„Príjemné“ skúšky jaskyniarov v takmer najhlbšej jaskyni na Slovensku
Maroš SMOLEC
Diera v zemi. Doslova a do písmena. O niečo väčšia ako kanálový poklop vo veľkomeste. Ten je aj bránou v železnej konštrukcii osadenej na vrchole priepasti. Vchádzam dnu. Do hĺbky a tmy. Môj sprievodca –dobrovoľný jaskyniar - mi už zmizol z dohľadu. Vidno len svetlené odrazy jeho baterky, tzv. čelovky. Po náročných jaskynných terénoch sa pohybuje bez problémov. Ja nie.
Zasvietim čelovkou na prvý rebrík. Nejasne vidím jeho koniec. Opatrnosť , rešpekt, zvedavosť a očakávanie. To sú pocity, ktoré ma ovládajú pri vstupe do útrob Jaskyne Michňová, nachádzajúcej sa v oblasti Suché doly v Tisovskom krase v Národnom parku Muránska planina. Rebrík je síce pevne ukotvený, ale vlhký a zhrdzavený. Pri kladení prstou na jeho priečky sa šmýka. Zabudol som si rukavice. Zima sa mi zahryzáva pod nechty. V jaskyni je celoročne štandardná teplota 7 stupňov Celzia. Napriek tomu, že mám skúsenosti s návštevou aj iných zemských širokej verejnosti neprístupných dier, strach ma neopúšťa. Jeden zlý krok, šmyk a pád...
- JASKYŇA MŔTVYCH NETOPIEROV
Na prvom rebríku som si spomenul na moju návštevu Jaskyne mŕtvych netopierov pod Ďumbierom pred dvoma rokmi. Z turistického chodníka od chaty Trangoška pod Srdiečkom na južnej strane Chopka smerom na Štefánikovu chatu sme v polovici cesty odbočili k neďalekej viditeľnej chate. Je vstupnou bránou do Jaskyne mŕtvych netopierov, ktorá patrí medzi verejnosti prístupné. Má tri trasy A až C podľa náročnosti. Áčko je nenáročná, pre všetky vekové kategórie. Bez problémov sme zvládli úzke chodníčky popri stenách, menšie rebríky i mostíky. Očarovala nás nádherná výzdoba. Výhodou tejto jaskyne je, že ste jej súčasťou. Nie ste oddelený vysokými zábradliami a všakovakými zákazmi ako v iných jaskyniach. Zemskú výzdobu si môžete doslova chytiť. Propagačný letáčik a konto na sociálnej sieti nás primäli na Béčko. Dostali sme jaskynné mundúry z ochrannej pogumovanej látky, čelovky a sprievodcu, ktorý mal 16 rokov. Dovtedy som navštívil slovenské jaskyne, v ktorých ste mohli ísť doslova v teniskách a krátkom tričku. A zrazu som sa ocitol v jaskyniarskom špeciálnom obleku. Vedel som, že to bude niečo iné. A bolo... Neistení sme sa trmácali dve hodiny jaskynným systémom smerom nahor v prevýšení cez 100 metrov. Nebolo mi všetko jedno. Najskôr na visiacom niekoľko metrovom rebríku, z ktorého som musel preskočiť do pokračujúceho tunela a potom – už síce istený – ale nad 25 metrovou priepasťou, ktorú sme obchádzali z troch strán po chodníku širokom asi desať centimetrov. Nalepený na mokrej stene, som si musel dvakrát prechytiť skobu na ďalšie istiace lano. Nedarilo sa mi „preskobovať“. Znervóznel som. Sekundy sa menili na minúty. Vtom mi náš mladý sprievodca, ktorý skákal po jaskynných zákutiach ako kamzík, povedal:
- Strach nie je dobrý. Strach zabíja.
V okamihu som sa prehodil na ďalšie lano a skočil do úzkeho tunela ústiaceho v skalnom masíve.
- SPELEOKLUB TISOVEC
Rovnako bezproblémovo sa pohyboval po rebríkoch aj môj sprievodca v Jaskyni Michňová. Bol o niečo starší, avšak ten najkompetentnejší: predseda Speleoklubu Tisovec Ivan Kubíni. Šesťdesiatník ktorého športová postava dokonale skrýva jeho vek. Pod prvým rebríkom čakal a začal výklad o jaskyni, jej histórii, objavení, najstarších nápisoch a o ich Speloklube, ktorý sa o množstvo jaskýň v blízkosti v Tisovskom krase stará.
Po vzniku Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS) v roku 1949 vznikali postupne v jednotlivých regiónoch Slovenska jaskyniarske skupiny. Medzi prvými sa v roku 1951 etablovala aj Oblastná skupina č.6 v Tisovci. Založil ju člen SSS, Ing. Svätopluk Kámen a pozostávala najmä zo študentov – záujemcov o tisovskú prírodu a kras. Už 5. novembra 1951 uskutočnili prvú jaskyniarsku výpravu na Hradovú, kde navštívili dve jaskyne. Neskôr podnikli výpravy do Teplice, Jaslíšť, Suchých dolov a jaskyne Kostolík pri Hlbokom jarku. V decembri 1951 zostúpili do úvodných častí jaskynnej priepasti Michňová. Ďalšie výpravy smerovali do Jazernej jaskyne, jaskyne Netopierov a do krasových oblastí Voniacej, Šajby, Dielika, Káštera a Kochov. Pracovné zameranie skupiny sa postupne rozširovalo na krasové územie Muránskej planiny. Tu pokračoval prieskum v jaskyni Bobačka a v lokalitách Malá a Veľká Stožka, Homola, Stračaník, Hrdzavá a Javorníková dolina, Tatričky. Toľko jaskýň na tak malom území: Nevídané! Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň realizovali dokumentačnú činnosť. Vyhotovovali Katastre krasových javov neskôr Identifikačné karty jaskýň . Zhotovovali fotodokumentáciu a mapy krasových javov.
Od roku 1998 skupina pokračuje vo svojej činnosti už pod novým názvom Speleoklub Tisovec. Zakladateľ skupiny pôsobil na jej čele plných 41 rokov až do svojej smrti v roku 1992, kedy sa stal vedúcim skupiny Ivan Kubíni – môj sprievodca. Výsledkom aktívnej činnosti tisovských jaskyniarov bolo niekoľko významných objavov a viac ako 400 prebádaných a zmapovaných jaskýň, priepastí a krasových javov. Medzi najvýznamnejšie patria: objavenie jaskyne Teplica, nový vchod do jaskyne Bobačka, objavenie Jazernej jaskyne a objasnenie javu periodickej vyvieračky, nové objavy v Rysom hniezde, v Daxnerovej jaskyni, ako aj jaskyne na Dieliku. Z novších objavov je to najmä objav Jaskyne Dvoch kamarátov charakteristickej dvojicou dvoch stalagnátov dlhých 6 metrov, jaskyne Silvia a Suchodolskej jaskyne ale hlavne M2 - Nová Michňová v roku 2006.
Za objav jaskyne Nová Michňová skupina dostala od SSS najvyššie ocenenie: Za významný objav v roku 2006 Speleoklub Tisovec má v súčasnosti 18 členov.
Po krátkej prednáške Ivan Kubíny upozornil:
- Nižšie sa budú rebríky šmýkať, treba byť opatrný.
Ako šmýkať? Pomyslel som si. Veď sme sa šmýkal už ten prvý. Čakalo ma ďalších dvanásť. Zostúpili sme len desať metrov a čakalo nás ešte 90 metrov klesania po šmykľavých rebríkoch z nadmorskej výšky 609 do 510 metrov nad morom . Ivan poľahky nastúpil na ďalší rebrík.
- Rebríky sa tu krížia, môžete prestúpiť z jedného na druhý.
Zasvietil som na rebrík. Po štyroch metroch klesania rebrík pretína druhý, ktorého koniec mi svetlo čelovky ani neprezradilo. Vstúpil som naň. Pri prechode na ten ďalší sa mi mierne triasli ruky a adrenalín začal naplno ovládať moje telo. Nevedel som kam stúpam. Baterka osvetľovala len priečky rebríka pred mojím nosom. Zvládol som to. Ivan ma vtedy vyzval, aby som sa poobzeral aj vôkol seba. Vtedy som pochopil prečo som opäť v podzemí a týram svoju ustráchanú dušu, ktorá sa bojí tmy a výšok. Jaskynná výzdoba! Milión rokov činnosti našej Matky Zeme bez ľudského zásahu. Nádherné, neporušené skalné vodopády, stalagnity, stalagmity , stalagnáty a rôzne vymodelované tvary ma doslova pohltili. Štveral som sa len niekoľko centimetrov od nich. Mohol som sa ich dotknúť. Načúvať ich reči. Pamätajú si možno vznik našej zeme. Aj som pri nich. Dodávali mi silu klesať ďalej. Strach pomaly porazili. Prilepil som sa na rebrík a pokračoval.
- MURÁNSKA PLANINA
Tatranský národný park TANAP ničia nenažraní developeri , víchrica lykožrút aj nezodpovední turisti. Niektoré turistické chodníky trpia „zápchov“ návštevníkov a posypané sú namiesto čučoriedok a malín odpadkami. Tu vidno umelohmotnú fľašu, inde zasa papier a plechovku od piva. Národný park Nízke Tatry NAPANT zničila víchrica a následná ťažba drevnej hmoty. Okolie Čertovice je mesačnou krajinou s novými ťažobnými cestami. Slovenský raj likvidujú nájazdy neprispôsobivých spoluobčanov, ktorí si z chránených stromov vyrábajú palivové drevo. A to tak, že stromy pília vo výške jedného metra, aby sa nemuseli zohýbať. V Hornáde potapači tento rok dokonca našli potopenú karosériu starého auta. Toto sú dôvody prečo vyhľadávam zatiaľ neobjavené zákutia slovenskej prírody. Tie, ktoré zatiaľ nezničili ani turisti, Rómovia alebo biznis. Národný park Muránska planina je jedným z mála takýchto miest na Slovensku. Tam sa jaskyne účinne skrývajú. Máloktoré pohorie na Slovensku je tak späté s jaskyňami. V oblasti Čertovej doliny, kde sa nachádza aj Čertova jaskyňa (Slovenské národné noviny priniesli o nej reportáž v lete 2011 po názvom Po stopách zbojníka Surovca) vyhlásili ochranári dokonca 5. stupeň ochrany. Tisovský kras a Muránska planina je planinový typ krasu, ktorý je rozčlenený hlboko zarezanými dolinami a ostrovčekmi nekrasového reliéfu. V strmých vápencových a dolomitických stenách, ktorými je planina ohraničená a na ktorých rastie vzácny lykovec muránsky, sa černejú otvory do podzemia. Jaskyne tu miestnym oddávna poskytovali útočisko pred zlým počasím. Povráva sa, že v jaskyniach sa pred pandúrmi ukrýval aj samotný Juraj Jánošík, ktorý pravidelne putoval za svojim priateľom Uhorčíkom z Liptova do neďalekého Klenovca. Oblasť Muránskej planiny, Veporských vrchov a Tisovského krasu nemohol obísť. Napokon, miestni z obce Pohronská Polhora, ktorá leží na hranica národného parku tvrdia, že Jánošíka chytili práve v ich krčme. Najskôr sa mýlia. V polhorskej krčme dolapili iného, významného zbojníka Surovca. Pravda je, že Jánošík do ich krčmy chodieval. Nazývala sa vtedy halaš – teda stavenia na nocľah pre zvieratá, ich pohoničov, vojská či roľníkov a robotníkov, ktorí putovali niečo vyše tridsať kilometrov z Brezna do Tisovca.
- ŠTÚROVEC V JASKYNI
Opäť prestávka medzi rebríkmi. Väčšinou niekoľko desiatok centimetrov priestoru alebo železné medziposchodie. Čas na oddych a ohriatie chladných prstov vlastným dychom. Sprievodca zostupeje ďalej. Jeho svetlo odkrýva podo mnou sieť popretkávaných rebríkov z jedného úzkeho konca tunelovej priepasti na druhú.
Do Jaskyne Michňová zostúpil aj jeden z významných štúrovcov Štefan Marko Daxner, pochádzajúci z Tisovca (1822 – 1892). Bol veľkým zjavom slovenského národného, politického a kultúrneho života 19. storočia. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, v Spišskej Novej Vsi, na gymnáziu v Rožňave a v rokoch 1840-1842 na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Právnické vzdelanie absolvoval v rokoch 1842-1843 na lýceum v Prešove. V roku 1846 zložil advokátsku skúšku v Pešti. Pôsobil ako advokát, právnik a úradník vo viacerých slovenských župách. Bol zástupcom štátneho 
komisára Gemersko-Malohontskej župy v Rimavskej Sobote a dokonca radcom župného súdu v Nagykálló. V roku1861 sa stal druhým podžupanom Gemersko-Malohontskej župy v Rimavskej Sobote. Od roku 1872 hospodáril na rodinnom majetku v Tisovci, do ktorého patrila aj rozsiahla usadlosť neďaleko jaskyne. Žiaľ , ako tomu býva na Slovensku, dnes je to zničená ruina a smutná spomienka na tohto odvážneho Slováka. Vraj problémy s dedičským konaním medzi potomkami. ČO sme to za národ? Prečo sa štát nedohodne a neinvestuje do tejto usadlosti, ktorá by mohla byť vhodným múzeom spojenia histórie slovenského národa s krásou našej prírody. Štefan Marko Daxner mal veľký podiel na koncipovaní Žiadostí národa slovenského vyhlásených v máji 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši. V meruôsmych rokoch ho dokonca odsúdili na smrť, no poprave unikol. Rozsudok bol nakoniec zmenený na trojročné väzenie, ale v roku1849 ho vyslobodili Francisci a cisárske vojská. Krátko po návrate na slobodu vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Úvahy o slovenskom národe a jeho postavení zhrnul v diele Hlas zo Slovenska. Z jeho popudu zvolali v júni1861 Národné zhromaždenie do Turčianskeho Svätého Martina. Predložil tam národný program Memorandum národa slovenského, ktorého bol autorom. Bol politický program, ktorý prekonal dobu. Pochovali ho právom na Národnom cintoríne v Martine. Bol skutočne osobnosťou našich národných dejín, odhodlaný za slobodu slovenského národa podstúpiť čokoľvek. A tiež milovníkom prírody. V skalickom Obzore o jaskyni napísal:
- Práve spomenutá jaskyňa, jejž meno i v ďalších kruhoch známo je, a ktorej skúmanie oddávnejších časov bolo známym, leží asi 2 hodiny cesty od Tisovca v Teplici na miernom svahu. Kam známosť ľudu nesiaha, zastupuje jej miesto bájenie. S poviedkami oboznámený: že skala dnu hodená sa dve hodiny hučí, až napokon do vody padne, že kačica, do nej vpustená, vypláva na vzdialenom mieste z vody atď. predsavzal som si, fakľou opatrený poprezerať, nakoľko povesť zodpovedá pravde a zpustiv sa na povrazoch dolu. Našiel som, že spomínané bájky nepreháňajú.
Štefan Marko Daxner sa pritom dostal len do hornej časti jaskyne. Nižšie, do Malej sály, v ktorej sa dnes nachádza symbolický cintorín všetkých tisovskych jaskyniarov, už nezostúpil. Fakľa a laná mu to nedovoľovali. Sála vyzdobená prírodnou krásou a pomníkmi vzbudzovala rešpekt. Nádherná kombinácia s keramickými náhrobnými doskami, ktorých autorom je jaskyniar a umelec Ing. Z. Nišponský. Z klesaním boli rebríky čoraz šmykľavejšie avšak výzdoba čoraz krajšia. V minulom storočí sa sem ľudská noha nedostala, preto je výzdoba zachovaná. Jaskyňa Michňová je jednou z najhlbších jaskyňou na Muránskej planine. Aj preto sa nazýva priepasťou. Na dno sme dorazili asi po 40 minútach. Priestranstvo s malým jazierkom, na dne hlina a kvapkajúca voda. Vo vedľajšej chodbe na stene z hliny vymodelovaná žena. Jej výhodou je, že na ňu nepôsobí faktor času a je vždy rovnako krásna. Krasová výzdoba v poslednej miestnosti bol úchvatná. Vysoké steny ako hudobné nástroje vytvorené časom. Ivan Kubíni ukázal ako sa na nich hrá. Jemne po nich klopal rukou pričom vydávali rôzne tóny. Jaskyňa spievala svoju melódiu.
- SKÚŠKA JASKYNIARA
Jaskyne sú majetkom štátu a vstup do nich je zakázaný. Len niektoré môžu byť verejnosti prístupné ako napr. Dobšinská ľadová jaskyňa, Jaskyňa Bystrá a iné známe. Ostatné jaskyne musia byť pred zrakom verejnosti zatvorené. Na jednej strane je to dobré – krása ostáva nedotknutá. Na druhej strane– prevádzkovatelia alebo správcovia, ktorí sú dobrovoľníkmi, nemajú finančné prostriedky, aby mohli jaskyňu vytvoriť bezpečnejšou. Sú to ako dve strany jednej mince. Výnimkou je už spomínaná Jaskyňa mŕtvych netopierov, ktorú správcovia majú v prenájme a od návštevníkov získavajú finančné zdroje na jej údržbu.
- Vypnite si baterky a spoznáte absolútnu tmu, povedal Ivan.
Krása absolútnej tmy. Ticho a jemné tóny, ktoré vydávala skala. Tu na dne jaskyne, skladá každý jaskyniar skúšku. Sprievodcovia ho oklamú, že sa má v absolútnej tme pozrieť nahor priepasti, vraj existuje škára, cez ktorú presvitá denné svetlo. Ako mladý jaskyniar v tme trápi svoj zrak, jeho starší kolegovia mu tvár pomažú blatom zo dna jaskyne. Vtedy sa stáva skutočným jaskyniarom.
- Všetci naletia. Hľadajú svetlo. Najvtipnejšie je, že aj počas noci, dodáva s úsmevom predseda Speleoklubu z Tisovca.
VÝZVA: Nakoľko je činnosť tisovských jaskyniarov dobročinná Slovenské národné noviny sa rozhodli im pomôcť. Uverejňujeme aj číslo bankového účtu Speleoklubu Tisovec. Finančné dary a príspevky využijú jaskyniari na opravu jaskyniarskej základne, zabezpečovanie a ochranu jaskýň a činnosť spojenú s výskumom a propagaciou jaskýň v tisovskom regióne. Číslo účtu: Slovenská sporiteľňa 0380152347/0900. Variabilný symbol: 9 a poznámka pre prijímateľa: DAR a meno darcu.