Najslávnejší americký seržant prišiel na svet v drotárskej rodine v Jarabine
Bronzový hrdina s menom na opätku
Emil SEMANCO – Foto: autor
Pred niekoľkými rokmi o Michalovi Strenkovi nevedel nikto ani v jeho rodnej obci Jarabina. Pritom to bol najznámejší seržant americkej armády. Keď po ťažkých bojoch výsadky americkej námornej pechoty obsadzovali japonský ostrov Iwo Jima, viedol 23. februára 1945 vojakov zo svojho družstva na najvyšší vrchol vyhasnutej sopky Suribachi, kde vztýčili víťaznú zástavu. Fotoreportér agentúry Associated Press Joe Rosenthal zachytil tento okamih na dramatickej snímke, ktorú odborníci označili za najpôsobivejší fotodokument o bojoch Američanov v Tichomorí. Po vojne získal za túto fotografiu najprestížnejšie novinárske ocenenie – Pulitzerovu cenu.
Fotografia o vztýčení zástavy na japonskom Sírnom ostrove, ktorý bomby a granáty premenili zo zeleného raja na mesačnú kráterovú pustatinu, sa stala predlohou na poštovú známku, ktorú v USA vydali 11. júla 1945 na počesť víťazstiev amerických vojakov na bojiskách druhej svetovej vojny. Poslúžila sochárovi Felixovi de Weldon, ktorý podľa nej vymodeloval dvadsaťštyri metrov vysoký monument a verne doň vkomponoval šesť, takmer desaťmetrových postáv príslušníkov námornej pechoty, ktoré odliali zo sto ton bronzu!
Slávny slovenský bojovník. Náš štát na neho zabudol. 
Jeden z bojovníkov s insígniami seržanta, uprostred a takmer zakrytý spolubojovníkmi, má na opätku topánky vyryté meno MICHAEL STRANK. Za ním vľavo vzadu so zdvihnutou rukou k žrdi stojí Ira Hayes, arizonský Indián z kmeňa Pimov, o ktorom svojho času Johny Cash spieval baladu: „He won,t answer anymore – aj hrdinovia môžu byť smutní a už sa ich radšej na nič nepýtajte...“
Pred Strankom dvíhajú ťažkú kovovú žrď vlajky Frank Sousley, Rene Gagnon a John Bradley. A vpredu zohnutý k zemi sa Harlon Block namáhavo pokúša zabodnúť koniec tyče do skalnatého podložia na okraji krátera.
Strank, Block a Sousley nikdy slávnu fotografiu nevideli. A ani netušili, že sú slávni. Zahynuli pod japonskou sopkou Suribachi – ako tisícky ich bojových druhov – krátko po tom, ako mladý frontový fotograf stlačil spúšť fotoaparátu. Oslavovanými národnými hrdinami sa po vojne stali Bradley, Hayes a Gagnon...
Azda najväčší vojnový pomník na svete slávnostne odhalili vo Washingtone pri Arlingtonskom národnom cintoríne k 10. výročiu skončenia druhej svetovej vojny. Je na ňom výrok vtedajšieho najvyššieho veliteľa tichomorskej námornej flotily USA admirála Chestera W. Nimitza, ktorý charakterizoval kruté boje na ostrove Iwo Jima slovami: „Neobyčajná statočnosť bola bežnou cnosťou.“
■ DOMEC č. 141
Jarabina, miestnym rusínskym dialektom Oriabina, je na dohľad okresného mesta Stará Ľubovňa. Strenkovci, ktorých tu žije požehnane, majú toľko rozlišovacích prídomkov, koľko je na dedine treba, aby bolo jasné, o kom je práve reč – Šiktirovi, Michalkovi, Benišinovi, Strenčišinovi, Jahančini, Šambroňanovi, Bačovi...Oproti domcu s popisným číslom 141, odkiaľ v jeseni 1920 odišiel za more Vasiľ Strenk-Bačov a o dva roky sa za ním vydala so synkom na rukách cez poľský Gdaňsk do New Yorku a Johnstownu v Pensylvánii aj jeho žena Marta, rodená Grofiková, je cez potok na dohodenie kameňom námestíčko s parčíkom, kde na pamätníku druhej svetovej vojny k menám trinástich jej obetí pred desiatimi rokmi vytesali ďalšie dve: MICHAL STRENK a MICHAL GROFIK.
Boli bratranci, rovesníci – seržant a poručík v armáde USA. Jeden padol 1. marca 1945 na malom sopečnom japonskom ostrovčeku a druhý zahynul 24. marca 1944 v morských vlnách aj s posádkou pri pobreží Talianska ako veliteľ bombardéra AAF-201 N 3957, ktorý zostrelili fašistickí vojaci pri poslednom osudovom devätnástom nálete. Osudy oboch Jarabinčanov mi priblížil niekdajší obecný kronikár Mikuláš Strenk. Ešte vo mne rezonuje jeho stále sýty a hlboký hlas a zreteľne počujem hrdosť v ňom, keď pripomínal, že nielen Kysučania majú svojho Čerňana. Veď aj ďalší americký astronaut Thomas D. James, ktorý sa narodil 22. januára 1955 v Baltimore, má slovenských predkov. Jeho starí rodičia Ján Matľák a Katarína Hrebiková odišli do USA v roku 1901 z neďalekej obce Jakubany. A svetovo preslávený umelec Andy Warhol? Ten mal rusínskych rodičov z Mikovej pri Medzilaborciach...
O Michalovi Strenkovi sme hovorili aj s dlhoročným jarabinským starostom Mikulášom Kaňom a riaditeľom školy Jozefom Kovalčíkom – lebo to je ich zásluha, že sa dostalo posmrtnej cti aj tým dvom chlapcom, čo opúšťali rodnú dedinu v náručí svojich matiek a ich rodáci sa o ich odvážnom živote a hrdinskej smrti dozvedeli len teraz...
■ Z DROTÁRSKEJ KOLÍSKY
U nás sa viac hovorí o drotároch z Kysúc a na tých spod Magury sa neprávom zabúda. Aj Michalov otec Vasiľ Strenk sa živil ako mnohí chlapi z Jarabiny, Litmanovej i Kamienky. Chodil svetom ako drotár. Keď mu krošňa oťažela starosťami o ženu a dieťa, zbalil si vysťahovalecký kufrík. Horšie azda nebude...Povzbudzoval sa ku každému kroku za emigrantským chlebíkom. Spoza mora posielal skúpe listy a naostatok aj pár dolárov žene Marte na cestu.
„Príď,“ napísal. „Popredaj, čo sa dá. Mám teraz robotu v májne. Banícka robota je ťažká, ale zárobok je predsa len istejší ako u nás doma, v kraju...!“ Poslúchla ho. Veď akýže je to život zostať v dvadsiatich s deckom sama bez muža. Do Ameriky sa zberal aj brat Jozef Grofik, išla s ním aj ona. A hoci si myslela, že na tej šífe pri búrkovom vlnobití zhynie, predsa len pevne na hrudi chránila svoj najdrahší majetok – malého Miška...
Vasiľ bol dobrý muž. Všetko, čo zarobil, donášal domov. Ona tiež čosi dostala za vykŕmené husi od Židov a priskrblila aj za ušité a popredané periny. Ak aj zašiel s chlapmi po šichte do krčmy, minul sotva pár centov na duhan. Na tancovačky, kde hrával na trúbke, ju brával so sebou... Malý jej sedával na kolenách. Hojdala ho do rytmu, ale on hľadel očarovaný na otcovu trúbku, priťahovala ho ako magnet. Mama Marta mu pritom neraz nôtila: Oriabino, mati moja... A keď sa johnstownským domcom v baníckej prisťahovaleckej kolónii ozval plač ďalšieho novorodenca, celkom dobre vedela, že už to nebude fiu Mihály, ako jej prvorodeného zapísal doma maďarónsky notár do V. zväzku knihy narodených pod poradovým číslom 72 na strane 186, ale newborn child Mary; potom k nim ešte do čoraz početnejšej rodiny pribudli chlapci John a Pete...
Vtedy ešte netušila, že najstaršieho i najmladšieho syna vojenské krížniky o pár rokov kamsi ďaleko odvezú a darmo bude pritláčať skrížené ruky na hrudi – ako vtedy pred strašným typhoonom na palube lode z Gdaňska do New Yorku – už sa jej živí nevrátia... Presťahovali sa do väčšieho domu vo Franklin Borough, ktorého časť aj prenajímali. Michalovi bolo smutno za Points Stadium v Johnstowne, kde bol kapitánom bejzbalových nádejí, ale o to viac sa teraz venoval hre na french horn. Ten mal, pánečku, iný zvuk ako stará otcova trumpeta! Načo by mu aj boli v úzkych uličkách medzi tehlovými barakmi rýchle reakcie a výborné periférne videnie. Ako slepému noty? Fotografická pamäť ho prenášala v škole z triedy do triedy bez väčšej námahy, a tak väčšinu času trávil na muzikách, kde hrával ma harmonike aj bratranec Mike Grofik, ktorý študoval za učiteľa hudby. Strenk mal hlas ako zvon. Keď zatiahol daktorú z tých mámivých maminých piesní, vždy sa našli v sále dvaja-traja krajania, čo sa pridali rusínskymi hlasivkami i pohárikom ražnej.
■ FEŠÁCKY DOBROVOĽNÍK
Michala vždy lákalo more. Po priemyslovke odišiel na stavbu ciest. A mal aj dobrý job na pensylvánskej diaľnici... Lenže čoraz viac sa medzi chlapmi hovorilo o Hitlerovi, o vojne v Európe a Michalovi, na ktorom už aj tak nechávali dievčatá oči, učarovala uniforma. Šiesteho októbra 1939 sa ako dobrovoľník prihlásil do armády – na štyri roky k námornej pechote. Výcvik absolvoval na Parris Islande, na základni New River v Severnej Karolíne a potom ho prevelili na kubánske Guantanamo. Koncom apríla 1941 ho povýšili na desiatnika a 26. januára 1942 získal hodnosť seržanta.
Ale to už bola Amerika v šoku. Ťažko sa spamätávala z Pearl Harbouru. Japonské bojové heslo Tora, Tora, Tora – ako smrtonosný tajfún takmer dvoch stoviek lietadiel – zmietol pyšnú flotilu a základňu Američanov na jednom z Havajských ostrovov. Na druhý deň po útoku Japoncov – 8. decembra 1941 – Amerika vyhlásila Japonsku vojnu. Seržant Michael Strank s námorníckym vakom na pleci precestoval celými Spojenými štátmi na západ krajiny a v San Diegu sa hlásil na vojenskom krížniku, ktorý nabral kurz Wallisove ostrovy, námorná základňa Uvei. V marci 1943 už mal medailu Purple Heart za boje na Pavuvu v Russelovom súostroví. Takto ho v parádnej rovnošate aj s medailou na hrudi vystískala mama, keď vo februári 1944 prišiel domov na mimoriadnu dovolenku. Naposledy sa objal s rodičmi, so sestrou, s bratom...
Absolvoval ešte ďalší výcvik v Camp Pendletone už na Havajských ostrovoch a s chlapcami zo svojho platoonu sa nalodil na krížnik, ktorý celé týždne zasypával vyhasnutú sopku Suribachi ohňom palubných kanónov. Sedem a pol kilometra dlhý a štyri kilometre široký ostrovček Iwo Jima bol mimoriadne dôležitý strategický bod. Japonci pod velením generála Tadamiči Kuribajašiho tu využili vhodný terén a vybudovali pevnú obranu so systémom prepojených bunkrov a tunelov. Mali tu dve poľné letiská i radarovú stanicu, ktorá útoky amerických bombardérov B-29 na japonskú pevninu signalizovala s dvojhodinovým predstihom.
■ VÍŤAZNÁ VLAJKA
Američania udreli na ostrov všetkou silou. Od 15. júna 1944 naň pálilo až päťsto vojenských plavidiel a tisícka bojových lietadiel ho zasypávala neuveriteľným množstvom bômb. Tri divízie námornej pechoty – 49 000 vojakov a dôstojníkov sa však na ňom vylodilo až 19. februára 1945. Prvá americká zástava na ňom zaviala po štyroch dňoch smrtonosných bojov. Nebola veľká a dostatočne viditeľná z každého miesta na ostrove. Ktorýsi prieskumník zo Strenkovej čaty sa preto preplazil k najbližšiemu plavidlu a dovliekol odtiaľ šesť a pol metrovú kovovú tyč. Strenk, jeho zástupca Block, Indián Hayes z arizonskej rezervácie Sacaton, strelci Bradley a Sousley i nevysoký syn francúzskych prisťahovalcov z Manchestru Rene Gagnon sa krytí prudkou paľbou prískokmi i dlhým, úmorným plazením dobýjali k vrcholu sopky. Mike mal pod krátkym batledresom na hrudi zástavu s hviezdami a pruhmi veľkú ako svet – bez pár centimetrov dva a pol krát jeden a pol metra... S nimi postupoval aj mladý agentúrny fotograf Rosenthal, ktorý žurnalistickou intuíciou vycítil, že sa udeje čosi, pri čom nemôže chýbať.
■ SLÁVNA SNÍMKA
Keď sa snímka objavila v americkej tlači, z vojenského ústredia k nej poskytli oficiálnu identifikáciu – vraj vojakom celkom vpravo, ktorému nevidieť do tváre, je Harry Hansen z Bostonu... Len čo Blockova mama Belle uvidela záber v ktorýchsi novinách, vyhŕklo z nej: „Veď to je náš Harlon!“ A vytrvalo opakovala, že si predsa syna pozná, aj keď viacerí pochybovali, či je celkom pri zmysloch. Mysleli si o nej, že sa, chudera, po synovej smrti pomiatla od žiaľu na rozume...
Harlon Block prevzal velenie po Michaelovej smrti, keď seržanta Stranka 1. marca zasiahol granát. Priletel od vlastných – z americkej lode. Mike práve do piesku kreslil plán ďalšieho postupu. Do ďalšej akcie už viedol čatu Harlon, ale o hodinu tiež padol mŕtvy po výbuchu granátu. Franka Sousleyho – tretieho z vrcholu Suribachi – usmrtil japonský ostreľovač 21. marca na severnej strane ostrova. O osemnásť mesiacov vyšetrovanie komisie Kongresu potvrdilo, že Belle Blocková mala pravdu. Za chybu pri určovaní mien vojakov z fotografie sa ospravedlnili. Tým skláňajúcim sa vojakom, čo sa snažil nájsť v skalách dajaký otvor na žrď zástavy, bol predsa len jej syn!
Slávu spoznali len Bradley, Gagnon a Hayes. Do Bieleho domu k prezidentovi Trumanovi pozvali všetkých šiestich vojakov z fotografie. Prišli len traja, aby si vypočuli slová o hrdinstve. Indián Ira to tak nevidel. Keď odchádzal z rezervácie do vojny, náčelník mu povedal, aby sa nespreneveril povesti bojovníka...
„Nie, nebolo to hrdinstvo,“ odpovedal na tisíckrát počutú otázku, kým sa neupil k smrti. Ako duchovia sa mu vynárali tváre štyridsiatich druhov, ktorí zostali pod tou prekliatou japonskou sopkou na Sírnom ostrove. Zo Strenkovej čaty prežili len piati. Len dvadsiati siedmi z celej dvesto päťdesiatčlennej jednotky...
Ira nikdy nevidel slávne súsošie Iwo Jima Memorial, na ktorom je posledný s rukou zdvihnutou k zástave. Pochovali ho 24. januára 1955, keď dopil svoju poslednú fľašku whisky... Na odhalenie pamätnej tabule Michaelovi Strankovi vo Franklin Borough prišiel v roku 1986 len John Bradley. Je na nej text: „Michael Strank bol najstarší a mal najvyššiu hodnosť zo šiestich mužov, ktorí vztýčili americkú zástavu na Iwo Jima.“ Pochovali ho najprv na japonskom ostrove – ako všetkých ostatných. Domov sa vracali na palube krížnika Lincoln v cínových rakvách. Vojaci i generáli. V smrti všetci rovní...
Michalov priateľ Franklin Sousley leží na Elizavilskom cintoríne v Kentucky. Rene Gagnon umrel v roku 1979 v Manchestri, John Bradley odišiel za spolubojovníkmi ako posledný v roku 1994 a je pochovaný v meste Antigo...
Seržanta Michaela Stranka uložili do americkej zeme na Arlingtonskom národnom cintoríne 19. januára 1949. Leží vedľa amerických prezidentov, ktorí ho vo svojich prejavoch pri vojenských slávnostiach neraz spomínali. Na hrobe má vytesané ako miesto pôvodu – PENSYLVANIA.
A pritom prišiel na svet v malebnej dedinke Jarabina v Ľubovnianskej vrchovine.