AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Už je tu zasa chrípka. Lekár sa ocitol medzi mlynskými kameňmi. Niektoré poisťovne ho chcú motivovať na to, aby na pacientovi šetril, farmaceutické firmy zasa, aby mu predpisoval ich produkty. Počas chrípkovej epidémie majú lekárne hody. Chorí cvakajú na drevo, lebo protichrípkové lieky nehradia poisťovne. Televízna reklama je ich však plná. Ukáže vám priedušky, z ktorých sa náhle stratí červená farba, a pred pár sekundami zmorený človek si zázračne s úľavou vydýchne. Kto tejto reklame prepadne, zväčša skoro zistí, že sa nijaké zázraky nedejú. Každý si tie svoje neduhy musí vyležať a vypotiť sám.
Často počúvame, že v našom zdravotníctve chýbajú peniaze. Nuž pozrime sa dozadu, kam sa podeli? Prvým poprevratovým ministrom bol komunista Stanislav Novák a po ňom Alojz Rakús za KDH. Obaja žili z toho, čo zanechala predošlá éra. Prvým ministrom zdravotníctva v druhej Slovenskej republike bol Viliam Soboňa (HZDS), ktorý prevzal bodový systém tak, ako funguje v zahraničí. Do bodov sa dali zakódovať výkony, ale lekári zistili, že síce popísali hory papierov, ale tie nemal kto vyhodnotiť. Chýbal informačný systém, ktorý by previedol masu údajov na poisťovne. Po Soboňovi nastúpil nominant DÚ Tibor Šagát. Zaviedol platby za tzv. lôžkodni, ktoré sa zrátavali jednoduchšie, ale čoskoro sa ukázalo, že nie je dosť techniky ani na vyhodnotenie tejto obstarožnej metódy. Šagáta vystriedal Ľubomír Javorský (HZDS), ktorý v rôznych zariadeniach odstupňoval ceny za lôžkodni. Realita čoskoro ukázala, že náklady na lieky vzrástli desaťnásobne. Farmaceutický moloch produkuje liečivá a výživové doplnky od vidím do nevidím a zjavne má radšej chronického požierača svojich produktov ako zdravého človeka. Zdravotné poisťovne sa množili ako huby po daždi. Pre vlastnú spotrebu míňali stále viac peňazí. Keď Šagát znovu nastúpil na ministerský stolec, vymyslel na záchranu premnožených poisťovní „prospektívny rozpočet.“ Takto poisťovniam umožňoval, aby nezaplatili nemocniciam za všetky odvedené výkony. Šagát svojmu nástupcovi Romanovi Kováčovi odovzdal zdravotníctvo bez peňazí. Po voľbách do ministerského kresla zasadol konateľ obchodnej firmy Tatra Alpine Rudolf Zajac. Šmahom ruky takrečeno obral nemocnice o všetko, na čom si mohli prilepšiť a zaplátať diery vo svojich rozpočtoch. V súkromných rukách sa ocitli lekárne, laboratóriá, cétečka, magnetické rezonancie, dialýzy i záchranky, teda všetko, čo v plnej miere zafinancovali tie isté poisťovne, ktoré nemocniciam nemuseli preplácať za odvedené výkony.
Za Zajacovej éry sa mal stať z pacienta klient. Je to veľký rozdiel. Pacienta treba vyliečiť a klienta – udržať. Za ministrovania Ivana Valentoviča a Richarda Rašiho sa začalo hovoriť o tom, že by poisťovne, ktoré žijú s platieb poistencov, nemali vytvárať zisk. Minister Ivan Uhliarik chcel nemocnice pretransformovať na akciové spoločnosti a zbaviť štát zodpovednosti za chorých. Jeho plány zastavil až ostrý štrajk lekárov.
Boli to zvláštne časy. Každý minister čosi rozbabral a jeho nasledovník to poprel, aby začal s niečím iným. Za ministerky Zuzany Zvolenskej by sa mali peniaze poistencov zliať do jedinej poisťovne. Iste ich tam bude viac, ale dosť ich určite nebude. Nezabudnime na Zajacov „danajský dar“ slovenským nemocniciam. Lukratívne služby, na akých si mohli nemocnice prilepšiť, sú preč a firmy, ktoré ich vlastnia, si so ziskom odkroja veľkú čiastku z balíka na liečenie ľudí. A poisťovni, možno už len jednej, ostane zase Šagátov odkaz, tzv. „prospektívny rozpočet“, ktorý medzitým premenovali na „zmluvy s poisťovňami.“