ROZHOVOR TÝŽDŇA
S Milanom AUGUSTÍNOM o vlasti, ktorú sme zmenili na odcudzenú krajinu
Balansovanie na rozžeravených kameňoch
Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: Maroš M. BANČEJ
Milan Augustín je historik umenia a jeden z najlepších znalcov ťažby drahých a farebných kovov u nás. Ako autor dvadsiatich troch knižných publikácií, ale aj ďalších kníh, v ktorých sa literatúra faktu prelína s originálnymi autorskými beletristickými postupmi, posunul tento žáner o hodný kus napred. Nie nadarmo ho odborná kritika pasovala za dôstojného nástupcu Vojtecha Zamarovského. Okrem toho je Milan Augustín neúnavný cestovateľ po rôznych, väčšinou exotických destináciách a v neposlednom rade aj výtvarník, ktorý má za sebou celý rad úspešných výstav.
● Zdá sa, že pomerne rozšírenou mienkou medzi bežnou populáciou je bezvýznamnosť slovenskej histórie. Ešte stále veľká časť Slovákov, vrátane tých mladých, je ochotná tvrdiť, že sme nemali kráľov, výrazné dejinné osobnosti, vedcov a spisovateľov, skrátka boli sme poľnohospodárskym a manufaktúrne zaostalým príveskom Uhorska.
Jedine nevzdelaný hlupák a ignorant môže tvrdiť podobné veci. V roku 813 bavorský geograf napísal o Moravanoch, že majú desať opevnených hradísk, a o Maheránoch, obyvateľoch Nitrianskeho kniežatstva, že majú až tridsať hradísk a ich územie siahalo až na dnešnú Podkarpatskú Rus a nadol až po Sremskú Mitrovicu. V ostatnom čase toľko diskutovaný Svätopluk bol regulárnym kráľoms vlastnou korunou, ktorej ideovým autorom bol moravsko-panónsky arcibiskup Metod, o čom sú aj písomné dokumenty, ako list pápeža, kde ho oslovuje Rex Sventoplukiensis, a jeho meno nasledovné tri storočiadávali svojim potomkom mocní vtedajšieho slovanského sveta počnúc od Kyjevskej Rusi až po Poľsko, Česko, ale aj v iných krajinách. Aj spoluzakladateľmi Uhorského štátu boli slovanskí veľmoži Hont a Poznan spolu s nemeckým rytierom Vendelínom, ktorí opásali mečom istého Vajka a český biskup, neskorší svätý Vojtech, ho pokrstil na Štefana. Postavili sme Svätoplukovi konečne a s peripetiami jazdeckú sochu. Samozrejme že vyvolala istú dávku nevôle, a to aj od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. Lenže ak k nej prídete, nech už máte akýkoľvek názor na úroveň a kvalitu tohto monumentu, nájdete tam skryté memento. Kamenný podstavec, ktorý vždy podčiarkuje monumentálnosť sochy, je vytvorený spojením dvoch kusov kameňa, čo sa žiaľ nikdy nerobí. Zdá sa mi, ako by to bolo znakom našej rozpoltenosti, ktorú takto chtiac-nechtiacpodčiarkujeme a dávame aj takýmto spôsobom dôvod na útoky našim neprajníkom,podľa slov Proglasu – nepriaznikom.
● História bola už od najstarších čias vnímaná ako dôležitá súčasť kolektívnej pamäti národov. Zároveň sa často upravovala, ba až falšovala pre rôzne mocenské záujmy. Ako je na tom podľa vás Slovensko za dvadsať rokov svojej samostatnosti z hľadiska interpretácie histórie?
Sme samostatní, čo je dobre, ale doslova, žiaľ, s holým zadkom a takmer bez perspektívy východiska z tejto situácie. V konečnom dôsledku sme obete amerického víťazstva v studenej vojne medzi Východom a Západom. Chamtivosť po majetku a hlúpa tuposť, túžba po moci, viedla k predaju všetkého, čo živilo štát. To, čo išlo do štátnej pokladnice, ide teraz do vreciek „zahraničných investorov“ a tí našim ľudom platia žobrácke mzdy na úrovni životného minima. A štát žije takmer len z daní, a nie z odvodov z podnikov. Predali sme všetko, čo sa dalo, a čo sa nedalo, to sme šrotovali a zatvárali. Ale týmto konštatovaním som sa vonkoncom nechcel vrátiť do starých časov. Veľa sa zákonite zmenilo a isto na lepšie, nemožno všetko odsudzovať. Pozrite sa na lídrov revolúcie, na ich zázemie a porevolučné skutky. Takto však dopadol takmer celý bývalý „ostblok“. Počuli ste niekedy o programe obnovy a rozvoja tejto krajiny či deklarovaní štátno-politického záujmu našej krajiny? Platí: Teraz som tu a teraz si odrežem z toho, čo je, čo sa len dá! To je heslo všetkých, čo sa uchádzajú o posty v politike aj v hospodárstve. Máme analytikov, glosátorov, ktorí si vôbec neuvedomujú širšie súvislosti, a to nielen z historického hľadiska.
● Ako rodák z Banskej Štiavnice a v mladosti aj banský technik ste spoznali, ako chutí tamojšie podzemie a tvrdý banícky chlebík. Ako vás to vo vašej neskoršej práci historika, spisovateľa, ako aj výtvarníka ovplyvnilo?
Musím povedať že veľmi. Narodil som sa 21. augusta a keď prišli v roku 1968 do Banskej Štiavnice „osloboditeli“ a ich pomocníci – maďarská armáda, napísal som spolu s priateľmi jeden nápis: Veľkú šípku na križovatke uprostred mesta pod sochou Andreja Kmeťa s textom: BUDAPEST 160 km! O rok neskôr, 15. augusta 1969, som skončil ako pomocný robotník v Rudných baniach. Všetko má svoj vývoj a svoje metamorfózy. Dnes konštatujem, že to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Veľa som sa naučil a veľa spoznal a dá sa povedať, že dodnes z tohto obdobia žijem. Nielenže som spoznal hlbiny pod mestom Štiavnica, ale aj iné banské závody, no najmä mnoho dobrých a poctivých ľudí, ktorí spoluvytvárali vtedajšiu spoločnosť, ako aj toto mesto.
● Ste autorom úctyhodného počtu kníh literatúry faktu, ale aj originálnych beletrizovaných románov, ktoré v maximálnej miere ťažia z histórie. Časť z vašich kníh hovorí o končinách pre našinca exotických, akými sú staroveký Egypt či ostrovy Polynézie a dokonca aj slávny Veľkonočný ostrov. Čo viedlo rodáka z Banskej Štiavnice tak ďaleko od rodného Slovenska? Je to túžba po poznaní, po hľadaní súvzťažností a súvislostí?
Zaujala ma história ťažby medi, najstaršie banské lokality na Blízkom východe, v Egypte a na Sahare. Monumentálna história Egypta, ktorá dodnes skryto pôsobí na kultúru a myslenie ľudí na celom svete. A Polynézia? Nuž, mám rád maliara Paula Gaugina, meno Milan mi dal otec po M. R. Štefánikovi a ostatné je jasné. Dnes už nikto nevie, že dakedajšie Štátne reštaurátorské ateliéry sa zaujímali o reštaurovanie – petrifikáciu kamenných monumentov na Rapa Nui! A tieto majú súvzťažnosť s etnogenézou Vikingov, ale aj peruánskych Inkov. Opísal som to v knihe Omyl pána Hayerdhala. Ostatne, minulý rok som v rámci projektu Košice – európske hlavné mesto kultúry vystavoval vo výstavných priestoroch v Technickom múzeu v Košiciach výber kresieb a olejov z Polynézie pod kuratelou Slovensko-francúzskej aliancie.
● Na stránkach SNN nedávno vychádzal váš seriál Nezvyčajné potulky po krajine zlata, striebra a medi. Ktorú zo slovenských lokalít považujete za turisticky najzaujímavejšiu a zároveň dosiaľ takmer neobjavenú?
No napríklad bane na zlato v masíve Kriváňa. A takýchto ojedinelých lokalít je len v okolí Banskej Štiavnice a Kremnice omnoho viac. Máme sedem banských miest na strednom Slovensku a teraz už len päť banských miest na východe. Lenže lokalít, kde sa ťažilo zlato a iné drahé kovy, bolo a je na Slovensku oveľa viac. No a naše bohatstvo? Máme vrtmi overených sedemdesiattisíc kilogramov zlata, ktoré naši predstavitelia ponúkajú zahraničným investorom, ktorí však nemajú záujem o ekológiu ťažby, ani o rozvoj našej krajiny. Zlato, ako aj iné vzácne kovy, vrátane uránu, ktorého máme na Slovensku povedzme za niekoľko stoviek miliárd eur, by mali ťažiť naše štátne podniky a štát by mal profitovať z ich výsledkov. Pritom opakujem, že by sa dali ťažiť a spracovávať ekologicky, teda šetrne ku krajine a aj k jej obyvateľom! Z výsledkov ich exploatácie by sa dal saturovať celý sociálny program, dostavba diaľničnej siete, ako aj rozvoj energetického programu. Slovensko je stále bohatá krajina. Keby sme využili len tieto zdroje, máme z čoho financovať rozvoj tejto krajiny, a to ešte v reálnom čase. Stretávame sa u nás pomerne často s nevzdelanými, názorovo a politicky rozbitými „géniami“, no a pripočítajme k tomu finančných oligarchov, ktorí si však neuvedomujú, že aj ich čas raz dobehne a ich deti nemusia pokračovať v ich šľapajach a svet v globálnej stratégii aj ich chytí za pačesy a „vytrasie“ z nich ich majetok, a tým aj politickú silu. Navyše očakávam v pomerne krátkom čase možno aj výrazné spoločenské otrasy. Povedzme – rómska otázka a neschopnosť súčasných garnitúr zmysluplne ju riešiť. Ako dopadlo zdravotníctvo, ktoré sa naďalej v skrytosti privatizuje a kupujú sa jeho objekty, pritom k lekárom chodia len akútne prípady, lebo ľudia nemajú vo všeobecnosti peniaze na lieky? Sú niektoré mestá a enklávy, kde nemáte vôbec adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Ale títo všetci nemyslia na deti a ich deti, teda na budúcnosť tejto krajiny. Nehovorme o potravinách, ich kvalite, či skôr nekvalite, a o ich neustále sa zvyšujúcich cenách. Kam sme sa dostali, prečo a koho zásluhou?
Viem si predstaviť, ako to pôjde ďalej, keď z politického epicentra odíde doterajší premiér. Ak ho osočujú z možnosti vytvorenia amerického modelu vlády: premiér a prezident, tak treba konštatovať, že takéto riešenie bolo navrhované už expremiérovi V. Mečiarovi, ktorý ho neprijal. Politika a manipulácia so spoločnosťou od čias indického kráľa Ašóku patrí medzi védy, teda medzi umenie – umenie rovnováhy chodenia po rozžeravených kameňoch spoločenského diania...
Ale to už je iný fenomén. Dnes je polčas rozpadu našej spoločnosti každých približne štyridsať rokov, keď dochádza u nás k výrazným spoločenským, ekonomických a politickým zmenám. Je dvadsaťpäť rokov po revolúcii, ale nijaká forma demokracie nezabráni hladným a biednym , aby skôr či neskôr nevyšli do ulíc.
● Ste aktívny spisovateľ, člen Slovenského centra PEN a zároveň zasadáte vo výbore tejto organizácie. Zdá sa, ako keby slovenské spisovateľské organizácie vo svojej roztrieštenosti a rozháranosti stratili značnú časť spoločenského kreditu a navyše aj spisovateľského majetku. Existuje nejaký model, ktorý by tento trend aspoň zastavil ?
Byť spisovateľom je naplnením vnútornej potreby čosi vyjadriť a čosi zanechať pre tých, ktorí prídu po nás. Dnes je takmer každá roztúžená dáma spomínajúca na svoju búrlivú mladosť vyhľadávanou autorkou. Prípadne televízne seriály a rôzne reality šou... Hlúposť a obmedzenosť dokazujú nielen intelektuálnu úroveň, ale najmä morálne kvality ich autorov a producentov. To platí však aj o mnohých slovenských spisovateľoch, ktorí dokázali predať aj to, čo nebolo ich – teda čo sa len dalo, aby si „zarobili“ na svoju starobu. Staré arabské príslovie hovorí, že šakaly vyjú, ale karavána musí ísť ďalej. Ale ak by si do každého šakala chcel hodiť kameň, veru nikdy nedôjdeš k oáze... Doslova programovo by bolo potrebné zmapovať, čo sa udialo za posledné štvrťstoročie, a aké výhľady a perspektívy má naša literatúra v rámci európskeho spoločenstva. Hľadať možnosti predstavenia tvorby našich autorov. Nezabudnite, že v roku 2015 bude Slovensko predsedníckou krajinou EÚ. Ani neviem, čo by som ešte povedal na záver, a preto dovoľte citovať z dávneho Hugolína Gavloviča: Lepší chudobní, učení,/ nežli bohatí sprosťák./ Z rudy múže býti zlato,/ lež z vola nebude pták...