Dolná zem je jedno veľké slovenské súostrovie od Dunaja po Rumunsko 2
Ján ČOMAJ
V tie predvianočné dni – počas misie PEN „Nesieme vám slovo...“ – sme sa v Maďarsku stretli s mnohými milými a vzácnymi ľuďmi. Už na prvej zastávke v novom pilišskom Slovenskom dome nás privítali Ján Fuzik, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, a riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Jana Tomková; v Budapešti nás prijal na večeri veľvyslanec SR v Maďarskej republike Peter Weiss s manželkou; v Békešskej Čabe slovenský generálny konzul Štefan Daňo; vo všetkých navštívených mestách predstavitelia slovenskej samosprávy, riaditelia slovenských škôl a inštitúcií; v Segedíne aj vedenie krajskej redakcie maďarského rozhlasu a televízie a šéfredaktorka slovenského vysielania RTV Dr. Zuzana Antalová.
Zo všetkých stretnutí však boli najdojímavejšie, najvzácnejšie i najpoučnejšie stretnutia so žiakmi a študentmi slovenských škôl a s ich obetavými učiteľmi. Už len preto, alebo najmä preto sa sem oplatilo ísť. Veď predovšetkým im sme „niesli slovo...“, veď vlastne im patrili knihy a časopisy, ktorými nás obdarovali vydavateľstvá a redakcie. Znova a znova, každý deň a pri každom stretnutí – a niekedy boli od rána do neskorého večera aj tri až štyri – sa mi pred oči zjavovali tie dve neutešené vety: Takmer ich nepoznáme. Hriešne na nich zabúdame.
Zlomkovité zábery z detstva sa točia v mojej hlave stále okolo postavy starého otca. Ani neviem, v ktorom roku zomrel. Pamätám sa však na hrmot hrúd, ktoré tak nemilosrdne padali na jeho rakvu. Každý plakal, len ja som nemohol. Ja som starého otca nikdy nepochoval. Kým sme nemali televízor, za dlhých večerov nám rozprával pravdivé rozprávky o svojej mladosti, o talianskom fronte, o našej dedine a o horách. Rozprával nám aj o tom, „jak sa naučil uhersky“. Nerozumel som to slovo. Ani to, prečo cigán, čo nám prišiel pod okno hrať na husliach, hovorí tak čudne, inak ako ostatní v našej dedine...
Imrich Fuhl, slovenský básnik z Piliša
Zablatený, zahľadený do minulosti kráčam po stopách predkov...
Juraj Dolnozemský, básnik zo Slovenského Komlóša
Ani nie tak dávno, približne pred polstoročím, v slovenských Mlynkách (Piliši, oficiálne Pilisszentkereszte) po slovensky nehovoril akurát cigánsky chlapec, čo si šiel s husličkami vykoledovať na Vianoce pár forintov. Ešte aj nemeckí kolonisti sa so Slovákmi rozprávali ich rečou. Dnes riaditeľka miestnej slovenskej školy nevie po slovensky. A najslovenskejšia dedina azda v celom Maďarsku nemá ani jedného poslanca Slováka v obecnej rade. A aby súčasný človek pochopil veľký podiel Slovákov na pozdvihnutí Dolnej zeme, uvedomil si, akými boli poslami nových spôsobov gazdovania, ale aj kultúry a vedy, musíme sa zahľadieť do minulosti a kráčať po stopách predkov.
Slovenské dediny, mestečká a mestá v minulých storočiach vzhľadom, hospodárením, kultúrou a spoločenským životom vysoko prevyšovali maďarský priemer. Južnouhorské mestá tých čias nemali európske parametre, nad všetkými prečnievala Pešť, najmä po spojení s Budou, maďarské územie bol vidiek, niečo medzi dedinou a malomestom, a zvyšok boli pusty – navyše všetko nieslo stopy pobytu Osmanov.
Význam slovenského živlu na Dolnej zemi najlepšie pochopíme cez dva príklady: Tešedíkovci a Veľký chrám v Békešskej Čabe.
■ TEŠEDÍKOVSKÉ BRÁZDY
Samuel Tešedík st. sa narodil v roku 1740 v rodine slovenských vysťahovalcov v dedinke Alberti. Vyštudoval evanjelické lýceum v Bratislave, kolégium v Debrecíne, univerzity v Jene, Drážďanoch, Halle a Berlíne – najprv absolvoval teológiu, neskôr prírodné vedy a napokon študoval poľnohospodárstvo. Keď sa po krátkom kaplánskom pôsobení v Šuranoch vrátil medzi svojich, za farára do Sarvaša, povzniesol slovenské dediny a mestá vysoko nad ich okolie. Bol to farár – legenda. Jeho osvietenská činnosť sa zamerala najmä na roľníka, učil ho novým postupom v každom odvetví gazdovstva až po regulovanú, teda podľa urbanistického plánu stavanú dedinu. V Sarvaši ako štyridsaťročný založil Majstrovskú školu, ktorá vychovávala správcov majetkov, vedúcich pracovníkov v manufaktúrach, obchodníkov a úradníkov; dievčatá tu získavali vedomosti a zručnosti pre domácnosť a materstvo, pre prácu v zdravotníckych a vo veterinárnych zariadeniach a v účtovníctve. Ústav mal vlastnú rozložitú poschodovú budovu, svoje štepnice, pokusné záhrady a polia, vzorové dielne, textilné a šijacie stroje, herbáre, zbierky minerálov a semien, bohatú knižnicu... Osobitným oddelením ústavu bola škola pre budúcich učiteľov. Na Dolnej zemi zaviedol namiesto úhorového striedavý osevný systém, zúrodnil kyslé dusičnaté pôdy, zavodňoval lúky suchých púst, vydával jednoduché vzdelávacie knižky pre sedliakov, ktorých najprv naučil písať a čítať. Obdiv odborných kruhov vyvolal dielom Der Landmenn in Ungarn..., v ktorom rozobral desať hlavných príčin biedy uhorského roľníka – istotne aj vďaka tomu sa v roku 1781 stal členom kráľovskej školskej komisie vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska Bratislave. Prirodzene, že jeho pričinením sa ešte zväčšil rozdiel vo výnosoch slovenských gazdov a ostatných sedliakov v širokom okolí.
Jeho syn Samuel sa stal najznámejším uhorským zememeračom a projektantom vodohospodárskych diel svojich čias. Mal veľký podiel na riečnych a pôdnych úpravách a protipovodňových plánoch na ľavostranných prítokoch Tisy. Je celkom zrejmé, že výsledky ich snaženia výrazne a natrvalo poznačili aj vzhľad slovenských hospodárstiev, dedín a miest na Dolnej zemi. Príkladom ich pôsobenia je aj Veľký chrám – druhý evanjelický kostol v Békešskej Čabe.
■ ČABIANSKY CHRÁM
V čase vydania Tolerančného patentu bol čabiansky evanjelický zbor najväčším v celom kráľovstve, teda väčším aj ako zbor v hlavnom meste Uhorska Bratislave, ktorá bola prevažne katolícka – mal desaťtisíc duší, na tie časy veľmi veľa. Hoci cirkevníci mali dôstojný kostol, podľa Tolerančného patentu síce ešte bez veže, ale murovaný, vysoký a priestranný, s rozložitou farou, ktorá bola aj škôlkou, strediskom alfabetizmu a osvetovým domom, na konci 18. storočia sa už čabianskym Slovákom videl malý. Farár Michal Milec, podporovaný susedom zo Sarvaša, bratom Tešedíkom, miestni podnikatelia i bohatší gazdovia sa dohodli postaviť si oproti jestvujúcemu kostolu nový väčší chrám. V roku 1807 položili základný kameň. Napoleonovské vojny výstavbu na dlhší čas prerušili. Po vojnách prišla kríza, inflácia, stavebné náklady sa znásobili... Samuel Tešedík sa nového kostola už nedožil, umrel v roku 1820, onedlho však pri príležitosti blížiaceho sa 300. výročia reformácie, na Petra a Pavla, 29. júna 1824 nový čabiansky pán farár Ondrej Uhrin chrám vysvätil. Nazvali ho Veľkých chrámom. Nielen preto, že bol väčší ako starý kostol, že už mal vysokánsku vežu, ale že je dodnes jedným z najväčších protestantských kostolov na svete – má 3 500 miest na sedenie v parteri a na dvoch chórových podlažiach. Pýcha Slovákov celej Dolnej zeme. Výrečným dôkaz ich prínosu v kedysi zaostalých častiach Maďarska, Rumunska a kraja južných Slovanov.
■ DOJÍMAVÉ CHVÍLE
Nepochybne najväčším mojím zážitkom z pobytu medzi maďarskými Slovákmi boli stretnutia v školách. V každej, v základnej alebo na gymnáziu, v Sarvaši, Slovenskom Komlóši alebo Békešskej Čabe, bez rozdielu. Už prvý večer, pred predstavením slovenských umelcov z Budapešti v divadelnom štúdiu Slovenského inštitútu, a potom zavčas ráno, skôr ako nás tu pohostili a my sme vyštartovali na našu ďalšiu púť, sme svedomito rozdelili náklad kníh a časopisov do piatich prepraviek podľa charakteru či stupňa školy. Čosi nám už ubudlo – to boli knihy, ktoré sme venovali knižniciam v Mlynkách a v budapeštianskom inštitúte. Aj tak sme chybili – časť balíka časopisov pre slovenskú redakciu rozhlasu a televízie v Segedíne sme omylom položili k balíkom pod vianočný stromček v ktorejsi slovenskej škole! Uspokojili sme sa až na mieste, keď sme zistili, že by sme každému z redaktorov slovenského vysielania boli dali po dva až tri rovnaké čísla Literárneho (dvoj)týždenníka a Slovenských národných novín – je ich tam v Segedíne totiž menej, ako sme si mysleli: dokopy dvaja.
V každej z navštívených škôl prebiehalo riadne vyučovanie, vo vestibuloch alebo školskej dvorane nás vítali len miestni hudobníci, spevokol, recitátori, jednoducho tí, čo mali svojím programom reprezentovať školu a privítať hostí zo Slovenska. A veľká časť učiteľského zboru, niekde aj starešinovia miestnej slovenskej obce, emeritný pán profesor alebo v Komlóši básnik Juraj Dolnozemský, ktorý niekoľko dní predtým oslávil 83. narodeniny. Niekde mali pod stromčekom drobné symbolické darčeky a my sme mohli kopčeky kníh a časopisov pridať k nim; inde sme šikovne, skôr ako sa decká spamätali a pribehli nám na pomoc, preniesli z kúta stolík a rýchlo naň naše darčeky inštalovali. V jednom momente som začul Gusta Murína, ako – zabudnúc fotografovať – hovorí: „Ani si neviem predstaviť, že by sa deti na Slovensku takto vrhali na knihy!“
Nečudujte sa, že nejednému z nás vyhŕkli slzy. Aj vtedy, keď nám spievali pesničky z kraja svojich prapradedov a praprababičiek, keď recitovali básne s obdivuhodným vcítením, len to ich a, o a é bolo akési iné. Maďarské. Lebo žijú v tomto jazykovom prostredí. Lebo, žiaľbohu, je to tak: maďarčina je už pre väčšinu z nich ich rodná reč, po maďarsky sa rozprávajú s kamarátmi, slovenčinu sa absolútna väčšina z nich učí od prvej triedy základnej školy ako cudzí jazyk.
■ VYPADLA GENERÁCIA
Jestvujúce slovenské školy v Maďarsku majú šesťdesiat-sedemdesiat rokov. Do konca prvej svetovej vojny nič, potom máločo, obyčajne na farách, za Hortyho nič, ak čosi, tak tiež len na pôde tej či onej fary. Po druhej svetovej vojne vznikla v Maďarsku sieť slovenských cirkevných škôl, vrátane gymnázií – po roku 1948 sa všetky poštátnili. Okrem komlóšskej školy boli školami internátnymi, aby mohli prijímať uchádzačov aj zo širokého okolia. V roku 1955 sa však začal proces, ktorý do piatich rokov urobil zo slovenských škôl školy dvojjazyčné, až sa o niektorých mohlo skôr povedať, že sú maďarskými – len s rozšíreným vyučovaním slovenčiny.
Tam na začiatku slovenského školstva v Maďarsku prichádzali do prvých ročníkov deti, ktorých materinským jazykom bola ešte slovenčina. Ďalšia generácia akoby bola vypadla – hovoria učitelia v Komlóši, Sarvaši alebo Čabe. V rodinách, najmä v zmiešaných manželstvách, sa už hovorilo len po maďarsky. Zrazu akoby to chceli rodičia (alebo jeden z nich) odčiniť – počet žiakov na slovenských školách sa približne zdvojnásobil. Zuzana Lauková, riaditeľka školy v Slovenskom Komlóši, mi to potvrdila – keď tu chodila do školy, bolo ich osemdesiat, teraz stoosemdesiat. Pani riaditeľka Medveďová na slovenskej základnej škole v Sarvaši dokonca uviedla: v roku 1993 sme mali 127 detí, dnes 353 a navyše ešte stodesať v materskej škole. To sa rado počúva. Aj ľudí, čo sa hlásia k slovenskej národnosti, pribudlo. Pred dvadsiatimi rokmi ich bolo desaťtisíc, pred desiatimi osemnásť, z posledného sčítania ľudu ešte údaje nie sú. Viem, aj tak je to málo. Maďarizácia za takmer tristo rokov svoje urobila.
■ PODSTATA ZÁUJMU
Záujem o slovenské školy má niekoľko príčin. Jedným z nich je uvedomenie si rodičov, že doma ich dieťa slovenčinu nezačuje a bolo by škoda ju nevedieť, najmä ak v iných predmetoch, vrátane maďarčiny, nebude horšie ako z inej školy. Druhým dôvodom je úroveň slovenských škôl. Väčšinou prevyšujú svoje okolie. Učitelia a profesori so školou žijú, svoju robotu majú radi a cítiť z nich, že sú to osobnosti, aj hosťujúci učitelia zo Slovenska, ktorí majú tú výhodu, že nevedia po maďarsky a deti sa s nimi musia rozprávať v slovenčine. Lákadlom najmä pre deti z vidieka je aj skutočnosť, že ide prevažne o školy internátne, kde aj štúdium a mimoškolská činnosť je v istej miere organizovaná a deti sú vo vzornej opatere po celý deň. Pri prijímaní na vysoké školy sa vyžaduje znalosť dvoch cudzích jazykov. Angličtinu sa učia už na základnej škole – a druhým cudzím jazykom je pre nich potom slovenčina...
■■■
Deti v Sarvaši nám rozprávali, že každý rok chodia do Tatier. Tohto leta sa zastavili v Čiernom Balogu... a v očiach sa im premietalo Horehronie, úzkokoľajná železnička, balocké lesy, štíty Tatier... Keď tým najmenším na jednej zo škôl Janko Cíger čítal svoju verziu príhod Janka Hraška, znova to bola radosť dívať sa do ich očí...!
Prečo im nevieme častejšie dopriať také krásne zážitky? Veď tie deti sú kúskom nás... Nezabúdajme.