Nekonformný Jozef Vojtek prekážal komunistom a teraz prekáža aj „demokratom“
Boli chartisti zaplatení kolaboranti?
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY
Narodil sa v roku 1948, teda v roku nástupu komunistického režimu k moci. Hoci pochádzal z katolíckej rodiny, katolicizmus ho neoslovoval. Mal troch bratov a sestru, v roku 1971 absolvoval štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor zoológia. No už počas štúdia ho oslovilo náboženské hnutie Spoločnosť Svätého Ducha pre zjednotenie svetového kresťanstva. Bolo to v roku 1969. Mgr. Jozef Vojtek mal 21 rokov a život pred sebou. V tom čase vôbec netušil, ako mu záujem o hľadanie odpovedí na základné otázky života ovplyvní budúcnosť.
● Čím vás toto hnutie nadchlo?
Bolo to ekumenické hnutie, ktoré hľadalo – aspoň sme si mysleli, styčné body v jednotlivých kresťanských spoločenstvách.
● Čo to bolo za hnutie?
Do Česko-Slovenska sa rozšírilo z Nemecka a z USA. V roku 1968 prišiel do Bratislavy nemecký misionár. Keď som vstúpil do tejto spoločnosti, tak na území východného bloku sme boli iba piati.. Štátna tajná bezpečnosť a KGB nás považovali za amerických agentov, a tak s nami neskôr aj naložili.
● V tom čase ste boli študent, nie?
Áno, a keď som v roku 1971 skončil vysokú školu, odišiel som do Prahy ako misionár nášho hnutia.
● Ako bolo hnutie organizované? Mali ste aj nejaký náboženský život?
Spomínaný nemecký misionár musel v roku 1970 odísť a my sme ostali sami. Takže kontakty medzi našou a nemeckou skupinou boli tak raz za pol roka. A boli veľmi striedme. Venovali sme sa najmä štúdiu základných materiálov, náboženských kníh a konfrontáciám s príslušníkmi iných náboženských skupín.
● Čo vás spájalo? Povedzme viera v jedného Boha? Alebo čo?
V tomto spoločenstve bola definovaná ako základná zaujímavá idea, že celý vesmír je zostavený a funguje iba na základe jediného zákona – zákona polarity..Podľa princípu polarity napríklad Boh je vnútro a človek vonkajšok. Takže my ako ľudské pokolenie máme byť vonkajším prejavom Boha.
● A táto filozofia vás spájala?
Táto filozofia bola v skutočnosti veľmi jednoduchá. No spájal nás tiež spoločný záujem o hľadanie odpovedí na otázku, prečo súčasný človek nie je obrazom Boha, ale niečoho úplne iného. Princíp polarity v ľudstve je narušovaný niečím, čo vzniklo pádom Adama a Evy a vniklo do ich potomstva. Bolo to päť negatívnych vlastností. Ich pôvodným nositeľom bol učiteľ logiky prvých ľudí, duchovná bytosť v pozícii sluhu. Trúfol si postaviť sa nad svojich pánov a podsunul im dobre vyzerajúcu, ale polopravdu.
● O túto vašu činnosť mala záujem ŠtB?
Od začiatku o nás vedeli, monitorovali nás. Ja som odišiel do Prahy v roku 1971. Ďalší členovia bratislavskej skupiny zamierili do iných veľkých miest – Košíc, Plzne, Brna.
● Odišli ste do týchto miest z poverenia vašej organizácie?
Áno, išli sme zakladať nové bunky. Ibaže my sme boli riadne zamestnaní a túto činnosť sme vykonávali vo svojom voľnom čase.
● Aký bol cieľ vašej organizácie? Vytvoriť cirkev s filozofickým základom, ktorý ste spomínali?
Cieľom bolo žiť tak, aby človek nedával priechod negatívnym vlastnostiam svojim a ani svojho okolia a využíval svoje pozitívne vlastnosti. Ostatné sa uvidí.
● Funguje táto vaša organizácia dodnes?
V roku 1973 nás začali zatvárať. Dalo by sa povedať, že nás ako náboženské spoločenstvo úplne rozdrvili. ŠtB s nami naložila podľa svojich oficiálnych aj neoficiálnych manier. Napríklad štyri ženy nášho spoločenstva, pokiaľ viem, zomreli predčasne a nezomreli prirodzenou smrťou. Dve z nich našli obesené. Mňa osobne sa zrejme mal pokúsiť uškrtiť najväčší český škrtič v českých kriminálnych dejinách Adolf Hlubík.
● Ako vás zaistili?
Štátna tajná bezpečnosť mala medzi nami a okolo nás samozrejme donášačov. A dodali jej základný materiál, ktorým sme sa zaoberali. Mal dvanásť kapitol a v poslednej sa neprozreteľne uvádzalo, že komunistický tábor ako stelesnenie programu diabla pre ľudstvo je určený na zánik.
● Kde vás našli?
Hoci som mal zo zdravotných dôvodov odklad základnej vojenskej služby, dostal som povolávací rozkaz. Akoby náhodou ma umiestnili do centrálneho skladu rakiet zem-vzduch ČSĽA i sovietskej okupačnej armády na okraji Libavy. Ozbrojeného a s tajnými depešami ma posielali krížom-krážom po republike. Zrejme ma chceli vyprovokovať a prichytiť pri čine. Dodnes neviem, akom.
● A predsa ste skončili vo väzení?
Posledný deň základnej vojenskej služby ma nechali obliecť sa do civilu. V bráne útvaru ma však zastavili dôstojníci vojenskej kontrarozviedky a oznámili mi, že som počas základnej vojenskej služby robil protištátnu činnosť..Súdili ma v Česku na Vyššom vojenskom súde v Tábore. Pol roka som bol vo vyšetrovacej väzbe, kde ma vypočúvali každý druhý deň. Jedného dňa mi oznámil vyšetrovateľ, že prekvalifikovali môj skutok z podvracania republiky na rozvracanie republiky, lebo som prichádzal do styku s vojenským tajomstvom. Za to bol až trest smrti. Z toho vyplývalo, že o tom nikto nebude vedieť, pretože súd bude tajný. Napokon skutok našťastie prekvalifikovali naspäť na podvracanie republiky a tajnú časť spisu komisionálne zničili. Bolo to o chlp. Odsúdili ma iba na päť rokov straty slobody v druhej nápravno-výchovnej skupine. Pred súdom som sa nekajal. Dovolil som si dokonca vyhlásiť, že na náboženskú slobodu máme podľa platnej ústavy štátu nárok a história nám dá aj tak za pravdu.
● Ako zareagovali rodičia, keď ste sa nevrátili domov z vojenčiny?
V deň, keď som mal prísť z vojenčiny, sa do domu mojich rodičov dostavilo prepadové komando a urobilo im domovú prehliadku, a samozrejme hanbu celému mestu. Od komanda sa rodičia dozvedeli, že som zatknutý. V Prahe som v tom čase vlastnil obytnú chatu, kúpenú za peniaze určené mojej starej mame na pohreb. Rozsudkom mi ju zhabali. Po prepustení z väzenia v roku 1976 som bol ešte tri roky pod policajným dohľadom. Zároveň som zistil, že záhadným spôsobom sa stratili písomné dokumenty svedčiace o existencii mojej osoby (diplomová práca, občiansky preukaz, evidencia na okresnej vojenskej správe, listy z väzenia rodičom a podobne). Fyzicky som síce jestvoval, ale nemal som sa čím preukázať.. Musel som byť naozaj nebezpečný...
● Ako ste sa predčasne dostali z väzenia?
Rodičia napísali na základe mojej rady, ktorú som im poslal osobne cez prepusteného spoluväzňa, žiadosť o milosť a otec ju osobne odovzdal v kancelárii prezidenta republiky Gustáva Husáka v Prahe. To preto, aby sa vyhol nebezpečenstvu odchytenia a stopnutia listu cenzúrou, ak by list putoval oficiálnou poštou. Prezident Husák mi potom udelil milosť. Tým mi v podstate zachránil holý život.
● Kam ste išli z väzenia?
K rodičom do Vrábľov. Po vzniku Ústavu pamäti národa mi na moju žiadosť o nahliadnutie do spisu oznámili, že nijaký spis neexistuje.
● Ako si to vysvetľujete?
Tí, ktorí po roku 1989 ovládali rezort vnútra, mali záujem o to, aby tento spis nejestvoval.
● Prečo?
Lebo obsahoval záznamy aj o donášačoch, a to mohlo byť niekomu nepríjemné.
● Aký bol váš osud po roku 1989?
V roku 1990 ma ako prebytočného prepustili zo zamestnania (ŠM Senec). Na hlbokom vidieku (Levice) som začal pracovať na úrade životného prostredia. Stal som sa zakladajúcim členom Strany zelených. Pri pohľade späť sme objavili istú podobnosť osudov medzi naším hnutím a Chartou 77 na strane jednej a odbojovými skupinami počas druhej svetovej vojny na strane druhej. Odbojové skupiny, ktoré neboli organizované sovietmi, ale sa k nim prihlásili, sovieti jednoducho „bonzli“ gestapu, ktoré ich potom „zošrotovalo“. Našu náboženskú skupinu si nenajali a neplatili ani USA, ani Spolková republika Nemecko, zošrotoval nás komunistický režim ČSSR. Víťazná mocnosť verí len tým, ktorých si u svojho protivníka sama najme. Mimochodom, po roku 1989 bývalí chartisti nás nemali v láske. Na prvý pohľad to môže byť nepochopiteľné. Na druhý už nie.
● Podpísali ste Chartu 77?
Nie, ja som aj s rodinou v tom čase povinne býval a pracoval na vidieku. Aby som nepodvracal socialistické zriadenie. Charta 77 nebola bohvieaká revolta. Boli nám blízki tým, že tu bol niekto, kto sa odvážil hovoriť niečo, čo nebolo nalinkované komunistickou stranou. No pri počúvaní zahraničných rádií smerom do Česko-Slovenska o Charte nám bolo všeličo podozrivé, pretože sme s účinnosťou metód vtedajšieho režimu mali svoje skúsenosti. Chartu nechali pôsobiť. Pri ich možnostiach to bolo nepochopiteľné.
● Takže ste s politikou skončili?
Pokúsil som sa o politiku v Strane zelených, v Slovenskej zelenej alternatíve a v Slovenskej národnej strane. So svojimi nápadmi som všade tvrdo narazil. V roku 2009 predsa prišla výzva z Ministerstva životného prostredia SR, kde som v januári nastúpil ako riaditeľ odboru ochrany prírody. V januári 2011 ma ministerstvo prepustilo.
● Prečo?
Lebo som mal osobnú odvahu na uskutočnenie konkrétnych krokov proti dovtedajšej politike ministerstva, ktorou sa Slovensko v podstate stávalo kolóniou. Postavil som sa aj proti pôsobeniu enviromafie i proti Bruselu. Nechcel som nechať v závoze napríklad majiteľov pozemkov, obyvateľov regiónov na 43 percentách územia Slovenska, ktorí sú postihnutí nespravodlivo vymeranými a často vymyslenými chránenými územiami. Pod zámienkou akože ochrany prírody muselo od roku 2005 definitívne zaniknúť sedem smrekových pralesov. To bolo rodinné striebro ochrany prírody Slovenska. Slovensko z tohto pohľadu vyzerá v očiach zahraničia ako krajina idiotov.
● Čo robíte v súčasnosti?
Medzinárodnej enviromafii za spolupráce represívnych orgánov Slovenskej republiky v októbri 2012 došla so mnou trpezlivosť. Keďže som nereagoval na doručenie niekoľkých vizitiek enviromafie v podobe zlikvidovaných koní (zastrelených, otrávených, ukradnutých alebo obesených), podarilo sa jej zbaviť ma môjho jediného majetku – 15 koní plemena shagya-arab. To boli zvyšky rodinného majetku, rodinnej farmy, ktorú som spolu s mojimi tromi synmi vytvoril a na ktorej sme 22 rokov pracovali. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre mi zakázali túto činnosť, vraj za prečin týrania koní. Ako náboženskému disidentovi mi niekto elektrickým paralyzérom zastrelil kobylu, a to čírou náhodou neďaleko kostola práve počas veľkej omše a akurát na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Tým sa môj majetok stal fakticky bezcenný a ja som sa v skutočnosti stal žobrákom. Keď som v roku 1976 vyšiel z leopoldovskej väznice, bol som tiež nemajetný, ale mal som 28 rokov a emigrovať som nechcel. Teraz keby som bol mladší, tak neváham a odídem z tohto štátu.
● Ešte ste primladý na ničnerobenie...
Angažujem sa v občianskom združení Matej Korvín. Zhotovili sme napríklad posudok na fytosanitárny zásah na Šumave, ktorý Brusel priaznivo prijal. Vlani na Šumave totiž vykonali výrub stromov poškodených lykožrútom smrekovým aj na základe nášho posudku a odvahy riaditeľa Národného parku Šumava Jana Stráskeho. Boh je tam, kde sa niečo pozitívne deje. Nemusí to byť ani v Bratislave, ani v Bruseli a nemusí to byť s fanfárami a mať súhlas oficiálnych cirkví.