S Antonom HRNKOM o súvislostiach, dôsledkoch a poučeniach prvej svetovej vojny
Kľúčová udalosť našich národných dejín
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: Ladislav LESAY
Storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny sa síce viaže na konkrétny dátum, ale dnes je zrejmé, že je to jedna z najväčších mediálnych udalostí v Európe tohto roku. Matičný týždenník Slovenské národné noviny požiadal v tejto súvislosti o rozhovor člena Historického odboru Matice slovenskej PhDr. Antona HRNKA, CSc.
● Aká je v odkaze na tento historický medzník slovenská bilancia?
Keď sa človek pozerá po okolitých krajinách, a nielen tam, ale aj povedzme do Veľkej Británie a do Nemecka, tak vidí v spojení s blížiacim sa stým výročím začiatku prvej svetovej vojny vysokú aktivitu tak medzi historikmi, ako aj v spoločnosti. Súvisí to s tým, že predstavitelia tamojšej historickej i kultúrnej sféry si uvedomujú nesmierny význam prvej svetovej vojny na osudy národov Európy i celého sveta. Výstrely v Sarajeve a následný vojnový konflikt uvoľnil dovtedy nevídané sily, ktoré rozmetali na našom kontinente „ancient regime“, majúci korene v usporiadaní po napoleonských vojnách na Viedenskom kongrese z roku 1815. Pokusy o revolučnú demokratickú zmenu v polovici 19. storočia (revolúcia 1848 – 1849) neuspeli. Európske národy zväčša nedostali slobodu, po ktorej túžili, ale naopak, stále viac a viac sa uplatňovali formy imperialistického delenia sveta.
● Poďme k téme postavenia Slovákov...
Postavenie Slovákov období pred prvou svetovou vojnou bolo viac ako neutešené. Počas 19. storočia Slováci stratili takmer všetky možnosti na plnohodnotný národný život v štátnom celku, v ktorom žili takmer tisíc rokov. Väčšina privilegovaných vrstiev sa odnárodnila, maďarizačný režim Uhorska po roku 1867 dôsledne likvidoval slovenské školstvo, kultúru, bránil uplatneniu Slovákov v podnikaní, v priemysle a bankovníctve. V zúfalstve desaťtisíce Slovákov odchádzali za more, aby tam našli pre človeka hodnú existenciu. Čelní predstavitelia slovenského národného života sa cítili izolovaní a hľadali únik zo situácie...
● ... a čo spôsobila vojna?
Ako sa ukázalo, prvá svetová vojna bola tým konfliktom, ktorý umožnil Slovákom reálne sa dostať spod nadvlády maďarskej džentry a v spolupráci s Čechmi vytvoriť predpoklady na budúci slobodný národný život. Z tohto hľadiska musíme vidieť prvú svetovú vojnu ako jednu z kľúčových udalostí našich národných dejín, ktorá síce priniesla obrovské utrpenie prakticky všetkým obyvateľom Slovenska, ale na druhej strane i záblesk národnej slobody. Veď, povedané jazykom gamblera, kto by napríklad v roku 1913 stavil čo i len deravý groš na to, že o pár desaťročí bude Slovensko suverénnym štátom, rovnocenným partnerom trebárs Maďarska. Po skončení prvej svetovej vojny by to už určite urobili mnohí, a nielen grošmi. Preto je až zarážajúce, aké ticho je – na rozdiel od okolitých štátov – u nás pri príprave pripomenutia si tohto výročia. Dokonca aj neziskové organizácie, ktoré tlačia na štátne orgány, aby sa zapojili do procesu príprav pripomenutia si storočnice od vypuknutia prvej svetovej vojny, narážajú na nepochopenie. Zdá sa mi, že to dopadne podobne ako v blahej pamätí za Radičovej vlády, keď sa 150. výročie vytvorenia najvýznamnejšieho politického programu Slovákov v moderných dejinách – Memoranda národa slovenského – pripomínalo na okresnej úrovni. Slovenské politické vraj elity nemajú záujem pripomínať si, že Slováci majú tiež históriu a že je hodná našej úcty. Je to smutné, ale je to tak. Pri prvej svetovej vojne je to umocnené aj malým záujmom historikov o toto obdobie. Všetci slovenskí historici by museli pracovať na tom roky, aby dobehli okolité historiografie v otázke spracovania tohto úseku dejín. Čo tiež svedčí o niečom.
● Značná časť nemeckej knižnej produkcie, ako aj publicistiky označuje prvú svetovú vojnu za politicky doteraz neprekonanú – ako to vidí náš historik?
Možno mnohí so mnou nebudú súhlasiť, ale my sme ešte stále súčasťou dejov, ktoré sa začali zavraždením Františka Ferdinanda. Prikláňam sa k názoru tých teoretikov, ktorí tvrdia, že v budúcnosti sa budú dívať historici na dvadsiate storočie ako na obdobie jednej veľkej vojny, ktorá mala rôzne fázy. Kataklizmatickú veľkú vojnu v Európe a v európskych dŕžavách v rokoch 1914 – 1918, zástupné vojny na Blízkom východe, v Etiópii a Španielsku v rokoch 1918 – 1939, totálnu celosvetovú vyhladzovaciu vojnu v rokoch 1939 – 1945, studenú vojnu so svojimi zástupnými konfliktami vo Vietname, v Kórei, s koloniálnymi vojnami v Afrike, na Blízkom a Strednom východe, vojnami v Mozambiku a Angole a nakoniec v Afganistane v rokoch 1945 – 1990. Nie som si istý, či sa studená vojna skončila po jej oficiálnom odtrúbení v roku 1990 alebo ďalej pokračuje. Preto sa nemožno čudovať, že v Európe, ale aj v iných končinách sveta sa stále riešia problémy, ktorých hlavná masa sa zdanlivo vyriešila v roku 1918...
● Týka sa to aj 14. marca 1938 a ČSR po roku 1945?
Myšlienka národnej slobody a samourčenia tak ako bola zakotvená v dekrétoch ruskej revolúcie a vo Wilsonových 14 bodoch na konci prvej svetovej vojny, nemohla zostať ohraničená na tých, ktorí vojnu z rokov 1914 – 1918 vyhrali. Ona sa šírila ako lavína a pri každej príležitosti strhla so sebou ďalšie a ďalšie národy. Aj v našom prípade, napriek českej predominancii a formálnym „ústavným“ prekážkam, sa myšlienka samourčenia v každej kríze objavila ako dominantná v slovenskom národnom konaní. Idea Česko-Slovenska ako štátu zanikla v Mníchove 1938, keď sa jeho české elity odmietli brániť proti agresii. Slováci v danej situácii – aj keď neprajnej samourčeniu – nemohli konať v štátoprávnej otázke ináč, ako konali. Bolo to jednoducho historicky determinované konanie, vyplývajúce z predchádzajúcej politiky Prahy voči národným ašpiráciám slovenského národa. V tejto súvislosti nemožno k 14. marcu 1939 pridávať veci, pri ktorých následne slovenské vládne špičky zlyhali. Zlyhali aj v iných obdobiach, nielen v rokoch druhej svetovej vojny. Obnovenie Česko-Slovenska po roku 1945 bolo omylom. Mohlo byť udržiavané len v totalitnom režime, čo si mnohí dodnes nechcú priznať.
● ... a dnešné maďarské argumenty?
Stará otrepaná fráza maďarskej iredenty o údajnej strate dvoch tretín ich „národného“ územia by ani nestála za zmienku, ak by sa sústavne nedržala v obehu ako kliešť prisatý na telo hostiteľa. Na tomto mieste treba jasne a zreteľne povedať, že Maďarsko v zmysle vtedajšieho medzinárodného práva nestratilo a nemohlo stratiť žiadne územie. Maďarsko totiž v zmysle Versaillských zmlúv z roku 1919 nie je nástupníckym štátom Uhorska ako napríklad Rusko Sovietskeho zväzu. Slovensko, Rumunsko, Ukrajina, Srbsko, Chorvátsko a Slovinsko sú rovnocenné nástupnícke štáty s Maďarskom. Maďarsko totiž vzniklo ako nezávislý štát tak isto v roku 1918, ako napríklad Česko-Slovensko alebo Juhoslávia. Môže a mohli Viktor Orbán, Miklos Horthy alebo trebárs aj János Kádar tvrdiť hocičo, na tomto fakte sa nič nezmení. Len sa čudujem tomu, keď sa prednedávnom Maďarská republika premenovala na Magyarország, prečo sa to neuplatnilo aj v ostatných jazykoch, napríklad v anglickom (Magyaria), v nemeckom (Magyarien) atď.
● Nie je to výzva na to, aby sme storočnicu nechápali len ako výročie jedného atentátu, jednej mobilizácie a jedného vyhlásenia vojny?
Nielen konkrétnu udalosť, v tomto prípade vypuknutie prvej svetovej vojny, by sme nemali chápať izolovane. Celú našu históriu by sme mali chápať a vysvetľovať v súvislostiach a vo vzájomných interakciách domáceho a vonkajšieho vývinu. Nech nás nemýli neoliberálna koncepcia pri prístupe k metodológii historickej vedy, ktorá by chcela budovať na odmietnutí národnej koncepcie prístupu k predmetu histórie. Dnešné neoliberálne koncepcie, ktoré tento princíp zatracujú ako nacionalistický a označujú ho ako dobovo podmienený (teda mylný, nevedecký), snažia sa nahradiť ho parciálnymi ponormi do takzvanej každodennosti historického procesu. Pritom im nejde o nič iné, len o podrytie princípu suverenity ľudu (národa) pri rozhodovaní o svojom osude a nahradiť ju vládou nejakých globálnych, nikomu (teda formálne v skutočnosti celkom konkrétnym spoločenským silám) nezodpovedajúcich sa štruktúr. Preto je veľmi dôležité nielen písať o dejinách, vysvetľovať ich, ale aj metodologicky oponovať predbojovníkom globalizátorských koncepcií. Je až smiešne pozorovať, ako rýchlo sa niektorí naši „teoretici“ otriasli od čechoslovakizmu a stali sa teoretikmi globálneho, nenárodného prístupu k predmetu historickej vedy.
● Keď v roku 2010 Spolková republika Nemecko zaplatila poslednú sumu reparácií, ktoré jej určila po prvej svetovej vojne konferencia veľmocí vo Versailles, takmer si to nikto nevšimol. Dnes značná časť historiografie nevidí Nemecko ako hlavného či jediného vinníka, nemeckú vôľu po svetovláde ako príčinu vojny. Vinu na jej vypuknutí podľa nej niesli všetci, v našom priestore aj Viedeň práve tak ako vtedajšia Budapešť – ako to vidíme my?
Dejiny píšu víťazi, a tak je to aj s pripísaním viny za rozpútanie prvej svetovej vojny. To, ako oduševnene a rýchlo sa vrhli jednotlivé mocnosti do vojny v lete v roku 1914, hovorí samo za seba. Každá zo zúčastnených mocností mala svoje záujmy, svoje ciele a všetci boli presvedčení, že ich najlepšie dosiahnu konfrontáciou na bojisku. Nemecko malo tú smolu, že nevydržalo s „nervami“ a začalo prvé. Tým sa mu ľahko pripísala aj zodpovednosť, najmä keď vojnu prehralo. Ako historik som bol vychovávaný v marxistickej metodológii, a tá v tom mala jasno – za vojnu boli zodpovedné všetky imperialistické štáty rovnako. Aj keď som sa nikdy necítil marxistickým historikom z presvedčenia, v tejto otázke by som jej dal za pravdu. Áno, všetky vtedajšie veľmoci boli za rozpútanie vojny zodpovedné rovnako a klasickým imperialistickým mierom podľa starého rímskeho princípu Vae victis – Beda porazeným – priam vydláždili cestu k novej svetovej vojne o dvadsať rokov neskôr. Treba však povedať, že naši predstavitelia sa od začiatku postavili na stranu budúcich víťazov, čo nám umožnilo v daných pomeroch získať národnú slobodu. Prvá svetová vojna popri svojom imperialistickom charaktere otvorila aj cestu demokratickým hnutiam a na jej konci prebehla najmä v porazených štátoch vlna demokratických revolúcií. Žiaľ, rovnako silnými sa stali aj kontrarevolučné sily, ktoré v podobe fašizmu a nacizmu priviedli svet do úplne nevídanej kataklizmy v závere tridsiatych rokov.
● Zmenila prvá svetová vojna definitívne globálny pomer síl a dominantnú Európu vystriedala dominancia USA?
V histórii nič nie je definitívne. Koniec dejín ešte nenastal, aj keď to prorokoval už Hegel, po ňom Spengler a posledne Fukujama. Nemožno však poprieť, že počas tejto vojny začal ústup Veľkej Británie z pozície superveľmoci číslo jeden a nástup Spojených štátov amerických do tejto pozície. USA však definitívne zosadili Veľkú Britániu z trónu svetovej veľríše číslo jeden až po druhej svetovej vojne, ale za cenu, že popri nich sa ako rovnocenný partner objavil vtedajší Sovietsky zväz. Aj keď mnohí Američania už po skončení druhej svetovej vojny snívali o Pax Americana (mier pod vedením USA), túto pozíciu dosiahli až po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Aj z tohto dôvodu sa bude v budúcnosti pozerať na dejinný úsek 1914 – 1990 ako na nejakú novú storočnú vojnu. Ale ako aj my máme možnosť vidieť, svet sa vyvíja ďalej a budúcnosť nevieme exaktne predvídať. Len môžeme dúfať, že storočná vojna z minulého storočia sa skutočne skončila v roku 1990 a že historici nebudú musieť po nás hovoriť o stopäťdesiatročnej vojne.
● Na akej literatúre o prvej svetovej vojne si vyrastal ako žiak, študent, mladý vedec – česká literatúra prišla so Švejkom, slovenská s Krvavými sonetmi...
Možno nie ani tak na literatúre ako na rozprávaní svojho starého otca o jeho anabáze na východnom a talianskom fronte. A samozrejme aj ostatných „veteránov“. Poznal som mnohých, ktorí sa zúčastnili na vzbure v Kragujevci. Všetci moji priami predkovia tej doby boli nejakým spôsobom zaangažovaní v tejto vojne. Pradedo padol v Bosne, obaja dedovia boli ako c. k. vojaci na frontoch. Brat starého otca z matkinej strany pôsobil v USA a jeho podpis je na Pittsburskej dohode. Naša rodina všetkým týmto žila. Sústavne sa o tom rozprávalo. V Budatíne neďaleko od nás býval jeden starší pán, na ktorého raz namieril svoj prst môj otec a lakonicky poznamenal: „Pozri sa naňho. Keď ho Divinci (Divina je obec asi desať kilometrov od nás) stretnú, vždy ho dobijú ako snop žita. To je ten, čo ich v Kragujevci poudával.“ Aj také sú „malé“ dejiny prvej svetovej vojny, s ktorými som sa stretol. A keď už spomínaš poéziu. Nie som príliš na básne. Ale od malého chlapca som mal vždy poruke dve básnické zbierky: Spevy od Sama Chalupku a Krvavé sonety od Hviezdoslava. Aj teraz ich mám poruke. Keď mi je ťažko, vždy siahnem po Hviezdoslavovi, lebo tam zistím, že môže byť ešte horšie. Je to uchvacujúca zbierka.
● Ako vnímaš prínos takých diel, ako bol film Štyridsaťštyri a práce Laca Zrubca či Mariána Hronského napríklad o Kragujevskej vzbure – aký je ich prínos pre naše historické vedomie?
Sú to mimoriadne užitočné práce, len – žiaľ – je ich veľmi málo. Film Štyridsaťštyri by sa mal premietať v pravidelných cykloch, aby sa na túto udalosť nezabúdalo. Pretože nielen vzbura v Kragujevci, ale aj ostatné vojenské vzbury, na ktorých sa slovenskí vojaci c. k. armády zúčastnili, mimoriadne veľa vypovedajú o našom charaktere. Nie je príliš známy fakt, že Slováci tvorili len štyri percentá mužstva rakúsko-uhorskej armády, lenže podieľali sa alebo priamo vyvolali dvadsať percent vzbúr v jej radoch. Nie sme až taký holubičí národ, len viac vydržíme ako ostatní. Ale keď toho máme už dosť, vieme konať rýchlo, razantne a dôsledne.
Na druhej strane treba povedať, že aj to málo, čo slovenskí historici vyprodukujú o našich dejinách, sa stretáva len s malou odozvou u čitateľov. Spoločnosť by mala viac tlačiť na historikov, aby jej poskytovali slovenský obraz našich národných dejín, ale sama by sa v nich mala aj viac vzdelávať. Je to aj dôsledok nízkeho historického vedomia spoločnosti, a teda, samozrejme, aj politických reprezentantov.