventilu iredenty, ktorý má liečiť pocit vlastnej frustrácie na nemaďarských susedoch, má svoje historické paralely. A v tomto je maďarský iredentizmus nepoučiteľný, anachronický a neprijateľný.
■ KLAMNÁ ROMANTIKA
Horthy predstavoval pre západnú Európu romantiku s príchuťou Orientu. Maďarsko poznali jej obyvatelia iba z malebných pohľadníc krojovaných pastierov na Hortobágyi, vyšnurovaných husárov či bodrých báčikov v širokých plátenných nohaviciach núkajúcich tokajské víno alebo barackpálinku. A rovnako romantizujúci pohľad a optiku uplatňovali často aj na Horthyho. Parížsky časopis Revue des Deux Mondes priniesol na jar 1937 na svojich stránkach článok s názvom Vládca Maďarska, ktorý sa ho snažil pre francúzskeho čitateľa priblížiť z viacerých stránok, okrem iného aj názormi na štát a jeho fungovanie: „Sila, ktorá ho vyniesla do čela štátu, jeho organizácia Vitéz, sa skladala z tých, ktorí bojovali v 1. svetovej vojne, a predovšetkým proti komunistovi Bélovi Kuhnovi. Dnes rád Vitézov predstavuje chrbtovú kosť celého maďarského politického systému. Takmer stredoveký názor na svet, ktorý ovláda Horthyho život, sa delí na dve dominantné časti: spravodlivých a nespravodlivých. (...) Horthy vie, že v tejto zemi, ktorá je taká blízka Orientu, nič nepodporuje jeho prestíž toľko ako osamelosť, mlčanie a tajuplnosť, ktorými sa obklopil.“
Do istej miery prijateľnú a výstižnú charakteristiku autoritárskeho režimu medzivojnového Maďarska a jeho hlavného protagonistu podal i americký publicista H. R. Knickerbocker, ktorý v prvej polovici tridsiatych rokov precestoval európske štáty a osobne sa stretol a zhováral s ich najvyššími predstaviteľmi a reprezentantmi. Po roku cestovania priniesol zhrnutie svojich postrehov z týchto ciest v knihe Will War come in Europe? (Bude v Európe vojna?). Okrem charakteristiky Horthyho a jeho režimu zaznelo v správe z Budapešti priame varovanie a veštecká predpoveď udalostí neskorších rokov 1938 – 1939 a úlohy Maďarska v nich: „Jeho Jasnosť, ríšsky správca Maďarska, admirál Horthy de Nagybánya, nie je podľa svojho titulu kráľom, ale de facto a podľa vonkajších okolností je monarchom. Ríšsky správca je presvedčený, že Európa musí byť ako vesta, ktorá bola zle zapnutá, zase rozopnutá a zapnutá správne. Jeho palác sa týči nad Dunajom, nádherný, vysoký, veľký a mohutný ako hora. Tu sídli ríšsky správca už štrnásť rokov. Pokiaľ žije, požíva úrad ríšskeho správcu rovnakú autoritu ako koruna a ešte omnoho viac. Jeho jasnosť je nepopierateľným pánom krajiny. V Paríži vyzývajú cudzincov, aby si prezreli Champs Elysées. V Ríme ich posielajú na Forum. V Londýne pozývajú na prehliadku Toweru. V Budapešti vyzývajú cudzincov, aby sa pozreli na mapu. Je to mapa, ktorá je v úzkej súvislosti s otázkou: Bude vojna v Európe? Pretože pokým táto mapa nebude zlepšená, nedá horkokrvný národ Maďarov iste pokoj. Vo chvíli, keď sa jeho niekdajší veľký spojenec Nemecko zmocní Rakúska, stane sa Maďarsko súčasťou nemeckého bloku a maďarská mapa nadobudne pre Európu nový a osudový význam.“
Azda ani autor týchto slov v roku 1934 netušil pravdivosť svojej predpovede a trpkosť jej naplnenia pre susedné národy Horthyho nespokojnej maďarskej „ríše“, pripravujúcej sa na novú expanziu. Teraz pod patronátom mocného ochrancu – Nemeckej ríše a samotného Hitlera.